Problém nie je to, že sme dodávali zbrane, ale spôsob, akým sme ich dodávali: nekontrolovane, bezmyšlienkovito, a cynicky čisto za účelom zisku. Pašovanie prebiehalo kvôli tomu, že oficiálna politika na úrovni EÚ či USA voči Sýrii bola a je nesmierne hlúpa. Zbrane sýrskym povstalcom bolo a je treba dodávať, ale kontrolovane, za konkrétnym účelom, stojac pritom principiálne na správnej strane.
Srbi, Bulhari či Slováci posielali tisícky ton zbraní do Saudskej Arábie, Jordánska, Turecka či Kataru, odkiaľ následne putovali do Sýrie do rúk skupín, ktoré bojujú proti diktátorovi Assadovi: nielen skupiny zaradené pod FSA (Slobodná sýrska armáda), ale aj radikálne islamistické skupiny ako Ansar al-Sham, na al-Kájdu napojená Jabhat al-Nusra, či dokonca Islamský štát.
Naratív sa tu zdá byť jednoduchý: Slovensko sa podieľa na podpore teroristov a teda aj zhoršení bezpečnosti v Európe, podieľa sa na rozdúchavaní vojny, podieľa sa na vojnových zločinoch, podieľa sa na smrti ľudí, čo uviazli vo vojne… a pokrytecky napokon odmieta prijať tých, ktorí pred vojnou utekajú. Pokúsim sa ukázať, že naratív taký jednoduchý nie je.
Najprv však uvediem, že nepolemizujem s nasledujúcimi vecami: je zlé, ako porušujeme medzinárodné dohody o vývoze zbraní; je absurdné, ak nevieme odkontrolovať, že z letiska v hlavnom meste nám odlietajú tisícky ton zbraní; je nemorálne, ak nám je jedno, ku komu sa zbrane dostávajú. A napokon čo sa týka utečeneckej krízy, tak otázka či pomôcť alebo nepomôcť ľuďom utekajúcim k nám pred vojnou sa nijako netýka toho, aký vplyv sme na danú vojnu mali. Je to len otázka toho, či sa chceme zachovať ako civilizovaná krajina, alebo nie.
Vo všetkom tomto mi však chýba širší kontext. Vývozy zbraní, ktoré zjavne pre rebelov v Sýrii sprostredkovávali Turecko, štáty zálivu a Jordánsko – formálne naši spojenci – nie sú problémom, ktorý vznikol z ničoho, ale sú symptómom väčšieho problému. Tým väčším problémom je faktické opustenie sýrskej revolúcie západnými krajinami a ponechanie povstalcov – a civilistov v oslobodených oblastiach – napospas Assadovi a jeho podporovateľov z Iránu a Ruska.
Vývoz zbraní nie je problémom, ktorý vznikol z ničoho, ale je symptómom väčšieho problému. Tým je faktické opustenie sýrskej revolúcie západnými krajinami a ponechanie povstalcov – a civilistov v oslobodených oblastiach – napospas Assadovi a jeho podporovateľov z Iránu a Ruska.
Západná (ne)podpora sýrskej revolúcie
Západná podpora sýrskej revolúcii bola totiž vždy skôr rétorická než reálna. EÚ dlhodobo uplatňovala voči Sýrii zbrojné embargo, ktoré v máji 2013 bolo zrušené na nátlak Francúzska a Británie. Výraznejšie dodávky zbraní povstalcom však nenastali. Americké dodávky zbraní začali rovnako až v roku 2013, a najmä dodávky proti-tankových zbraní (TOW) mali pozitívny vplyv na bojaschopnosť rebelov, nešlo však o dodávky, ktoré by mali na priebeh konfliktu rozhodujúci vplyv. Tieto dodávky boli prísne kontrolované – do takej miery, že každý výstrel TOW musel byť natočený a zdokladovaný, čo v mediálnej sfére paradoxne vyvolalo dojem, že americké zbrane sú v Sýrii prominentnejšie, než v skutočnosti boli.
Avšak rozhodujúcejšej pomoci sa rebelom nedostalo. Hlavný problém sýrskeho režimu bol od počiatku ozbrojenej fázy nedostatok vojakov – a nedostatok schopných vojakov – v dôsledku masových dezercií. Inými slovami – Assad nemal masovú podporu. Režim tento nedostatok vykrýval vďaka Iránu, ktorý do Sýrie poslal Quds jednotky, zaktivizoval libanonskú milíciu Hizbaláh, alebo Assadovi dodával afgánskych utečencov v Iráne. (A len pre kontext, tie tisíce ton prepašovaných zbraní zodpovedajú zhruba tomu, čo Assadovi Putin doručí jednou cestou za pár mesiacov – pokiaľ tam priamo neposiela vojakov a lietadlá, pravdaže.)
