Začiatok života, prolife a veda

2

„Život každého človeka by mal byť bezpodmienečne chránený počas celej jeho dĺžky“, píše sa v posolstve nadchádzajúceho Pochodu za život. Organizátori si ako jeden z hlavných cieľov vytýčili ochranu ľudského života od okamihu jeho vzniku. V otázke, kedy presne začína ľudský život majú jasno – v okamihu počatia. Hovorca pochodu Tomáš Kováčik v rozhovore pre SME uviedol:  „Veda v tom, kedy sa začína život, dala za pravdu nám“.

Posledné tvrdenie ma zaujalo. V texte Čo nepovedali novinári za život som vysvetlil, prečo sú kategorické vyhlásenia na túto tému veľmi problematické. Akademické debaty o vzniku života zasahujú rôzne vedné obory (biológia, medicína, filozofia, etika, právo, politológia atď.) a každý, kto sa snaží túto diskusiu systematickejšie sledovať zistí, že jej súčasťou sú veľmi zložité otázky. Neexistencia jednoznačnej vedeckej zhody na všeobecne platných odpovediach je zrejmá.

Neexistencia jednoznačnej vedeckej zhody v otázke vzniku ľudského života je zrejmá.

Zvykol som si, že ľudia, ktorí sa oháňajú vedou pri presadzovaní úzko vyhranených záujmov, si často zo skutočného vedeckého poznania vyberajú to, čo sa im hodí. Skutočnosť býva oveľa zložitejšia a tak tomu je aj pri hľadaní vedeckej odpovede na otázku, kedy vzniká ľudský život.

Kedy začína ľudský život?

Profesor biológie Scott Gilbert, popisuje  vo svojej práci „When Does Human Life Begin?“ hneď niekoľko pohľadov, ktorými sa možno z vedeckého hľadiska na otázku pozrieť – metabolický, genetický, embryonálny, neurologický či ekologický. Každý z nich definuje najvýznamnejší moment vo vzniku ľudského života niekde inde. Nebudem vás zaťažovať popisovaním každého z nich vo všetkých detailoch, vyberiem iba zopár podľa mňa najzaujímavejších.

Metabolický pohľad

Spermia aj vajíčko sú samé o sebe jedinečné formy života. Obsahujú potenciál vzniku ľudskej bytosti ešte predtým ako sa spoja. Samotné spojenie dvoch pohlavných buniek je iba jednou z fáz plynulého a nepretržitého procesu zachovávania života. Z metabolického pohľadu v tomto procese neexistuje okamih, o ktorom by sme mohli povedať, že pred ním neexistoval ľudský život. Ani samotné oplodnenie nie je okamžitá udalosť, ale skôr kontinuálny proces. Ľudský život nemá žiaden presne definovateľný začiatok. Určovanie hraničných okamihov bude vždy iba umelým konštruktom. Biológovia ich definujú pre svoje praktické potreby alebo pre potreby ďalšieho výskumu, nie ako odpoveď na etické, či filozofické otázky.

Genetický a embryologický pohľad

Z genetického pohľadu je najdôležitejšou udalosťou vznik genómu nového jedinca. Tento moment je často popisovaný ako splynutie mužskej a ženskej pohlavnej bunky, teda oplodnenie alebo počatie. Gény pochádzajúce z dvoch rôznych zdrojov sa spoja do jedného nového, unikátneho súboru génov a vzniká zygota. Niektorí považujú práve vznik zygoty za okamih, od ktorého sa odvíja jedinečnosť ľudského jedinca a jeho odlišnosť od všetkého ostatného. Ako som písal vyššie, určiť konkrétny okamih oplodnenia však nie je vôbec jednoduché.

Po tom čo sa spermia uvoľní a pred tým ako vôbec získa schopnosť oplodniť vajíčko, musí pobudnúť približne sedem hodín v ženskom reprodukčnom trakte. K samotnému vajíčku musí putovať približne desať hodín. Splynutie vajíčka a spermie je kontinuálnym procesom v sérii biochemických reakcií. Keď sa spermia dostane do vnútra vajíčka stretávajú sa ich chromozómy a vytvárajú organizmus nazvaný zygota. Celý tento proces trvá 12 až 24 hodín a ďalších 24 hodín je potrebných na formovanie zygoty. V žiadnom z na seba nadväzujúcich okamihov nie je možné určiť jediný, ktorý by sme mohli nazvať oplodnením.

