„Rozpoznateľné rozdiely medzi skutočnými sprisahaniami a vymyslenými konšpiračnými teóriami existujú, sú zásadného charakteru a majú vážne politické a spoločenské dopady,“ píše britský psychológ Jovan Byford, ktorý sa vo svojej vedeckej práci už roky venuje konšpiračným teóriám.
- z originálu: How to spot a conspiracy theory when you see one/
Každý, kto sa vážnejšie zaoberal fenoménom konšpiračných teórií, skôr či neskôr narazil na zložitý problém. Je ním existencia skutočných sprisahaní, ktoré sa pravidelne vyskytujú v živote každej spoločnosti. Atentáty, škandály, politické kauzy, teroristické útoky, ale aj pomerne časté zákulisné ťahy mocných. Súčasťou týchto udalostí sú aj tajné dohody viacerých ľudí. To nás stavia pred zložitú otázku. Ako odlíšime skutočné sprisahania a konšpirácie od výtvorov pomýleného myslenia, ktorým hovoríme „konšpiračné teórie“? Kedy sú napríklad pochybnosti o pôvode koronavírusu opodstatnené a kedy ide iba o neužitočné dohady, ktoré môžeme ako „konšpiračné teórie“ zmietnuť zo stola?
Jednou z možností je spoľahnúť sa na sedliacky rozum. Tento precedens ustanovil Potter Stewart, americký sudca najvyššieho súdu, keď musel v roku 1964 presne definovať, čo je pornografia. Zamotaný problém príliš všeobecne definovaných kritérií a nejasných hraníc sa Stewart rozhodol rozlúsknuť výrokom: „Keď to uvidím, bude mi to jasné.“
Ďalšou možnosťou je zaujať voči všetkým tvrdeniam ukazujúcim na sprisahanie alebo konšpiráciu agnostický postoj. To znamená, držať sa predpokladu, že aj keď sa niektoré konšpiračné teórie dnes zdajú krajne nepravdepodobné, vždy existuje určitá možnosť, že sa ich pravdivosť potvrdí v budúcnosti. Konšpiračné teórie, aj keď im neveríme, by sme podľa tohto prístupu nemali označovať ako nepravdivé. Namiesto toho by sme mali používať označenie „nepotvrdené“.
Ani jeden z týchto prístupov však nie je uspokojivý. Namiesto vyriešenia problému sa totiž snažíme iba problému vyhnúť. Po rokoch štúdia konšpiračných teórii sa odvažujem povedať, že existujú lepšie spôsoby, ako sa môžeme k problému postaviť. Medzi sprisahaniami, ktoré sa skutočne odohrávajú (a ktoré by nás mali znepokojovať) a medzi tými, ktoré sú iba nedôveryhodným výplodom myslí konšpiračných teoretikov, existuje totiž niekoľko zásadných odlišností.
Skutočné sprisahania
Prvým dôležitým rozdielom je samotná povaha údajného sprisahania. Zoberme si nespočetné politické škandály, ktoré v posledných desaťročiach otriasali USA. Počnúc špionážnym programom, ktorý CIA uskutočňovala na domácej pôde, cez škandál Watergate v 70. rokoch až po najnovšie odhalenia o nelegálnom vydávaní osôb, sledovaní alebo pokusoch Ruska o zasahovanie do amerických volieb. Porovnateľné škandály možno nájsť aj v iných krajinách na celom svete.
Do týchto prípadov skutočných sprisahaní boli vždy zapojení najrôznejší aktéri, ktorí sa často usilovali o rôznorodé ciele. Záujmy, ktoré stáli na pozadí sprisahaní boli naviazané na určité miesta a časové rámce. Vidíme teda, že sprisahania a konšpirácie vo svete existujú, ale ich jednotlivé prípady často vôbec nesúvisia. Nemožno ich pripísať jednému spoločnému strojcovi.
Ešte dôležitejšie je poznanie, že skutočné sprisahania sa iba zriedkakedy vyvíjajú podľa plánu. Medzi každým tajným plánom a žiadaným výsledkom čaká množstvo nepredvídateľných udalostí. V reálnom živote sa nedá úplne zabrániť chybe, zrade, prezradeniu alebo úniku informácií. Rovnako nie je možné dokonale kontrolovať činy väčšieho množstva samostatných hráčov s rôznym druhom (často protichodných) úmyslov. Ako tvrdil filozof Karl Popper, pri vysvetľovaní významných historických udalostí nie je ani tak podstatná otázka „Kto chcel aby sa to stalo?“, ale skôr „Prečo sa veci nestali tak, ako to niekto chcel?“
Článok je súčasťou série textov a rozhovorov, v ktorých sa venujeme rozpoznávaniu konšpiračných teórií, kritickému mysleniu, schopnosti odlišovať dôveryhodné zdroje od manipulácii a hoaxov. Všetky texty z tejto série nájdete v rubrike Kriticky.