Ďalej režim tento nedostatok vykrýval – pochopiteľne – technologickou prevahou, a to najmä letectvom. Obama mal už v roku 2012 informácie, že pre podporu revolúcie je nutné neutralizovať Assadove letectvo – či už vytvorením bezletovej zóny alebo dodávkami proti-lietadlových zbraní (MANPADS) pre rebelov. Takýto postup by nemusel nevyhnutne zabezpečiť vojenské víťazstvo opozície, avšak získala by sa tým voči Assadovi oveľa lepšia vyjednávacia pozícia. Zároveň Obamu varovali – a dnes sa to varovanie ukazuje ako kruto presné –, že ak sa nezneutralizuje Assadove letectvo, humanitárne dôsledky budú katastrofálne. Bombardovanie je dnes hlavným dôvodom, prečo ľudia utekajú zo Sýrie – tak podľa ľudsko-právnych organizácií, ako aj podľa samotných utečencov; režim má v dôsledku toho na svedomí 95% civilných obetí.
Obamu varovali – a dnes sa to varovanie ukazuje ako kruto presné –, že ak sa nezneutralizuje Assadove letectvo, humanitárne dôsledky budú katastrofálne. Bombardovanie je dnes hlavným dôvodom, prečo ľudia utekajú zo Sýrie.
Západ pritom na prípade Líbye ukázal, že rozhodujúcu podporu revolúcii dodať dokáže. Aj keď líbyjskú intervenciu nemožno hodnotiť ako úspešnú, a to najmä kvôli absencii plánovania ohľadne toho, čo robiť po Kaddáfího páde, podarilo sa v nej predísť humanitárnej katastrofe. Akokoľvek katastrofálna situácia v Líbyi je, je to neporovnateľné so sýrskym peklom. Je jasné, že taktika ponechania diktátora, aby si za každú cenu upevnil moc, je oveľa horšia ako podpora revolúcie – aj keď revolúcia po dekádach útlaku bude vždy nevyhnutne chaotická. Charles Lister píše: „Víťazstvá režimov a prehry rebelov štatisticky najčastejšie vedú k represívnym a autoritatívnym vládam, čo samo o sebe podporuje pokračujúcu nestabilitu. Víťazstvá rebelov majú štatisticky najlepšiu šancu na to, aby viedli k stabilným výsledkom, a to aj smerom k demokratickejším a reprezentatívnejším vládam.“
Inými slovami – Západ neurobil zásadné kroky, ktoré by mohli napomôcť revolúcii. Neviedol tam žiadnu „proxy vojnu“, a nijako veľmi sa nesnažil o zmenu režimu. Nedodávali rebelom MANPADS a USA bránili napr. aj štátom zálivu, aby takéto zbrane dodávali. Pritom tie by mohli urobiť skutočný rozdiel. Normalizácia vzťahov s Iránom – ako hlavným podporovateľom Assadovho režimu – ktorú Obama presadil, uvoľnila Iránu 150 miliárd dolárov, ktoré mohol investovať do sýrskeho konfliktu – čo napokon otvorene priznal aj John Kerry. Mark Boothroyd zhŕňa podporu USA smerom k revolúcii nasledovne: „Táto pomoc, namiesto reálnej snahy o podporu rebelov snažiacich sa o zvrhnutie režim, slúžila len na kultivovanie malých pro-amerických frakcií, ktoré by mohli byť americkými spojencami v nepravdepodobnom prípade, že by revolúcia uspela sama; zároveň sa tým vytvárali podmienky na udržiavanie konfliktu.“ Podpora EÚ bola oproti tomu len slabšia.
Saudi, Turci a voľný priestor
V kontexte takejto západnej „podpory“ revolúcie je nutné vnímať aj dodávky zbraní, ktoré jednoznačne prebiehali minimálne za chrbtom EÚ a americkej vlády. V prvom rade však samozrejme žiaden zo sprostredkovateľských štátov nedodával zbrane Islamskému štátu – pre Turecko či Saudskú Arábiu je Islamský štát rovnakým bezpečnostným rizikom, ako pre Európu. Ak sa dostali zbrane k Islamskému štátu, tak cez dobytie alebo dezercie.
