Nový ateizmus a nepochopenie náboženstva – Jonathan Haidt

3

Na úvod by som chcel zdôrazniť, že náboženstvo považujem za súčasť prírodného sveta, ktorá môže byť skúmaná a študovaná vedeckými metódami. Bez ohľadu na to, či Boh existuje alebo nie, náboženstvo malo a má významný dopad na vývoj a život nášho druhu. Náboženské prejavy sa vyskytujú vo všetkých kultúrach a historických obdobiach, pričom nadobúdajú veľmi rozmanité a zároveň veľmi podobné formy. Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo je tomu tak je potrebné spojiť poznatky z evolučných, neuropsychologických, vývinových a antropologických vedných oborov.

Predstavitelia hnutia nových ateistov (z angl. New Atheism) hovoria veľa o sile vedy a našej povinnosti hľadať zmysel a pravdu na základe vedeckých dôkazov. Sú však knihy nových ateistov ukážkou vedeckého prístupu v pravom slova zmysle? Alebo je ich argumentácia ovplyvnená morálnym základom, z ktorého vychádzajú?

Je zrejmé, že Richard Dawkins (autor bestselleru The God Delusion) a Sam Harris (autor knihy Letter To A Christ Nation) prežívajú vo vzťahu k náboženstvám a náboženským fundamentalistom silné emócie. Niet sa čo čudovať – pri všetkých nenávistných mailoch, ktoré dostávajú od náboženských fanatikov. Náruživosť s akou títo autori kritizujú náboženstvo nemusí ešte automaticky znamenať, že nedokážu vykonávať poctivú vedeckú prácu. Človek dokáže urobiť kvalitnú prácu o otroctve aj v prípade, že s ním hlboko nesúhlasí.

Avšak prítomnosť vášne a silných emócií by mala fungovať ako varovný signál. Populárni predstavitelia hnutia nových ateistov sú tiež len ľudskými bytosťami. Pokiaľ človek za niečo horlivo bojuje, iba s ťažkosťami sa dokáže zmieriť s dôkazmi a faktami, ktoré mu môžu odporovať.

Pokiaľ budeme v prebiehajúcom spore o náboženstvo vnímať Dawkinsa a Harrisa ako stranu obžaloby, musíme uznať, že svoju prácu vykonávajú výborne. Ak však ako čitatelia ich kníh chceme zaujať pozíciu sudcov, mali by sme rovnako pozorne vypočuť aj slová obhajoby. To je totiž moment, v ktorom by sa vedecká myseľ mala správať inak, ako myseľ bežného človeka. Obyčajný človek, ak je ovládaný emóciami, nehľadá pravdu, ale argumenty, ktoré by podporili jeho stanovisko. Vedec však rešpektuje empirické dôkazy, ako najvyššiu autoritu a odmieta argumenty ad hominem. Vedecké skúmanie nie je vojnová výprava, ale objaviteľská cesta.

Keď však čítam knihy nových ateistov, nemám pocit objavovania nových pobreží, skôr vidím zapaľovanie ohňov na starých bojiskách. Uvediem aspoň tri staré chyby, ktorých sa noví ateisti vo svojich knihách opakovane dopúšťajú a ktoré im znemožňujú nezaujatý vedecký pohľad:

1) Noví ateisti popisujú náboženstvo ako súbor zastaralých presvedčení, ktoré sú vo svetle dnešného poznania očividne nepravdivé alebo ich nie je možné vedeckými metódami potvrdiť.

V centre záujmu súčasného vedeckého skúmania náboženstiev sú však iné aspekty, ako otázky týkajúce sa vzniku života, života po smrti alebo rôznych zázrakov. Pre antropológov a sociológov je napríklad veľmi dôležité poznať významnú úlohu, ktorú zohráva náboženstvo pri budovaní ľudských spoločenstiev.

2) Noví ateisti vychádzajú z predpokladu, že fundamentalistickí veriaci vykladajú svoje posvätné texty doslovne.

Avšak etnografi, ktorí mapujú komunity fundamentalistických veriacich (napr. James Ault vo svojej knihe Spirit and Flesh) dokazujú, že aj ľudia, ktorí sa vyhlasujú za ortodoxných veriacich, sú pri vykladaní svätých kníh (napr. Biblie) značne flexibilní. V mene ľudskosti či moderného prístupu k zložitým spoločenským situáciám sú ochotní ignorovať celé časti svätých textov.

