Existujú minimálne štyria Gándhiovia, ktorí prežili atentát na Móhandása Karamčanda Gándhího v roku 1948. Žijú s nami dodnes a každému patrí osobité miesto v kolektívnom vedomí spoločnosti. Ktorý z nich je skutočný Gándhi?
Úprimne povedané, nezaujíma ma, aký bol skutočný Gándhi. O tejto významnej otázke nechajme debatovať akademikov. Súčasná politika nie je o historickej „pravde“. Je o tom, čo sme si z minulosti zapamätali a ako tvoríme našu kolektívnu pamäť. Gándhi nepochybne do tejto kolektívnej pamäte ľudstva vstúpil v rôznych podobách.
Na začiatok uvediem dve vysvetlenia. Po prvé, nie som Gándhiovec. Ale Gándhizmus, zdá sa, je väčší, než bol samotný Gándhí. Gándhí to sám pripustil a otvorene priznával, že svoje myšlienky čerpal zo starovekej múdrosti. Toto priznanie neoslabilo jeho vplyv, v skutočnosti to z neho robí človeka s väčšou sebareflexiou. Gándhí nemohol žiť podľa svojich princípov, z časti preto, lebo bol skutočným politikom a prácou politikov je zmierňovať ideologické a morálne extrémy. Keď použijem moju obľúbenú reč z nekrológu, ktorý napísal Arnold Toynbee, Gándhí bol prorokom, ktorý bol ochotný žiť v slume politiky. Nemohol si preto dovoliť byť perfektným Gándhiovcom.
Po druhé, mal by som objasniť, že Gándhiovia o ktorých pojednávam, sú všetci ideálne typy, ako o nich hovoril Max Weber. Sú nástrojom analýzy a miestami – s tým Weber nepočítal – aj karikatúry. To znamená, že sú nereálni, ale nie falošní.
Teraz ku štyrom podobám Gándiho, ktoré prežili dodnes. Prvý Gándhí je Gándhí s indickým štátnym občianstvom a je indickej národnosti. Politická kariéra tohto oficiálneho Gándhiho sa začala skoro a rýchle stúpala. Po nadobudnutí nezávislosti sa však jeho politické vystupovanie, jeho pamäť a písomné diela stali pre funkcionárov mladého indického štátu tŕňom v oku. Nie len silný anarchistický prvok v jeho ideológii, ale aj jeho špecifické odmietanie presne stanovenej hranice medzi súkromným a verejným, náboženským a svetským, minulosťou a prítomnosťou sa ukázali ako skutočný problém.
Mnohým intelektuálom spôsoboval bolenie hlavy a jedným z nich bol aj jeho atentátnik Nathuram Godse. Tento samozvaný racionalista a modernista, vo svojom poslednom vyjadrení na súde prehlásil, že spáchal vraždu, aby zachránil rodiaci sa indický štát od nemoderného politického nováčika a šialenca. Po nadobudnutí nezávislosti Indie by Gándhího najradšej pochovali pod zem aj jeho vlastní kolegovia. Popri tom by samozrejme udržiavali jeho image neporušený, ako ikonu indického národného štátu. Gándhi v atmosfére povojnového sveta centralizovaných štátov pripadal mnohým ako anachronizmus.
Gándhí nemohol žiť podľa svojich princípov, z časti preto, lebo bol skutočným politikom a prácou politikov je zmierňovať ideologické a morálne extrémy. Keď použijem moju obľúbenú reč z nekrológu, ktorý napísal Arnold Toynbee, Gándhí bol prorokom, ktorý bol ochotný žiť v slume politiky.
Keď Godse vnútil Otcovi národa predčasné martýrstvo, ktoré mu zabezpečilo štatút svätca a účinne ho odstránilo ako živú politickú postavu, ľavicoví aj pravicoví budovatelia štátu si mohli vydýchnuť. Ich nasledovníci dodnes Gándhiho odmietajú, najmä kvôli tomu, že sa im odmietol podvoliť a vzoprel sa svätosti, do ktorej ho tlačili.
Druhý Gándhí je Gándhí Gándhiovcov. Tento Gándhi je vcelku obľúbený a je starootcovskou láskavou postavou v indickej verejnej tradícii, aj keď momentálne trpí akútnou anémiou. Často je totiž zdrvujúco nudný, odhliadnúc od toho, že je to viktoriánsky puritán, ktorý sa omylom narodil v Indii. Tento Gándhí nie je v kontakte s politikou, namiesto toho zbiera a poskytuje dary pre rôzne ašrámy, ktoré sú po ňom pomenované. Podporuje ručne tkané khadi a domácu verziu Coca-Coly – Campa-Colu. Občas v tomto prevtelení usporiada zhromaždenia na odsúdenie rastúcej korupcie v politike, nerovnomerného rozvoja, alebo morálneho úpadku v krajine. Na týchto zhromaždeniach všetci prelievajú slzy nad súčasnou situáciou Indie, ale dávajú si pozor aby neboli vyslovené akékoľvek mená, alebo konkrétne zodpovedné osoby. Po skončení stretnutia sú všetci šťastní a tlieskajú aj skorumpovaní politici.