Pri absencii výraznejšej západnej podpory krajiny zálivu alebo Turecko podporovali revolúciu vlastnými cestami. Čiastočne na to mali legitímny dôvod: nedá sa očakávať, že tieto krajiny si nechajú za dverami bublať nekontrolovateľný krvavý konflikt, alebo – konkrétnejšie – že sa uspokoja s inštaláciou iránskeho bábkového režimu v Sýrii. Pád režimu a podporu revolúcie vyhodnotili – logicky – ako menej rizikovú a teda prijateľnejšiu možnosť. Zároveň sa pri podpore revolúcie snažili podporiť tie elementy, ktoré im ideologicky vyhovovali – napr. salafistov z Ahrar ash-Sham, islamistov z Jaish al-Islam, alebo možno aj nacionalisticky orientovaných džihádistov z Jabhat al-Nusra.
Kým Saudi či Turci zvyšovali rekrutačný potenciál týchto skupín ich zásobovaním, Západ symbioticky zvyšoval ich rekrutačný potenciál svojou nedostatočnou podporou. Na zemi potom prechod z nejakej sekulárnej brigády FSA smerom k islamistickej brigáde prestane byť otázkou ideológie, ale otázkou prežitia. Pokiaľ západná podpora predstavuje napr. „16 nábojov pre bojovníka na mesiac“, tak prechod k lepšie zásobenej a vyzbrojenej jednotke je úplne pochopiteľný. Ako poznamenal Robin Yassin-Kassab: „Islamistické frakcie zatienili FSA nie napriek západnej politike, ale kvôli nej.“
Prechod zo sekulárnej brigády FSA smerom k islamistickej brigáde prestalo byť otázkou ideológie, ale otázkou prežitia.
Najhoršie je, že v takomto kontexte sa aj Islamský štát napokon môže zdať logickou voľbou, pretože v podzásobenej jednotke uprostred sýrskeho pekla to môže dokonca vyvolať zdanie, že „Amerika je zapletená do globálnej konšpirácie – pod taktovkou Iránu a Ruska – ktorej cieľom je udržať Assada pri moci. Ako inak sa dá vysvetliť, že USA vedie vojnu len proti sunitom, a alawitský režim vinný z masových vrážd, ako aj jeho iránske šiítske armády, necháva na pokoji?“ Jediný spôsob, ako sa tomuto dalo predísť – a ako sa tomu dá predísť – je reálna, hmatateľná podpora revolúcie zo strany Západu. Povstalci neprestanú bojovať – hmatateľná podpora pre liberálnejšie elementy v revolúcii ich nemá spraviť len atraktívnejšími, ale minimálne udržateľnými a životaschopnými.
Alternatívy
Úvodný naratív sa teda už nezdá byť taký samozrejmý. Povie sa, že slovenské dodávky zbraní rebelom do Sýrie zhoršili bezpečnostnú situáciu v Európe – lenže zbrane boli priamo dodávané len skupinám, ktoré nepáchajú teroristické útoky v zahraničí, a v Sýrii bojujú proti Islamskému štátu a predstavujú aj ideologickú alternatívu proti nemu.
Navyše je ťažko predstaviteľné, že okolité štáty – ktoré majú z konfliktu legitímne obavy – by sa ho nepokúšali ovplyvňovať, ak by nemohli nakúpiť zbrane na Slovensku (ostatne, už napr. Srbi neboli žiadnou politikou EÚ v tomto viazaní). Nakúpili by ich jednoducho inde. Jediná alternatíva pre krajiny ako Saudská Arábia či Turecko by bola, ak by sa začali viac zbližovať s Putinom, keď už rastúcemu vplyvu jeho režimu rovno za dverami nemôžu zabrániť. Ostatne, to dnes robí Erdoğan – čo iné mu zostáva, keď ho Západ nepodržal a americkú spoluprácu s Rusmi v Sýrii chváli už aj Assadov režim. Ako takéto zbližovanie zlepší napr. bezpečnostnú situáciu v Európe? A ako ju zlepší, ak by napr. Saudi prestali Putinovi robiť prieky?