Aby to nebolo také jednoduché, existuje ešte „argument dvojčiat“. Jeho pointa spočíva v tom, že aj keď je zygota geneticky unikátna, v priebehu ďalších 14 – 15 dní od svojho vzniku sa môže rozdeliť na dve alebo viac identických zygot. Nestáva sa to často, ale pokiaľ existuje možnosť, že sa zygota rozdelí, nemožno povedať, že by bol proces jej individualizácie v ontologickom zmysle zavŕšený.

Pre lepšie pochopenie tohto argumentu si predstavte nasledovnú situáciu: Predpokladajme, že vajíčko je oplodnené. A predpokladajme, že v tomto okamihu vzniká ľudský život. Z katolíckej perspektívy do zygoty vstupuje „duša“, zo sekulárneho pohľadu sa stáva „osobnosťou“. V priebehu niekoľkých dní sa však zygota rozdelí na dva identické organizmy. Znamená to, že sa rozdelí aj duša? Podľa katolíckej náuky to nie je možné. Ani v sekulárnom slova zmysle nie je možné aby z jednej osobnosti vznikli dve identické osobnosti delením. Až v okamihu, kedy nie je možné ďalšie delenie zygoty možno hovoriť o vzniku jedinečného ľudského života. Preto z embryologického pohľadu nezačína ľudský život okamihom oplodnenia, ale skôr procesom gastrulácie, po ktorom sa už zygota nemôže deliť. Teda približne dva týždne po svojom vzniku.

Ďalší rozmer predstavuje ešte iná možnosť, ktorú má zygota skôr ako sa usadí v maternici. Podľa odhadov polovica alebo dokonca dve tretiny oplodnených vajíčok „sa rozhodnú“, že nebudú pokračovať vo svojom vývoji, ale stanú sa súčasťou placenty. Pokiaľ vznik zygoty označíme za vznik ľudského života, musíme sa vyrovnať s faktom, že viac ako polovica týchto ľudských životov skončí samovoľným potratom. Všetky možnosti vývoja, ktoré má zygota po svojom vzniku ešte pred sebou komplikujú presvedčenie, že v okamihu počatia vzniká aj jedinečný ľudský život.

Neurologický pohľad

Mozgová aktivita je nevyhnutným predpokladom pre všetko to, čo robí ľudí ľuďmi. Pokiaľ mozog prestane vykazovať známky aktivity hovoríme o „mozgovej smrti“ a človek s mozgovou smrťou je súčasnou medicínou považovaný za mŕtveho. Pokiaľ je na konci ľudského života koniec mozgovej aktivity, jeho začiatok by sa mal dať odvodiť od okamihu kedy možno po prvý krát mozgovú aktivitu zaznamenať.

Niektorí vyznávači neurologického pohľadu považujú za prvý významný okamih 8. týždeň tehotenstva. V tomto období je u embrya dokončená organogenéza, čo znamená, že už u neho môžeme pozorovať jednoduché, aj keď ešte nevyvinuté formy orgánov, vrátane nervového systému.  Oponenti namietajú, že nervový systém je v tomto štádiu iba málo rozvinutý a neumožňuje žiadne racionálne reakcie, prežívanie strachu, bolesti, ani vedomé reagovanie na podnety. Preto 8. týždeň tehotenstva podľa ich názoru nezohráva rozhodujúcu úlohu pri vzniku bytosti s ľudskými atribútmi.

Počas vývoja nervového systému a mozgu existujú ďalšie dôležité okamihy – v 20. týždni sa ukončuje vývoj talamu, oblasti mozgu, ktorá umožňuje integráciu nervového systému. Podľa niektorých filozofov v tomto období nadobúda ľudský plod schopnosť racionálneho myslenia. Približne v 24. až 27. týždni vývoja ľudského plodu možno rozpoznať prvé známky činnosti mozgu pomocou Elektroenecefalografie (EEG). Neprítomnosť signálov mozgovej aktivity diagnostikovaná rovnakou metódou je dôvodom na vyhlásenie mozgovej smrti.