3) Noví ateisti sa snažia dokázať, že náboženstvo je iba vedľajší produkt evolúcie a nepredstavuje evolučnú adaptáciu. Náboženský sentiment prirovnávajú k správaniu hmyzu, ktorý priťahuje svetlo sviečky, aj keď ho nakoniec jej plameň zabije. Odmietnutie argumentu o evolučnej adaptácii je pre nových ateistov kľúčové, pretože iba tak môžu o náboženstve hovoriť ako o jave, ktorý ľudstvu viac škodí ako prospieva.

Avšak aj keby viera v bohov bola vedľajším produktom evolúcie, od okamihu kedy táto viera začala zohrávať dôležitú úlohu v ľudskom chovaní, prírodná selekcia začala favorizovať tých jedincov a tie skupiny, ktoré našli spôsoby ako využiť vieru vo svoj prospech. Napríklad ako nástroj pre posilnenie dôvery vo vnútri spoločenstva a ochoty plniť záväzky voči komunite, alebo ako základ pre vzájomnú pomoc.

Keď čítam knihy nových ateistov, nemám pocit objavovania nových pobreží. Vidím skôr zapaľovanie ohňov na starých bojiskách.

Dawkins otvorene vyhlasuje, že jeho cieľom je vytvoriť hnutie zamerané na pozdvihnutie ľudského vedomia, ktoré podporí ateistov v ich argumentačnom zápase s veriacimi. Prijať pohľad „my máme pravdu a naši oponenti žijú v omyle“ je vždy prvým krokom pri zjednotení ľudí v mene spoločnej veci. Druhým krokom je identifikovať zradcov vo vlastných radoch, potrestať ich, či eliminovať. Niečo podobné možno zaznamenať aj v knihách nových ateistov – vedci, ktorí obhajujú pozitívne aspekty náboženstva alebo vyzývajú k zmierňovaniu napätia medzi náboženstvom a vedou, sú prirovnávaní napríklad k Chamberalainovi. Ten sa totiž neslávne preslávil politikou ústupkov voči hitlerovskému Nemecku.

Ďalšou škvrnou na vedeckom prístupe nových ateistov je zámerné znevýhodňovanie náboženstva už na počiatku každej diskusie. Napríklad Sam Harris, ktorý vo svojej knihe Letter to a Christian Nation čitateľom predstavuje takúto definíciu morálky: „Otázka morálky je otázkou ľudského utrpenia a šťastia. Morálne dilemy vznikajú v okamihu, kedy naše činy negatívne alebo pozitívne zashujú do prežívania iných bytostí.“  Na základe uvedenej definície potom dokazuje, že doslovný výklad Biblie a Koránu z nich robí nemorálne knihy, keďže ich cieľom nie je hľadať ľudské šťastie a na mnohých miestach dokonca ubližovanie ľuďom obhajujú.

Čítanie Harrisa je ako sledovanie profesionálneho wrestlingu. Je to veľká zábava s množstvom akrobacie, ale to všetko je potrebné vnímať v kontexte diváckej show. Ak chceme vidieť férový zápas medzi náboženstvom a sekulárnou morálkou, nemôžme eliminovať jedného z protivníkov už pred samotným zápasom. Harris náboženstvo eliminoval už svojou definíciou morálky.

Skúsim ponúknuť odlišnú definíciu: „Morálne systémy sú prepletenou sieťou hodnôt, zvykov, inštitúcií a psychologických mechanizmov, ktoré spoločne regulujú sebeckosť a umožňujú spoločenský život.“ Ak si zvolíme za základ pre ďalšiu diskusiu mnou navrhnutú definíciu, dokážeme sa na problém náboženstva pozrieť z iného uhlu.

Vo svojich výskumoch som objavil dva základné spôsoby, akými kultúra potláča a reguluje sebeckosť. Jedná sa o dve vízie toho, ako by mala fungovať ľudská spoločnosť. Nazývam ich„zmluvný spôsob“ a „zákon včelieho úľa“.

V okamihu, kedy prepukne nevraživosť, je veľmi ťažké objavovať pravdu. Militantné formy ateizmu môžu štúdium náboženstva znečistiť moralistickými dogmami a v konečnom dôsledku aj znížiť prestíž vedy, ktorú samotní ateisti považujú za fundamentálny základ pri hľadaní pravdy.