Tiež sa povie, že tieto dodávky zbraní sa pričinili na utečeneckej kríze. To však nedáva dobrý zmysel vo vyššie uvedenom kontexte – Sýrčania utekajú v prvom rade pred režimom; v takom prípade je nepravdepodobné, že to, že opozičné územia mali o trocha viac prostriedkov na obranu proti režimu, spôsobilo, že viac ľudí muselo utiecť. Skôr je pravdepodobnejšie, že ak by Assad čelil ešte o čosi podvyživenejším rebelom, a opozičné oblasti by tak mali ešte menšiu šancu sa brániť, tak utečencov by bolo ešte viac.
Povie sa, že tieto dodávky zbraní priliali olej do ohňa a rozdúchali konflikt. Lenže konflikt bol rozdúchaný aj bez externých dodávok zbraní rebelom. V momente, keď revolúcia prešla do ozbrojenej fázy – a do ozbrojenej fázy prešla výlučne v dôsledku krvavého potlačenia nenásilných protestov Assadom (režim tam postupoval až so šokujúcou brutalitou) – to pre revolucionárov bolo buď/alebo. Režim dynastie Assadovcov bol vždy extrémne represívny – vzdať sa znamená pre politických oponentov istotu väzenia, mučenia či smrti; odboj dáva aspoň minimálnu šancu na prežitie.
Okrem toho takýto smer uvažovania má veľmi amorálne implikácie: predpokladá sa totiž vlastne, že ak by režim dostal voľnú ruku pri krvavom potlačení revolúcie – ako dostal, na porovnanie, v roku 1982 – tak by to bolo lepšie. Ale toto práve nemôže byť chybnejšie: ani masaker v Hama nezabránil krvavému konfliktu o 30 rokov neskôr. Diktátori skôr či neskôr vždy nevyhnutne padnú – a takmer nikdy neodchádzajú pokojnou, mierovou cestou. Je nezmysel predpokladať, že diktátorské režimy zabezpečia dlhodobú stabilitu – nie teda, že by z etického hľadiska stabilita udržovaná mučením, väznením a zabíjaním odporcov režimu malo byť čokoľvek žiaduce kdekoľvek na svete.
Diktátori skôr či neskôr vždy nevyhnutne padnú – a takmer nikdy neodchádzajú pokojnou, mierovou cestou. Je nezmysel predpokladať, že diktátorské režimy zabezpečia dlhodobú stabilitu.
Navyše takýto prístup Západu, v ktorom sa revolúcie vnímajú cez prizmu „bezpečnostných rizík“ pre Západ – a od sýrskych rebelov sa potom napr. žiada, aby bojovali proti Islamskému štátu a nie proti tomu, kto vraždí 95% všetkých civilistov, t.j. aby bojovali proti symptómu, a nie proti hlavnému hýbateľovi konfliktu – z dlhodobého hľadiska zhoršuje postavenie a vplyv Západu vo svete. Západ je potom vnímaný ako zbabelý, pokrytecký a egoistický, a je skutočne ťažko proti tomu niečo namietať. „Podporovať všade demokraciu a ľudské práva“, ako píše Paul Mason, tak nie je záležitosť idealizmu, ale malo by to byť pragmatické a reálne rozhodnutie: len tak môže byť Západ vo svete predvídateľný a vnímaný ako potenciálny spojenec.
Obávam sa teda, aby si slovenskí liberáli – teraz myslím tých skutočných liberálov, nie tých, čo sa tak len nazývajú v parlamente – nevyvodili z týchto správ o dodávkach zbraní zo Slovenska nesprávne závery. Problém s dodávkami je principiálny, ale v tomto konkrétnom prípade zlyhania štátu pri kontrole vývozov (ktoré štátne zložky buď nevideli, alebo nechceli vidieť) skôr narobili viac úžitku ako škody – relatívne, vo vzťahu k alternatívam. A konkrétne pre mňa problém nie je, že sme dodávali zbrane, ale ako sme ich dodávali: nekontrolovanie, bezmyšlienkovito, a cynicky čisto za účelom zisku. (V tomto smere je tragikomické, že SMER sa rétoricky vyjadruje skôr na podporu Assada, a zároveň Slovensko dodáva zbrane rebelom.) Avšak toto pašovanie prebiehalo kvôli tomu, že oficiálna politika na úrovni EÚ či USA voči Sýrii bola a je nesmierne hlúpa. Zbrane sýrskym povstalcom bolo a je treba dodávať, ale kontrolovane, za nejakým konkrétnym účelom, stojac pritom principiálne na správnej strane. Slovensko je malá krajina, ale ak vieme hlasno kritizovať sankcie proti Rusku či žalovať EÚ za kvóty, tak by sme mohli vedieť kritizovať politiku EÚ vo vzťahu k Sýrii – za toto by som ja kritizoval naše vlády.