V priebehu tretieho trimestra vzniká väčšina nervových spojení v oblasti cerebrálneho kortexu (mozgová kôra). Práve cerebrálny kortex zohráva významnú rolu v niektorých súčasných konceptoch nadobúdania ľudskosti. Jezuitský učenec a antropológ Pierre Teilhardde Chardin prezentoval názor, že vývoj ľudskosti bol priamo závislý na úspešnom rozvoji tejto časti mozgu. Bernard Haring, katolícky teológ, v sedemdesiatych rokoch argumentoval, že individualita a unikátnosť osobných vlastností ľudskej bytosti pochádza z funkcie cerebrálneho kortexu. O desaťročie neskôr odborník na anatómiu Paul Glees povedal, že cerebrálny kortex je znakom geneticky unikátnej osoby.

 Ekologický/technický pohľad

Z tohto pohľadu je výrazným momentom okamih, od ktorého môže ľudský plod prežiť nezávisle na tele matky. Limitujúcim faktorom nie je rozvinutosť nervového systému, ale funkčnosť pľúc. Vďaka pokroku v medicíne môže dnes prežiť predčasne narodené dieťa už približne od 24. týždňa tehotenstva aj napriek tomu, že pľúca ešte nie sú kompletne vyvinuté. Šanca na prežitie je v takom prípade závislá od úrovne dostupného medicínskeho vybavenia a odbornej pomoci. Legislatíva viacerých štátov vychádza z tohto ekologicko/technického pohľadu a okamih kedy dokáže ľudský plod prežiť samostatne mimo tela matky stotožňuje s okamihom, od ktorého nemožno ľudský plod legálne usmrtiť.

Zoznam rôznych vedeckých pohľadov na začiatok ľudského života by mohol pokračovať, ale myslím, že aj tie vymenované stačili na to, aby človek pochopil, že ide o pomerne zložitú a nejednoznačnú otázku. Vyhlásenie Tomáša Kováčika o vede, ktorá dáva jednoznačne za pravdu pro-life aktivistom je skôr zbožným želaním, ako realitou.

Vedecký dôkaz ako nástroj politiky

Profesor Scott Gilbert vo svojej prednáške píše: „Pokiaľ človek neverí v existenciu „duše“, nepotrebuje ani hľadať  presný okamih, kedy duša vstupuje do ľudského tela. Momenty oplodnenia, gastrulácie, dozrievania nervového systému alebo narodenia predstavujú iba míľniky na ceste vývoja k tomu, čo znamená „byť človekom“. Pokiaľ však niekto verí v presne určený okamih počatia ľudskej bytosti, iba s veľkými ťažkosťami nájde pre túto svoju vieru čisto vedecký dôkaz.“

Pro-life aktivisti tvrdia, že začiatok jedinečného ľudského života predstavuje oplodnenie alebo inými slovami počatie. Pokiaľ zdroj tohto tvrdenia nachádzajú vo svojej viere alebo katechizme, je to ich osobná vec a nemožno voči tomu nič namietať. Ak sa však svoje názory snažia podporiť tvrdením, že za pravdu im dáva veda, cítiť z toho nedostatok poctivosti a možno aj určitú vypočítavosť.

Motivácia môže byť jednoduchá. Keďže ambíciou pro-life aktivistov je okrem iného aj ovplyvňovanie legislatívy sekulárneho štátu akým je Slovensko, uvedomujú si, že nemôžu argumentovať výhradne náboženskými dôvodmi. Preto si berú na pomoc aj vedu.

Uvedomenie si zložitosti vedeckého pohľadu na vznik človeka umožňuje pochopiť prečo legislatíva vo väčšine rozvinutých krajín sveta rieši zložitý problém potratov kompromisom.