„Zmluvný spôsob“ je liberálnym prístupom a za základ považuje individualitu ako východisko všetkých hodnôt. Hlavný problém spoločenského života vidí v tom, že jednotlivé individuality si navzájom často ubližujú. Z toho dôvodu musíme vyvárať spoločenské zmluvy, pomocou ktorých sa snažíme nastoliť spravodlivú, slobodnú a bezpečnú spoločnosť.

Morálka je pri tomto spôsobe fungovania spoločnosti otázkou šťastia a utrpenia (ako pred Harrisom povedal aj John Stuart Mill). Priaznivci zmluvného spôsobu sa usilujú neustále vylaďovať spoločenské zmluvy, zákony, inštitúcie a rozširovať nové práva tak, aby sa miera utrpenia znižovala a zvyšovalo sa ľudské šťastie. Základným prikázaním je: nechajte ľudí robiť čo len chcú, pokiaľ tým neubližujú nikomu inému.

„Zákon včelieho úľa“ predstavuje konzervatívny prístup. Za fundamentálnu hodnotu sa považuje záujem skupiny a jej teritória. Jednotlivé včely sa rodia a umierajú po tisícoch, ale úľ žije ďalej, pričom každý jednotlivec zohráva svoju malú úlohu v jeho prežití. Základné problémy spoločenského života predstavujú ohrozenie zvonku a podvratné sily z vnútra. Jednotlivec sa musí podriadiť skupine a ak to je nevyhnutné musí sa za ňu aj obetovať.

Konzervatívci vo všeobecnosti zdieľajú pesimistickejší pohľad na ľudskú povahu: sú skôr náchylní predpokladať, že ak necháte dieťaťu príliš veľa priestoru a voľnosti, vyrastie v egoistického povrchného jedinca, ktorého hlavným životným cieľom bude vyhľadávanie potešenia. Preto tvrdo pracujú na kultivovaní hodnôt ako skupinová loajalita, úcta k autoritám a do istej miery aj puritánstvo. Ideálom nie je svet maximálnej slobody, ale svet poriadku a tradície, v ktorom si ľudia spojení spoločne zdieľaným morálnym kódom môžu navzájom dôverovať a spoľahnúť sa na to, že všetci budú konať v prospech celku. Je to svet, v ktorom nie je veľký priestor pre odlišnosti a odchýlky.

Môže sa zdať, že spoločnosti postavené na zmluvnom princípe sú dobré, moderné, kreatívne a slobodné, kým spoločnosti postavené na princípe včelieho úľa majú tendenciu smerovať k fašizmu, patriarchátu alebo totalitarizmu. Ako sekulárny liberál súhlasím s tým, že spoločenstvá založené na princípe zmluvy, tak ako ich poznáme v západných demokraciách, ponúkajú najlepšie podmienky pre mierové spolužitie moderných národov.

Chcel by som však upozorniť na zaujímavý fakt, ktorý nahráva druhému typu – spoločnosti postavenej na princípe včelieho úľa. Výskumy už dlhodobo ukazujú, že veriaci v Spojených štátoch sú vo všeobecnosti šťastnejší, zdravší, dožívajú sa dlhšieho veku a prejavujú vyššiu ochotu venovať sa charite a vzájomnej pomoci, ako sekulárni ľudia. Mnohé z týchto faktov boli zdokumentované aj v Európe. Ak veríme, že morálka je otázka ľudského šťastia, mali by sme sa zamyslieť nad tým, čo robia nábožne založení ľudia lepšie.

Náboženské spoločenstvá nás môžu naučiť niečomu, čo by mohlo pomôcť lepšiemu fungovaniu liberálno-sekulárnej spoločnosti.

Posudzovať náboženstvo možno dvoma spôsobmi. Jedným je analyzovanie Biblie, ale úprimne povedané na tomto poli nevidím veľa zaujímavého priestoru. Zaujímavejšie je štúdium náboženských spoločenstiev. Zdá sa totiž, že nás môžu nás naučiť niečomu, čo by mohlo pomôcť v lepšom fungovania liberálno-sekulárnej spoločnosti.