Osem rokov Obamovej zahraničnej politiky empiricky ukázalo, že prehnaný pacifizmus a príliš dogmatický non-intervencionizmus môže mať rovnako katastrofálne – ako nie aj katastrofálnejšie – dôsledky ako prílišné hnanie sa do vojny.
Maxima, že vojna je vždy a priori zlá, neplatí; niekedy sa nedá vyhnúť ozbrojenému odboju. A ako empiricky ukázalo 8 rokov Obamovej zahraničnej politiky, prehnaný pacifizmus a príliš dogmatický non-intervencionizmus môže mať rovnako katastrofálne – ako nie aj katastrofálnejšie – dôsledky ako prílišné hnanie sa do vojny.
- titulná fotka: tanky Asadovej armády zničené bojovými jednotkami FSA v meste Azaz (Christiaan Triebert, Flickr)
6 komentárov
K tomuto článku som naozaj len zablúdil, ale nedá my nezareagovať. Článok nestojí ani za fajku moču a to sa snaží poukazovať v určitých častiach aj na morálku. Morálka samotnému článku a zjavne aj pisateľovi chýba. Čo je čudné, keďže je absolventom Filozofickej fakulty a to na Trnavskej Univerzite, ktorá sa otvorené hlásila ku kresťanskému odkazu. Autor článku zjavne chodil po tých istých chodbách ako ja v časoch môjho štúdia na tejto škole, kde som pociťoval určitý rešpekt k tomu, čím fakulta alebo celkovo univerzita bola a k tomu, čo sa my snažila odovzdať, so zavretými očami a ušami. Inak by vedel, že na prvom mieste mala univerzita úctu k pravde, mieru a človeku ako takému. A tu sa autor ani nezastaví a nepýta sa ako filozof, čo by mal, či je práve demokratický systém vhodný pre celý svet, či je bezchybný, keď ho západ tak vyváža, či je správne aby západ ničil kultúru svojimi predstavami v krajine postavenej na iných hodnotách. Či stojí revolúcia za čo i len jeden zmarený život, či bola v poriadku revolúcia v Lýbii a mnoho iného … Skôr sa my zdá, že autor na univerzite dostal tituly ale osobne úctu k pravde a životu ako takému, na univerzite nenašiel. Čo my je za Trnavskú univerzitu naozaj ľúto.
Samozrejme, že ma univerzita viedla k úcte k mieru, človeku a pravde – moje obsesívne referencovanie zdrojov by mohlo byť dôkazom aspoň toho potrebného.
Univerzita ma naučila úcte k človeku, čiže rasistické rétorické otázky typu „Je demokracia len pre bielych a pre Arabov je lepší fašizmus?“ som si ani nekládol – nie je na tom ani absolútne nič filozofické. Mám sa pýtať, či odpor proti brutálnemu, totalitárnemu režimu „stojí za to“? Lebo režim sa môže zachovať zločinne a brutálne? Kde v tom je úcta k človeku?
Kde je úcta k človeku v ďalšom rasistickom predpoklade, že Egypťania, Tunisania, Líbyjčania, Jemenčania, Bahrajnčania, či Sýrčania nie sú schopní sami sa od seba pochopiť zločinnosť totalitárnych režimov a postaviť sa proti nim, že túto humanistickú ideu musia mať „dovezenú“ zo Západu a že revolucionári sú tak len bábkami Západu? Takéto uvažovnaie je odporné, je príkladom absolútnej neúcty k človeku ako takému.
Univerzita ma naučila úcte k mieru – túto úctu majú aj Sýrčania, jeden z hlavných sloganov revolúcie v 2011 bolo „Selmiyyah, selmiyyah!“, čiže „nenásilne/v mieri“. Režim na to odpovedal strieľaním do davov, tankami, bombami, sarinom, chlorinom, napalmom. Úcta k mieru pre mňa nespočíva v tom, že človek nechá zabiť seba, vyvraždiť svoju rodinu, svoju štvrť, svoje mesto, svoju krajinu. Kde je úcta k životu v tom, že človek nezabráni genocíde a vraždeniu? Úcta k mieru je aj o rozpoznaní, kedy sa treba brániť – a v Sýrii prišiel čas, kedy sa proti režimu bolo treba brániť, a je povinnosťou pro-demokratických krajín revolucionárov v boji podporiť.
