Pred dvoma rokmi sa na titulkoch svetových médií objavila kontroverzná správa. Doktor Jeff Steinberg z Inštitútu plodnosti (Fertility Institute) so sídlom v New Yorku a Los Angeles oznámil, že v priebehu niekoľkých mesiacov ponúkne párom, ktoré plánujú priviesť na svet dieťa možnosť, aby si sami zvolili niektoré črty svojho potomka – farbu vlasov, očí, či dokonca farbu pokožky. Technika, ktorá to umožňuje sa volá preimplantačná genetická diagnóza (PGD).
Proces prebieha tak, že z pohlavných buniek rodičov sa in vitro vypestujú embryá, ktoré sa následne testujú na prítomnosť dedičných genetických ochorení. Embryo, ktoré úspešne prejde testom sa prenesie do matkinej maternice a jeho vývoj ďalej pokračuje ako pri normálnom tehotenstve. S pomocou tejto techniky, ktorá primárne slúži na diagnostiku genetických ochorení, je možné kontrolovať mnoho rôznych genetických faktorov, vrátane kozmetických čŕt potomka.
Správa vzbudila očakávanú vlnu kritiky od náboženských skupín, bioetických aktivistov ako aj od lekárov a vedeckých pracovníkov, ktorí spochybnili Steinebrgove schopnosti naplniť svoje prehnané ambície. V dôsledku mediálnej búrky sa Steinberg stiahol a zrušil svoju ponuku na dizajnovanie ľudských bytostí, naďalej však spolu so svojim lekárskym teamom ponúka možnosť zvoliť si pohlavie dieťaťa. K celej kauze sa vyjadril takto: „Genetika je budúcnosť medicíny. Ak s tým ma niekto problém, mal by sa zamyslieť nad svojou morálkou a pripraviť sa na to, že nemožno zastaviť ďalší pokrok v tejto oblasti.“
Zatiaľčo sa pozornosť médií sústreďuje predovšetkým na kontroverznú oblasť nových objavov na poli genetiky, vo vedeckom svete prebiehajú aj iné revolúcie. Nikto iný ako sám Bill Gates predpovedá, že ďalším prelomovým priemyslom bude robotika. Roboty, ktoré už dnes zohrávajú dôležitú úlohu v niektorých odvetviach priemyslu sa podla Gatesa čoskoro stanú každodennou súčasťou našich životov. „Robotické zariadenia môžu poskytnúť nie len fyzickú asistenciu hendikepovaným ľuďom, ale aj príjemnú spoločnosť a psychologickú oporu.“ vyjadril sa Gates o robotoch projektovaných na pomoc postihnutým a chorým ľuďom.
Či už ide o dizajnérov bábätok alebo tvorcov robotov, rôzne vedecké scenáre našej budúcnosti zamestnávajú ľudské mysle a vyvolávajú na jednej strane nadšenie, na druhej strane obavy a hrôzu. Nespočetné množstvo kníh a filmov prinieslo obraz odvrátenej stránky vedeckého pokroku, ktorý môže stvoriť bezútešný svet v prípade, že veci zájdu príliš ďaleko a vymknú sa svojim tvorcom z rúk. Stroje ovládnu ľudí, umelo vytvorené formy života zotročia svojich stvoriteľov, technológie sa stanú nástrojom útlaku. Brave New World od Aldousa Huxleyho alebo I Robot od Isaaca Asimova patria medzi klasické diela tohto žánru. Okrem nich poznáme množstvo nových populárnych variácií ako Jurský park, Matrix, Terminátor. Kniha Michela Houellebecqa The Possibility of an Island je jednou z posledných vízií toho, kam môžu udalosti zájsť, ak sa genetika vymkne ľuďom spod kontroly.