V objektívnom štúdiu tejto tématiky nám však diela nových ateistov veľmi nepomôžu. Sú totiž príliš zaujaté. Daniel Dennett v knihe Breaking the Spell napríklad píše:

„Výskumy možno časom dokážu, že skupiny ateistov a agnostikov sú viac citlivé k potrebám druhých ako skupiny veriacich. Každopádne, žiadne dôveryhodné štúdie zatiaľ nedokázali opak.“ (Breaking the Spell, s. 55.)

Skutočnosť je však iná – desaťročia trvajúce štúdie dokazujú pravý opak. Arthur Brooks analyzoval údaje z mnohých štúdií v práci Who Really Cares a prišiel k záveru, že veriaci ľudia prejavujú štedrosť a ochotu pomáhať vo vyššej miere ako ľudia sekulárne zmýšľajúci. Veriaci venujú viac peňazí charite, častejšie pomáhajú svojim blízkym, venujú druhým viac času a častejšie darujú krv. Brooks tiež zistil, že rôzne formy pomoci idú ruka v ruke. Napríklad – ľudia, ktorí posielajú viac peňazí charite zväčša aj častejšie darujú krv a podobne. Ochotu pomáhať pritom nezvyšuje iba náboženské presvedčenie, ale aj príslušnosť ku konzervatívnej ideológii (tá však menej výrazným spôsobom).

Zozbierané údaje ponúkajú komplexný obraz a dokazujú, že Denett nebol pri štúdiu literatúry dostatočne pozorný. Ateisti sa môžu vyznačovať mnohými prednosťami, ale v jednom z najobjektívnejších kritérií pri posudzovaní morálneho správania – v ochote darovať svoj čas, krv, peniaze a prácu druhým – majú nábožensky založení ľudia vo všeobecnosti navrch.

Ako môžeme naložiť s týmto zistením? Nemyslím si, že v mene dosiahnutia určitých ušľachtilých cieľov, ako podpora charity alebo zvyšovanie pocitu ľudského šťastia, by sa liberálne spoločnosti mali zmeniť na náboženské či konzervatívne. Príliš mnoho hodnotných práv by bolo ohrozených a príliš veľa ľudí by bolo vylúčených. Spoločnosť je príliš komplexná a pri uskutočňovaní takéhoto sociálneho inžinierstva zväčša nedosiahnete to, po čom túžite. Mali by sme si však uvedomiť, že každá ideológia, ktorá dokázala dlhodobo prežiť a každý spôsob života, ktorý prešiel skúškou času, obsahuje určitú múdrosť, určitý jedinečný pohľad na spôsob, akým potláčame sebeckosť, podporujeme spoluprácu, vzájomnú pomoc a rozvíjame ľudské šťastie.

Avšak v okamihu, kedy prepukne nevraživosť a navrch získa nepriateľský postoj, je veľmi ťažké objavovať túto pravdu. Militantné formy ateizmu tak môžu štúdium náboženstva znečistiť moralistickými dogmami a v konečnom dôsledku aj znížiť prestíž vedy, ktorú považujú za fundamentálny základ pri hľadaní pravdy.

Jonathan Haidt

zdroj:   Jonathan Haidt: MORAL PSYCHOLOGY AND THE MISUNDERSTANDING OF RELIGION
preložil a spracoval Matúš Ritomský

Zdieľaj:

3 komentáre

  1. Dušan Veselovský on

    Ďakujem za preklad zaujímavého textu. Je dobré nahliadnuť do zmýšľania človeka, čo sa snaží obhajovať náboženstvá. Najviac ma zaujalo, ako si autor preonačil na svoje potreby definíciu morálky. Potreboval to, aby mohol na čomsi postaviť svoje tézy. Je to však žiadúca definícia morálky? Je pravdivá? Porovnajme si ich:

    Harissova definícia morálky: „Otázka morálky je otázkou ľudského utrpenia a šťastia. Morálne dilemy vznikajú v okamihu, kedy naše činy negatívne alebo pozitívne zasahujú do prežívania iných bytostí.“
    Haidtova definícia morálky: „Morálne systémy sú prepletenou sieťou hodnôt, zvykov, inštitúcií a psychologických mechanizmov, ktoré spoločne regulujú sebeckosť a umožňujú spoločenský život.“