Príspevok nado mnou je príkladom demagógie, ktorá stojí na neúcte k pravde, neúcte k človeku (a rasistických predstavách o nadradenosti Západu) a neúcte k mieru. Spôsob, akým sa diskutujúci snaží zvrátiť svoj odsúdeniahodný pohľad na svet na jeho pravý opak je kvintesenciou pokrytectva.
Súhlasím však, je mi za Trnavskú univerzitu univerzitu ľúto, že niektorí jej absolventi pochopili hodnoty, ktoré študentom vštepovala, takýmto pokrúteným spôsobom.
Áno mal ste si klásť aj takéto otázky o demokracii. Pretože demokracia nie je dokonalý systém, zvlášť tá ktorú dnes žijeme. Zdá sa vám ale v poriadku nahrádzať nedokonalosť nedokonalosťou. Ďalej je nutné sa pýtať, prečo bol tento režim v poriadku kým si Asad hrkútal s USA a prečo sa to tak zmenilo po tom ako dal USA stopku. Ďalej by ste sa mal zamýšľať prečo musí práve západ prísť do týchto krajín a dovážať tam tú ,,demokraciu“. Zlý systém vymeniť za zlý. Kultúrne hodnotenie akosi tiež ostalo bokom, pretože je evidentné, že táto spoločnosť stojí na úplne iných hodnotách a krvavé konflikty sú tam na dennodennom poriadku a je v princípe nutná pevná ruka, lebo inak sa tam poriadok udržať ani nedá. Ďalej kde je úcta k človeku a krajine aby si domáce problémy vyriešila sama? A áno, volám aj po zamyslení sa nad revolúciou a jej významu zvlásť vtedy, keď sú revolucionári džihádisti ktorí jedia srdcia a režú mladým chlapcom hlavy. Toto je zjavne podľa autora krok tým správnym smerom a zdá sa, že každá revolúcia je správna, hlavne nech je to revolúcia bez ohľadu na následky. A čo tak ešte zamyslieť sa, aká bola Sýria kým k tomuto nedošlo, sekulárna a žili v nej jednotlivé náboženské komunity v miery. Mimochodom kde boli morálne kritéria západu keď rozhodol mirnix dirnix o hranici Sýrie bez ohľadu na náboženské a etnické zloženie ľudí po rozpade Osmanskej ríše?
Takže áno, úcta k životu, kultúre a právu na rozhodnutí o sebe je pre nás dvoch naozaj niečo úplne iné.
Čo sa týka tých krajín a predpokladu, že nie sú schopní pochopiť, že autoritársky režim je negatívny. Samozrejme že sú, ale sú títo ľudia ponúknuť aj niečo iné ako zas len autoritársky režim? A takto by sme mohli pokračovať do nekonečna.
Ale čo je najdôležitejšie je naozaj to vaše presvedčenie a ten v princípe arogantný postoj k Sýrii.
Bodaj by samotní Sýrčania boli takí zasadení za zhodenie Asada. My sme mali SNP a nakoniec sme sa nepriateľovi dokázali postaviť, kdežto sýrčania mladí a zdraví utekajú do EU aby našli lepší život. Zdá sa, že títo mladí revolúciu vo svojom srdci nemajú tak ako vy.
Takže áno, úcta k odlišnej kultúre a životu je pre nás niečo úplne iné. No a na chybu, že pozeráte na odlišnú kultúru z pohľadu vlastnej kultúry vás už radšej ani upozorňovať nebudem.
Počkajme si koľko obetí bude mať tá vaša revolúcia za dobrú vec. Ale garantujem vám, že ak vyhrajú povstalci v Sýrii tešiť sa z toho čo bude, keďže ide o hrdlorezov, nebudete. Kľudne si žite svoj falošný humanizmus aj naďalej.
Ani sa mi nechce odpovedať na takéto kecy.
Ešte raz – k rasistickým úvahám, že Sýrčania nie sú schopní sami sa postaviť proti totalitárnemu režimu, pokiaľ im to USA nenakážu, alebo že Sýrčania si totalitárny režim zaslúžia, pretože majú „iného hodnoty“, sa zlákať nedám. To, ako USA „uvítalo“ revolúciu je predmetom článku – v skutočnosti sa jej americká administratíva nepotešila. Chcelo by to viac tej úcty k pravde a faktom namiesto schematického uvažovnia, že za všetkým je USA.
