K prejavom vyspelej ľudskej osobnosti patrí schopnosť vzdať sa niečoho, po čom bezprostredne túži, aby v dlhodobom horizonte dosiahla to, v čom vidí väčšiu hodnotu. Ak ste rodič viete, aké je ťažké vysvetliť malému dieťaťu, že nemusí mať všetko tu a teraz. A dokonca, že zajtrajší deň môže byť lepší, ak sa dnes dokáže vzdať niektorého zo svojich potešení.
Dve udalosti posledných dní ma prinútili zamyslieť sa, či sa naša spoločnosť správa ako malé dieťa alebo ako dospelý človek schopný vnímať dlhší časový horizont svojich skutkov.
Prvou udalosťou je ďalšie z rady vystúpení Robert Fica na tému „ako by sankcie voči Rusku poškodili Slovensko“. Čo všetko by sa mohlo stať, ak by sme našli odvahu uprednostniť hodnoty pred plnou špajzou? Farbisté vykreslenie negatívnych dopadov takéhoto rozhodnutia je jedným z hlavných príspevkov premiéra do diskusie k udalostiam, ktoré môžu zásadne ovplyvniť naše životy v dosť dlhej perspektíve.
Róbert Fico sa pritom nemusí cítiť vo svojej úzkosti opustený. Hlasy podobné Ficovmu zazneli aj z vplyvnejších európskych krajín. Váhavá reakcia Európy na očividné porušovanie medzinárodného práva, ku ktorému došlo neďaleko od našich východných hraníc, sa dnes už ani nedá nazvať inak ako slabosťou.
Druhou udalosťou bolo zverejnenie vedeckej správy o klimatických zmenách 6.mája 2014 v Bielom dome. Správu zostavovalo 300 popredných amerických odborníkov a podľa ohlasov patrí k najzásadnejším dokumentom, ktoré popisujú aktuálne dopady klimatických zmien na ľudskú spoločnosť. Klimatické zmeny podľa správy nie sú hrozbou budúcnosti, ale už dnes negatívne zasahujú do ľudských životov. Odborníci sa zhodujú na tom, že ak nepristúpime k realizovaniu účinných opatrení, situácia sa bude iba zhoršovať.
Klimatológ Pavel Matejovič, v krátkom rozhovore pre náš web, v súvislosti so zverejnením správy pripomenul, že aj my sme sa prostredníctvom našej politickej reprezentácie (vtedy ešte ako Česko-Slovensko) už v roku 1991 zaviazali prijať opatrenia zmierňujúce dopady klimatických zmien. Tie sa však dodnes nerealizovali a dôvod je presne ten istý, pre ktorý sa dnes Európa prejavuje v ukrajinskej kríze ako slabý hráč. To, čo nás robí slabými a zraniteľnými, je neochota v mene dlhodobejších cieľov a trvalejších hodnôt obetovať aspoň kúsok nášho pohodlia a blahobytu.
Neochota obetovať v mene dlhodobejších cieľov a trvalejších hodnôt aspoň kúsok nášho pohodlia nás robí slabými a zraniteľnými.
Západné krajiny, ku ktorým sa kultúrne a politicky hlásime, pritom nikdy vo svojej histórii nemali menej dôvodov obávať sa o uspokojenie základných materiálnych potrieb svojich obyvateľov.
Začiatkom mája zverejnila na svojom webe rozhlasová stanica NPR reportáž, podľa ktorej sa aj tí najchudobnejší ľudia žijúci v USA majú po materiálnej stránke lepšie, ako kedykoľvek v histórii. V šesťdesiatych rokoch, kedy prezident Johnson vyhlásil vojnu chudobe, 37 percent chudobného obyvateľstva v USA nemalo prístup k studenej a teplej vode z vodovodu, 35 percent nemalo sprchu, ani vaňu a 31 percent žilo bez splachovacieho záchodu. V roku 2010 žije s týmito civilizačnými vymoženosťami takmer 100 percent chudobných rodín v Amerike. A zatiaľ čo v roku 1960 mala telefón iba polovica chudobných, v roku 2010 vlastní telefón už 95 percent z nich.
Ako sa ďalej uvádza v reportáži NPR, problém chudoby má dnes inú tvár ako pred 50-timi rokmi. Chudobní vo väčšine prípadov netrpia nedostatkom základných materiálnych statkov, ale vylúčením zo života spoločnosti, nedostatkom zmysluplných a podporujúcich vzťahov, emocionálnou frustráciou, stigmatizáciou detí v kolektívoch, sťaženou pozíciou pri hľadaní práce.
Rovnaké trendy ako v Amerike možno pozorovať aj u nás. U nás si tiež ceníme členov spoločnosti podľa toho, nakoľko sú úspešní v dosahovaní všeobecne zdieľaných hodnôt a cieľov. A čo je dnes spoločne zdieľanou hodnotou a všeobecne akceptovaným cieľom nášho snaženia? Dokážeme nájsť iný spoločný menovateľ, ako uspokojovanie krátkodobých potrieb, zväčša konzumného charakteru?
Ako sa ukazuje, kríza hlbšieho zmyslu je zároveň krízou demokracie. Keď diktátor putinovského razenia ponúkne ľudu víziu mocnej rozpínajúcej sa ríše, ľud nadšene tlieska a zopár kritických hlasov v tom potlesku ľahko zanikne. Toto masové nadšenie má jednu výbornú vlastnosť – zaháňa pocit hladu v škŕkajúcom žalúdku, zmierňuje pachuť neslobody v ústach a najmä dáva vyšší zmysel surovej realite .
My na Západe máme obrazne povedané plné žalúdky a dostatok rezerv, aby to tak (pri rozumnej distribúcii bohatstva) ostalo aj v prípade, že nám zdražie plyn. Máme tiež to privilégium, že si slobodne hovoríme a píšeme čo chceme. To, čo nemáme, je spoločný cieľ, ktorý by nás v kritických okamihoch zjednotil a umožnil nám dnes obetovať niečo v mene zajtrajšku.
Dokážu liberálne demokracie prežiť obdobie, kedy nerastie materiálny blahobyt? Túto otázku som si kládol v čase, keď vypukla svetová ekonomická kríza. Teraz je potrebné posunúť otázku ešte ďalej. Dokážeme sa sami a dobrovoľne vzdať aspoň časti materiálneho blahobytu v situácii, kedy je ohrozená samotná podstata našej spoločnosti – či už šialeným diktátorom alebo v dôsledku našich zásahov do ekosystému planéty?