Konšpiračné teórie
Konšpirační teoretici samozrejme vidia svet veľmi odlišne. Sprisahania pre nich nie sú niečím, čo sa niekedy udeje. Sú rozhodujúcou silou, ktorá tvorí dejiny. Rozmanitosť často protichodne pôsobiacich sprisahaní nie je podstatná. V centre záujmu je neustále hľadanie skrytých prepojení medzi historickými udalosťami a ich hlavnými postavami. Svet v ponímaní konšpiračných teoretikov je celý prepletený konšpiráciami, ktoré nie sú ohraničené ani časom ani miestom. Konšpiračné teórie vysvetľujú všetko.
To je jedným z hlavných dôvodov, prečo sú konšpirační teoretici zvyčajne tak slabí pri odhaľovaní skutočných sprisahaní. Skúsenosti z minulosti nám ukazujú, že väčšinu skutočných konšpirácií a nelegálnych aktivít odhalili poctiví investigatívni novinári, oficiálni vyšetrovatelia alebo statoční informátori tzv. „whistlebloweri“. Hybnou silou mnohých takýchto odhalení bol princíp slobodného šírenia informácií, ktorý patrí k základom transparentnej politickej kultúry.
Zachráni nás pred ovládnutím čiapka z alobalu? Foto: Tom Radetzki/Unsplash
Konšpirační teoretici naopak neodkryli žiadny skutočný škandál ani sprisahanie. Sú totiž príliš zaneprázdnení iluminátmi, Novým svetovým poriadkom alebo židovskou svetovládou. K odhaleniu skutočných káuz konšpirační teoretici zaujímajú skôr rozporuplné postoje. Reálne kauzy im totiž pripadajú málo významné. Niekedy môžu síce poslúžiť, ako dôkaz pre všeobecné tvrdenie, že „veci sú iné ako sa zdajú“, ale na pozadí sa podľa nich musí odohrávať ešte oveľa viac väčších a zlovestnejších (hoc menej pravdepodobných) konšpirácií.
Spôsob, akým sa odhaľujú skutočné sprisahania a kauzy predstavuje pre konšpiračných teoretikov problém. Spochybňuje totiž jedno z ich hlavných presvedčení, podľa ktorého politici, korporácie a tajné služby ťahajú za všetky dôležité nitky, vďaka čomu dokážu nepohodlné skutočnosti utajiť. Existencia bežných chýb, nepredvídateľných udalostí a nedomyslených dôsledkov nesedí konšpiračným teoretikom do obrazu sveta, ktorý je celý ovládaný z pozadia.
Zaobchádzanie s dôkazmi
To nás privádza k najdôležitejšiemu rozdielu medzi konšpiračnými teóriami a odhaľovaním skutočných konšpirácií. Pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o skutočné konšpirácie, či už sú to investigatívni novinári, historici, prokurátori alebo sudcovia, je sprisahanie testovateľnou hypotézou. Poctivé narábanie s dôkazmi vyžaduje, aby boli ich zdroje dôveryhodné a aby sa ich pravdivosť dala overiť. Nedostatok dôkazov, alebo existencia dôkazov, ktoré sú v rozpore s konšpiračnou teóriou, sa pri skutočnom skúmaní nevysvetľuje automaticky, ako dôsledok samotného sprisahania.
Pre konšpiračného teoretika však platí opak. Existencia konšpirácie nie je hypotézou, ktorú je potrebné overiť. Je základným a nespochybniteľným východiskom pre ďalšie uvažovanie. Samotná možnosť, že by konšpiračná teória mohla byť nepravdivá, alebo, že by bolo mohli existovať dôkazy, ktoré ju spochybnia, neprichádza do úvahy. Základným znakom konšpiračnej teórie je, že ju nemožno vyvrátiť. Pretože akýkoľvek logický rozpor, spochybňujúci dôkaz alebo dokonca nedostatok dôkazov si možno vždy vysvetliť ako potvrdenie neobmedzenej moci a chytrosti tých, ktorí za sprisahaním stoja. Neexistencia dôkazov je pre konšpiračných teoretikov jednoducho iba dôkazom dokonalej konšpirácie.
Pochopiteľne, konšpirační teoretici sa snažia tvrdiť, že rozdiely medzi skutočnými sprisahaniami a vymyslenými konšpiračnými teóriami sú iba hmlisté alebo dokonca, že vôbec neexistujú. Práve preto je tak potrebné uvedomovať si ich. Rozdiely totiž existujú, sú zásadného charakteru a majú svoje vážne politické a spoločenské dopady.
Konšpirační teoretici sú obchodníci s ilúziami. Ponúkajú vyššiu mieru pohodlia a to ich robí príťažlivými. Ich myslenie však vedie do slepej uličky a odvádza pozornosť od skutočných spoločenských problémov, ktoré sú oveľa zložitejšie a rozmanitejšie, ako si konšpirační teoretici dokážu predstaviť.
-
- originál textu bol publikovaný v magazíne The Conversation pod názvom: How to spot a conspiracy theory when you see one/
- titulná fotka: „Chemtrails?“ (autor: Grobery/Flickr/Creative Common)