Jedenie sŕdc a stínanie hláv je pokrytecký red herring. Denne vidím zombardované nemocnice, ľudí ktorí v sekunde prišli o rodičov, deti spálené ruským napalmom o ktorých lekár povie, že „bohužiaľ to vyzerá tak, že to prežijú“. Nedávno vyšiel v Amnesty International report o barbarskom, masovom mučení politických odporcov zo strany režimu – 17 tisíc ľudí zomrelo od 2011eho na následky v sýrskych väzniciach, a to boli možno tí šťastnejší. Prečítajte si, nech viete, čo obhajujete, čo Sýrčanom odporúčate ako alternatívu k boju.
Toto všetko nie je to tak sexy a mediálne zaujímavé, ako zjedenie srdca alebo odrezanie hlavy, ale deje sa to systematicky, na oveľa väčšej škále a je to primárnym dôvodom toho, prečo je vojna a prečo ľudia utekajú. Podľa Vašej chorej morálnej ekvivalencie by ste v 1944om tvrdili, že nacisti síce vypaľovali dediny, ale aj povstalci zlynčovali nejakých esesákov, takže povstalcov nemožno podporovať. Alebo že talianski partizáni zneuctili Mussoliniho telo, takže fašizmus bol lepší.
Toto nie je len analógia – čo Assad, Putin a iránska teokracia v Sýrii predstavujú je fašizmus, to čo Vy touto zvrátenou morálnou ekvivalenciou obhajujete je fašizmus.
Predpokladám tiež, že ten prípad so sťatým „chlapcom“ ste nesledovali, a uspokojili ste sa s hoaxom – on to totiž nebol 10-ročný chlapec, ale 19-ročný vojak. A zabitie POW je samozrejme vojnový zločin, takže skupina al-Zinki, ktorej členovia to mali na svedomí, ten čin odsúdila a potrestala bojovníkov, ktorí to vykonali.
Sýrčania sú zasadení za zvrhnutie totalitárneho režimu – 5 rokov bojujú, opustení medzinárodným spoločenstvom, proti extrémne brutálnemu režimu a spojeným silám Iránu, Ruska, Hizbaláhu. Je ich tam množstvo, ktorí zostali – mnohí mladí inak utekajú kvôli tomu, aby neboli zverbovaní do Assadovej armády. SNP nacistický režim nezvrhlo – porazila ho Červená armáda. Ak by v Sýrii bola zo Západu intervencia na úrovni 1% z „intervencie“, akú v Slovenskom štáte predviedla Červená armáda, tak Assad je už dávno dole. Ale ako hovorím, pri Vašej totálne neúcte k pravde neočakávam, že by ste si veľmi s faktami lámali hlavu.
A napokon to s počtom obetí – písal som to aj v článku: 95% obetí ma na svedomí Assad. Pripisovať tieto obete povstalcom je asi ako keby ste dávali vypálenie Ostrého Grúňa za vinu SNP. Je to choré a zvrátené.
Svoj humanizmus budem žiť naďalej, prepadol by som sa od hanby, ak by som sa stal obhajcom fašizmu ako Vy.
Syrcania bozkavaju Asadovi ruky, krajina v troskach, Islamsky stat ustupuje napriek podpore USA (alebo ich spojencov), krestania prinasaju svedectva o pekle zajatia v IS, FSA sa ukazala byt fraska ktora bojovala s Al_Kajdou/Al-Nusra… atd. Autor cital nespravne zdroje uz pred rokom a teraz to znie dost trapne ked je realita ina ako ta medialna. Vlastne skoda ze to tam FSA a ISIS neprevalcoval az k pobreziu, to autor naznacuje ako tak citam z diskusie. A potom by vsetci zili pekne po demokraticku, bez fasizmu.
Autor je v prvom rade (vychádzajúc aj z jeho článkov k inému vojnovému konfliktu, kvôli ktorému som na neho narazila) na to, že je aj právnik aj filozof a ako som sa dočítala, dokonca „vedecký pracovník“, veľmi neoriginálny a v podstate iba kopíruje názory, povinné pre spoločenských „mysliteľov“ teraz a tu. Teda je – ako by sa to povedalo prv – autorom režimistickým. Orientuje sa podľa politickej objednávky. Keď existujú kariérni diplomati, musia existovať aj kariérni akademici.:-)