    Autor manipulatívne nazýva individuálne potreby a práva človeka sebeckosťou. Ignoruje dávno potvrdenú v človeku hlboko zakorenenú potrebu po šťastí. Tým presne kopíruje konzervatívcov v ich „Národ je viac ako človek“, „Štát je viac ako sloboda“ a podobné parafrázy socialistických a národnosocialistických totalít. A v tom to mne príde nebezpečné. Z jednoduchého dôvodu, národ, štát, spoločnosť, komunita a podobne nemá telo, ktoré cíti bolesť. Rovnako nemá dušu a psychyku ako entita, ktorá sa dokáže tešiť alebo trápiť. Všetko sú to len súbory jednotlivcov, buniek, ktoré spolu fungujú a koexistujú, no nemajú skutočnú vlastnú vôľu. Existujú len vďaka jednotlivým ľuďom, z ktorých sú vystavané. Preto podľa mňa správne Hariss stavia navrch individuálne práva a šťastie človeka, ale len také, ktoré neubližuje explicitne (bez nánosov kultúr a náboženstiev) inému človeku. Lebo ak všetci v napríklad zoskupení národ budú šťastní, rovnako šťastný bude aj národ. V mnohých prípadoch kultúrno náboženských sporov to ide. Len tu chýba dobrá vôľa. Dobrým príkladom sú manželstvá ľudí rovnakého pohlavia. Čo sa stane hetero ľuďom, keď toto umožnia gejom a lesbám? Nič. Čo ich to bude stáť? Nič. Prečo potom chýba dobrá vôľa a snaha pomôcť iným ľuďom? A naopak, pomáha „nesebecké“ sebaobetovanie sa Palestíncov ako ľudských štítov k národnému šťastiu a zmysluplnosti? Tvorí to nejaký druh dobra na tomto svete? Pochybujem.

    • Nemyslím že ide nevyhnutne o autorovu manipuláciu pri definovaní morálky. Tu záleží aj od toho, čo myslíme spoločnosťou, resp. spoločným dobrom a dobrom jednotlivca. Tieto skutočnosti nemusia byť v protiklade. Absolutizáciu slobody jednotlivca a teda aj jeho egoizmus treba regulovať. Aj sloboda potrebuje hranice, pretože človek nežije iba sám a izolovanie. Spoločné dobro a dobro jednotlivca sa vzájomne podmieňujú. Hodnota spoločenstva je určovaná a závisí od hodnoty svojich členov podobne ako jednotliví členovia sú nápomocní alebo poškodzovaní spoločenstvom, ku ktorému patria.

      Na jednej strane treba zaručiť spoločné dobro aj za cenu obetí zo strany jednotlivcov, pretože len takto môže väčšina jednotlivcov rozvinúť celú svoju osobnosť. Na druhej strane zriekania a obete jednotlivcov v prospech spoločného dobra nesmú byť natoľko veľké, že by sa nakoniec viac znemožňoval ako napomáhal osobný vývin väčšiny členov spoločenstva.

      V hierarchii spoločenstiev má významne a veľmi vznešené miesto rodina. Manželstvo, ktoré sa rozvíja v rodinu, je najdôležitejším spoločenstvom vnútri štátu. Dobrá alebo zlá situácia v štáte do veľkej miery závisí od poriadku a zdravého fungovania v manželstve a rodine. Pre spoločné dobro je povinnosťou štátu garantovať a napomáhať správny rozvoj rodín a je opodstatnené, keď má manželstvo také výsostné postavenie. Manželstvo muža a ženy plní dôležitú prokreatívnu / generačnú funkciu. „Manželské páry zohrávajú úlohu pri zaistení následnosti generácií, a preto sú uprednostňované vo verejnom záujme a občianske právo im musí priznať inštitucionálne uznanie primerané ich úlohe. Keďže homosexuálne dvojice nezohrávajú z hľadiska spoločného dobra takúto úlohu, nevyžadujú si rovnaké uznanie.“ Tu nejde o žiadnu diskrimináciu, tu ide o spoločné dobre a spravodlivosť – dať a uznať manželstvu muža a ženy takú hodnotu, ktorá korešponduje s jej vplyvom pre spoločné dobro.