Veda však jednoznačné odpovede na tento problém nedáva. V skutočnosti až uvedomenie si zložitosti vedeckého pohľadu na vznik človeka umožňuje pochopiť prečo legislatíva vo väčšine rozvinutých krajín sveta rieši zložitý problém aborcií určitým kompromisom a dáva matkám najmä v prvých obdobiach tehotenstva právo na jeho prerušenie.

– použitý zdroj: Scott F. Gilbert, “Bioethics: When Does Human Life Begin?” in DevBio, A Companion to Developmental Biology, 2003

Zdieľaj:

O autorovi

Zakladateľ a editor magazínu priestori.sk. Živí sa ako slobodný umelec, vedie skupinu profesionálnych tanečníkov Anta Agni, založil umeleckú agentúru Argolla productions, v ktorej pôsobí ako kreatívny producent. Vo voľnom čase sa venuje nezávislému publikovaniu, článkami prispieva aj do denníka Sme. Vydával časopisy 10 000 ďalších stromov, Kruh života a ŽANŽ, je autorom publikácie Mýty a predsudky.

2 komentáre

  1. Ad „Keďže ambíciou pro-life aktivistov je okrem iného aj ovplyvňovanie legislatívy sekulárneho štátu akým je Slovensko, uvedomujú si, že nemôžu argumentovať výhradne náboženskými dôvodmi.“

    Nuž, čo sa babe chcelo, to sa babe snilo. Jediný nábožensky motivovaný pohľad na vznik ľudského života, ktorý mi je známy, je koncept prvého nádychu, ktorý ospravedlňuje dokonca vykonávanie partial birth abortions. Niečo, čo je podľa mňa aj pre pseudoliberála typu Matúša Ritomského priveľa. Podľa tohto kontextu je rozhodujúcim okamihom nádych po narodení a odvoláva sa na Genezis 2:7 – „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“

    Komické a od autora nepoctivé je síce tvrdiť, „ľudský život nemá žiaden presne definovateľný začiatok“ a zahmlievať nesúvisiacimi poznatkami o fungovaní jednotlivých organických štruktúr a funkcií, a zároveň namiesto humanistického prístupu nezasahovať v prípade pochybností obhajovať ignorovanie možnosti, že ten organizmus, ktorý hodláme usmrtiť, môže byť človekom. Peter Jedlička to kedysi v Domine opísal prirovnaním k poľovníkovi, ktorý zazrie niečo šušťať v húštine; síce to má ľudské črty, ale nie je si istý a rovnako to môže byť diviak. Matúš Ritomský hovorí strieľať (alebo prinajmenšom strieľanie obhajuje), aj keď zdravý rozum káže presný opak.

  2. Oh, ja som nepochopila zámer tohto autora…
    Či sa nevyvinú mozog, pľúca atď. z tej-ktorej zygoty presne tak, ako majú? Nie je už celý človek pred vývinom jednotlivých orgánov jedinečným tvorom, ktorý je určený v jedinečnom kóde DNA? Ak by sa spojili INÉ vajíčko s INOU spermiou, hoci tých istých rodičov, vznikol by iný jedinec! S inou DNA. Tým je predsa jednoznačne dané, že v okamihu počatia je daná už celá osobnosť! Ak by sa aj zygota o dva týždne rozdelila, NEBOLA PREDTÝM zárodkom človeka? Alebo inak položím otázku: Pokým sa nevyvinú jednotlivé orgány, podľa toho, ako je to tu pre autora nejednoznačné, dovtedy je snáď šanca, že by zo spojenia ľudskej spermie a vajíčka mohlo vzniknúť niečo iné, než človek? Prečo zamieňa autor proces vývinu embrya s jeho neexistenciou?
    Možno je namieste položiť si otázku, či ľudia nebojujú za nápravu legislatívy jednoducho preto, že majú pravdu. V konečnom dôsledku, aj sám autor bol svojho času iba zhlukom buniek, ktorý nemal vyvinutý mozog, ani pľúca a pozrime sa teraz, ako sa šikovne činí! Je z neho ozajstný človek, načo zahmlievať. Prečo teda tvrdiť, že tí, čo sa ešte len prenatálne vyvíjajú ešte nie sú živými tvormi?

Odpovedaj