Jawaharlal Nehru a Mahátma Gándhí, 1946
Gándhi podľa obrazu Gándhiovcov cestuje po celom svete, aby hlásal Gándhizmus, alebo prednášal Gándhího myšlienky. Avšak stále zriedkavejšie sa prihovára k ľuďom v Indii. Pravdepodobne preto, lebo v Indii je jeho publikum úboho malé. Priemerný vek takýchto Gándhiovcov sa momentálne približuje stovke. Gándhiovci cítia, že je to tak, lebo indickí ľud Gándhiho zradil. Tí menej úctiví k tomuto druhu Gándhiovcov tvrdia, že sú to v skutočnosti oni, ktorí sklamali aj indický ľud, aj Gándhiho.
Tretí Gándhi je Gándhi podivínov, excentrikov a buričov. Tento Gándhí je nepriateľskejší ku Coca-Cole ako ku škótskej whisky a miestnu verziu Coca-Coly vidí ako nebezpečnejšiu, než je tá z dovozu. To preto, že považuje za škodlivejšie keď sa tvoria štruktúry masovej spotreby priamo v indickej ekonomike. Tretí Gándhí je tiež trochu otravný. Je rád individualistom a vyvrheľom verejného života.
To je ten Gándhí, ktorý viedol známu kampaň Medhu Patkara proti projektu priehrady Narmada či akcie Vandany Shivy proti zelenej revolúcii. Priemerný vek jeho priaznivcov je nízky. Všetci sú tŕňom oku Indického štátu, jeho oficiálnych politických záujmov a establišment-u.
O štvrtom Gándhím sa len tak ľahko nedozvieme. Je o ňom počuť, často iba z druhej, či tretej ruky. Tento Gándhí je predovšetkým mýtický Gándhí. Na rozdiel od reálneho života sa plne podriaďuje svojim vlastným princípom a reálie jeho života sú často prispôsobované ideálom jeho obdivovateľov v sociálnych, enviromentálnych, protiatómových a feministických hnutiach.
Keď poľskí robotníci povstali proti autoritatívnemu režimu na konci 80-tych rokov, hovorili o Lechovi Walesovi ako o ich Gándhím. Takéto prirovnanie pre hrubo sa vyjadrujúceho vodcu odborov, ktorý rád pije vodku, znie prinajmenšom veľmi zvláštne. Ale poľských robotníkov nezaujímali dejinné podobnosti, alebo odlišnosti medzi týmito dvomi ľuďmi; ich výpoveď bola iná. Gándhí bol podľa nich symbolom všetkých, ktorí bojujú proti nespravodlivosti a pokúšajú sa udržať si svoju ľudskosť aj keď čelia obrovskej krutosti.
Preto, keď bol Benito Awuino z Filipín zavraždený, demonštranti v uliciach Manily kričali „Benito, náš Gándhí“. A barmskí študenti, ktorí povstali proti vojenskému režimu sa rovnakým spôsobom odvolávali na Gándhího. Ich vodkyňou bola Aung san Suu Kyi, ktorá nikdy Gándhiho nečítala a napriek tomu ju obviňovali z toho, že je „príliš nekompromisne Gándhiovská.“
Tento štvrtý Gándhí sa objavuje všade tam, kde sa rúca status quo starých tyranov, no zároveň sa starostlivo vyhýba cestám, po ktorých kráčajú pompézni revolucionári. Tyrani ho spočiatku vždy podceňujú, pretože nemá zbrane, ktoré by ho podporovali. Revolucionári si z neho robia srandu, lebo rozpráva o nenásilí. A obe skupiny obvykle ťažko zaplatia za svoj omyl.
Moderní revolucionári súčasnosti, pestrý zástup vysokoškolákov stredného veku, ktorí si užívajú výnosné zamestnanie na univerzitách, s obľubou vedú náročné semináre o „dejinných“ hraniciach Ghándizmu. V rámci týchto seminárov sa snažia vysvetliť, prečo sa zánik Gándhizmu odohral už pred desaťročiami a bol od počiatku nevyhnutný. Ale skôr než sa ďalší seminár skončí, štvrtá žijúca Gándiho podoba sa úspešne presunie do ďalších slumov sveta, aby vytváral nové formácie utláčaných.
Gándhiho pohreb, 1948
Predostrel som stručný obraz štyroch Gándhiov, ktorí s nami žijú dodnes. Tých podôb je v skutočnosti ešte viac a je iba na vás, ktorú si vyberiete. Samozrejme, nemusíte si vybrať ani jednu. Možno to bude najrozumnejšie. Pretože Gándhí môže byť aj nebezpečný. Ak žijete v Indii bude najlepšie vystaviť si v kancelárii, alebo doma jeho portrét, preukázať úctu tomuto novému doplnku indického panteónu a vziať svoje deti na piknik v deň štátneho sviatku, pri príležitosti jeho narodenín.
Psychológ a sociálny teoretik, Ashis Nandy je členom centra pre štúdium rozvojových spoločností, New Delhi. Publikované s povolením The Little Magazine.
– preklad Denisa Siegfriedová