      „Zrovnoprávnenie homosexuálneho zväzku s manželstvom v akejkoľvek forme alebo stupni by malo objektívne význam deklarovania neutrálneho postoja štátu voči dvom spôsobom prežívania sexuality, ktoré v skutočnosti nie sú pre spoločné dobro rovnako dôležité. Zatiaľ čo legitímne spojenie medzi mužom a ženou zaisťuje dobro – nielen biologické! – prokreácie (plodenia detí) a prežitia ľudského druhu, homosexuálny zväzok je sám osebe zbavený schopnosti plodiť nové životy.“

      „Tieto jednoduché úvahy ukazujú, že štát vo svojom právnom poriadku nesmie byť vzhľadom na manželstvo a homosexuálne zväzky neutrálny, pretože nemôže byť neutrálny, pokiaľ ide o spoločné dobro: spoločnosť vďačí za svoje prežitie nie homosexuálnym zväzkom, ale rodine založenej na manželstve.“

      „zrovnoprávnenie by objektívne znamenalo, že sexuálne spojenie s prokreatívnou a výchovnou úlohou je skutočnosťou, ktorá je pre štát nezaujímavá, lebo nie je dôležitá pre spoločné dobro. Tým by sa zrúcal jeden z pilierov, ktorý uznáva nielen naša ústava, ale ho uznávali aj predchádzajúce právne predpisy, vrátane takých antiklerikálnych, aké mal savojský štát.“

      Nejde o žiadnu diskrimináciu: „Diskriminácia spočíva v tom, ak sa neprimeraným spôsobom zaobchádza s tými, ktorí sa nachádzajú v tej istej situácii,“
      „Nepridelenie legislatívneho statusu manželstva takým formám života, ktoré nie sú, ani nemôžu byť manželskými, nie je diskriminácia, ale jednoducho uznanie toho, ako sa veci majú. Spravodlivosť značí, že vo vzťahoch medzi osobami vládne pravdivosť. Namieta sa, že keď štát nezrovnoprávni tieto dve formy, nanucuje tým jeden etický pohľad na úkor iného. Povinnosť štátu nezrovnoprávniť tieto dve formy spolužitia však nie je založená na eticky negatívnom súde ohľadne homosexuálneho správania: v tomto ohľade štát nie je kompetentný. Vzniká na základe uvažovania o tom, že v poriadku spoločného dobra, ktorého podpora je primárnou úlohou štátu, má manželstvo odlišný význam ako homosexuálny zväzok. Manželské páry zohrávajú úlohu pri zaistení následnosti generácií, a preto sú uprednostňované vo verejnom záujme a občianske právo im musí priznať inštitucionálne uznanie primerané ich úlohe. Keďže homosexuálne dvojice nezohrávajú z hľadiska spoločného dobra takúto úlohu, nevyžadujú si rovnaké uznanie.“

      Citované úryvky sú z článku: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/ostatne-dokumenty/c/manzelstvo-a-homosexualne-partnerstva

  2. Pekný článok, vďaka. Niekedy je úsmevné vidieť, ako ateisti hovoria že ateizmu je len absencia viery, a následne vidíme, akú aktivitu vynakladajú v boji proti náboženstvám kvôli svojmu, niekedy nenávistnému a nekritickému pohľadu. Očividne nejde iba o absenciu viery, navyše, aj neveriaci človek má určité názory a pohľad na svet a na všetko okolo, alebo nie? Niekedy sa zdá, že nemajú žiadny názor – prečo? Pretože by museli svoju tézu obhajovať. Veľakrát sa oháňajú dôkazný bremenom, kt. je vraj iba na strane veriacich. Nemyslím si. Asi väčšina máme nejaký pohľad, ktorý je založený na pozitívnych tvrdeniach a teda je potrebné ich obhájiť. Taktika ateistov sa často javí hlavne – najlepšia obrana je útok. Peknú reakciu na niektoré Dawkinsove tvrdenia uvádza Alister McGrath. Dawkins sa nie vždy vyjadruje vedecky. Všeobecne vzaté, mnohí sa snažia absolutizovať ako vedu hlavne prírodnú vedu. Tá však má tiež svoje hranice a nedáva odpovede na všetky otázky. Veda a viera možu kráčať bok po boku. Tiež je tendencia snažiť sa úplne odstrániť vieru alebo kresťanstvo, pritom sa neberie do úvahy pozitívny vplyv kresťanstva na budovanie západnej civilizácie.

Odpovedaj