Môže Fica poraziť slušná ľavica?

0

Po spupnom mocenskom akte, ktorý predviedla mašinéria 82 poslancov Smeru, pri voľbe generálneho prokurátora, si človek nevyhnutne musí položiť otázku, čo sa musí na Slovensku stať, aby tento druh arogancie moci prestal hrať prvé husle.

Nádeje niektorých sa tradične obracajú smerom k pravicovej opozícii. Čakanie na nového vodcu zjednotiteľa alebo na ten správny politický projekt, ktorý dokáže stmeliť rozštiepené pravicové sily a poraziť Fica. Táto schéma, ktorá fungovala v boji proti Mečiarovi a čiastočne aj proti Ficovi v rokoch 2006 a 2010, však dnes už postráda akúkoľvek invenciu. Namiesto snahy nasilu zjednocovať prirodzene rôznorodú pravicovú scénu sa môžme skúsiť pozrieť na situáciu netradične. Mohla by Fica poraziť slušná politická iniciatíva zľava? Mohla by takáto iniciatíva prispieť k slušnejším pomerom na Slovensku?

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim vysvetliť, čo ma ako tradičného voliča pravice priviedlo k takýmto myšlienkam.

Začnem oblúkom – obdobím po roku 1989. Po páde totalitného režimu som považoval za samozrejmé prikloniť sa k politickým ideám, ktoré vyzdvihovali dôležitosť osobných slobôd, podporovali iniciatívu jednotlivca, hlásali reformu štátu smerom k jeho zoštíhleniu. Neskôr sa k tomu pridal boj o osud Slovenska a to, či budeme patriť k civilizovanej Európe. Boli to predovšetkým pravicové strany, ktoré vtedy stáli na správnej strane, veľký priestor na váhanie a filozofovanie som nenachádzal. Keď sa naviac človek pozrel na percentuálne zastúpenie prevrátených kabátov v jednotlivých častiach politického spektra, nemohol v tom čase ani pomyslieť na koketovanie so slovenskou ľavicou. Napokon je známe, ako ľudia, ktorí si nevšimli november 89 alebo počas demonštrácií usilovne kachličkovali svoje kúpeľne, plynulo preplávali na ľavej strane spektra až k víťaznej prítomnosti.

Predstava väčšej diverzity na ľavej strane sa mi pozdáva viac. Vďaka tejto diverzite by mohli vznikať nové spojenectvá, ktoré by dokázali preklenúť dnes už sčasti prežité pravo-ľavé vnímanie politiky.

Špecifické porevolučné pomery v našich zemepisných súradniciach spôsobili, že ako mladý človek, ktorý sa pohyboval v treťom sektore, hlásal rôzne humanistické myšlienky, aktívne sa zaujímal o problémy životného prostredia, etiku práv zvierat a o ľudí odsúvaných na okraj spoločnosti, som pravidelne volil pravicu. Niektorí moji známi mi už vtedy hovorili, že na západe by som so svojimi ideálmi jednoznačne patril k voličom slušných ľavicových alebo moderných zelených strán. Priznám sa, že som si to nevedel predstaviť (vzhľadom na to s čím som boľ naľavo konfrontovaný u nás) a usilovne som sa tomu bránil.

Ako čas bežal, mal som možnosť konfrontovať svoje postoje a skúsenosti s ľuďmi, ktorí žili v západných demokraciách. Postupne som objavoval pozitívne stránky modernej ľavice a zelených strán. Zistil som, že byť ľavičiarom alebo „zeleným“ nemusí nevyhnutne znamenať obdiv k juhoamerickým diktátorom, ani koketovanie s utopistickými modelmi usporiadania spoločnosti. Dokonca som sa dozvedel, že Zelení v Nemecku radšej tvoria koalície s pravicou, ako by mali paktovať s reformnými komunistami. A tu niekde sa môžeme vrátiť k aktuálnym udalostiam slovenskej politiky.

Poznám viacero slušných a inteligentných ľudí, ktorí volili Smer jednoducho preto, že sa cítia byť ľavičiarmi. Ja osobne to považujem za zatmenie mysle a verím, že aj vďaka spôsobu akým prebehla voľba prokurátora pochopili, že to, čomu dali svoj hlas nebola moderná ľavica, ale obyčajný mocenský parný valec s proforma nálepkou „Sociálna Demokracia“ na zadnom nárazníku. Ostáva pre mňa záhadou, ako je možné, že medzi 82 poslancami Smeru sa nenašiel jediný, ktorý by aspoň v tajnej voľbe prokurátora hlasoval inak ako zavelil Predseda. Som však presvedčený, že medzi voličmi Smeru by sa našlo dosť slušných ľudí, ktorí by konali inak a ktorí sa nechali oklamať rozprávkami o modernej ľavici.

Pokiaľ by títo ľudia našli svoj hlas, politický projekt, ktorý by ich vedel zastupovať v parlamente, mohli by zohrávať dôležitú úlohu v zlepšení pomerov slovenskej politiky. Reč je o oslabení Ficovho monolitu s názvom Smer na jednej strane, na strane druhej o vnesení hodnotných etických tém, aké do politickej rozpravy vnášajú moderné ľavicové a zelené strany na západe.

Aktuálne žiaľ o podobnom projekte na Slovensku nepočuť, preto celá moja úvaha môže vyznieť ako zbožné želanie, resp. hudba ďalekej budúcnosti. Môže byť, ale niečo mi hovorí, že „spájanie pravice“ je rovnako utopistický projekt s nejasným koncom. Pokiaľ by sa aj nejakým zázrakom podaril, obávam sa že by viedol k ešte väčšej polarizácii spoločnosti a zabetónovaniu dvoch nezmieriteľných táborov. Predstava väčšej diverzity na ľavej strane sa mi pozdáva viac. Vďaka tejto diverzite by mohli vznikať nové spojenectvá, ktoré by dokázali preklenúť dnes už sčasti prežité pravo-ľavé vnímanie politiky.

Zdieľaj:

O autorovi

Zakladateľ a editor magazínu priestori.sk. Živí sa ako slobodný umelec, vedie skupinu profesionálnych tanečníkov Anta Agni, založil umeleckú agentúru Argolla productions, v ktorej pôsobí ako kreatívny producent. Vo voľnom čase sa venuje nezávislému publikovaniu, článkami prispieva aj do denníka Sme. Vydával časopisy 10 000 ďalších stromov, Kruh života a ŽANŽ, je autorom publikácie Mýty a predsudky.

Odpovedaj