Búrlivý vzťah Homo sapiens a vedy od počiatku vekov osciluje medzi láskou a nenávisťou. Je to vzťah plný paradoxov. Na jednej strane nám rozmach vedeckého myslenia pripomína, že sme malou súčasťou obrovského celku. Dnes sa už nesporíme o to, či je Zem stredom vesmíru, vieme, že naša Mliečna dráha je iba jednou z desiatok miliárd galaxií vo vesmíre a navyše je tu možnosť, že vesmír, ktorý poznáme nie je jediným existujúcim vesmírom. Vieme, že naše Slnko jedného dňa zhasne a ak aj naša planéta nebude kompletne zničená, akýkoľvek život na nej jedného dňa prestane existovať. Popri tom pozorujeme tisíce vesmírnych objektov ako prelietavajú v blízkosti Zeme a v prípade kolízie sa môže kedykoľvek zopakovať situácia, ktorá pred 65 miliónmi rokov spôsobila vyhynutie dinosaurov. A nie je to iba vesmírny rozmer vedeckého poznania, ktorý nás môže priviesť k myšlienkam o vlastnej bezvýznamnosti. Stačí si uvedomiť, že každý jeden centimeter nášho tráviaceho traktu obýva 100 miliárd živých baktérií, čo je číslo prevyšujúce počet všetkých ľudí, ktorí kedy žili. Veda nám tiež hovorí, že naše emócie sú v skutočnosti iba chemickými reakciami v mozgu a najzákladnejší program nášho tela je odovzdať svoje gény.
Na druhej strane veda dáva ľuďom do rúk moc kontrolovať svoje životné prostredie a skúsiť si „hru na bohov.“ Ľudstvo vďaka vedeckým vynálezom nadobudlo potenciál vyhubiť samé seba. Lietadlá, ktoré spojili svet a umožnili kultúrnu a obchodnú výmenu zároveň dokážu bombardovať celé mestá, alebo sa zmeniť na zbrane v rukách fanatikov, ako tomu bolo 11.septembra 2001.
Búrlivý vzťah Homo sapiens a vedy od počiatku vekov osciluje medzi láskou a nenávisťou. Je to vzťah plný paradoxov. Na jednej strane nám rozmach vedeckého myslenia pripomína, že sme malou súčasťou obrovského celku. Na druhej strane veda dáva ľuďom do rúk moc kontrolovať svoje životné prostredie a skúsiť si „hru na bohov.“
V knihe Parallel Worlds fyzik Michio Kaku analyzuje Zem na základe Kardašovovej škály, čo je stupnica, ktorá hodnotí civilizácie na základe množstva energie, ktoré dokáže využiť. Civilizácia typu I dokáže využiť všetku energiu svojej planéty, ovplyvňovať počasie a budovať mestá pod morom. Civilizácia typu II dokáže využívať všetku energiu najbližšej hviezdy, kolonizovať blízke planéty a cestovať rýchlosťou svetla. Civilizácia typu III dokáže využiť energiu miliardy hviezd a ovládnuť celú galaxiu. Naša civilizácia sa podľa tejto škály v súčasnosti nachádza na stupni 0,7. Naša energia pochádza prevažne z odumretej časti planéty (ropa a uhlie) a naša energetická produkcia je tisícnásobne nižšia oproti typu I. Inými slovami z hľadiska vedeckého rozvoja sa nachádzame v období rannej mladosti.
Zatiaľ čo sa pred nami otvára obrovský priestor tušených možností, vynára sa zároveň otázka, či sa nezahrávame s otvorením Pandorinej skrinky. Ako bude vyzerať náš svet? Budeme sa v ňom cítiť dobre?
Zrod vedy: Historický kontext
Tradičná verzia histórie spája vznik modernej vedy s postavami Francisa Bacona a René Descarta. Bacon spopularizoval metódy pozorovania a experimentovania, napríklad v práci Novam Organum, publikovanej roku 1620. Descartes sa stal známym pre jeho mechanistický pohľad na svet a skepticizmus, ktoré preslávil vo svojom diele Rozprava o metóde (1637), z ktorej pochádza známy citát „Myslím, teda som“.
V knihe A People’s History of Science jej autor Clifford Conner pripomína, že veda je prevažne kolektívna disciplína, ktorá ťaží z technologického pokroku a stavu celej spoločnosti. Napríklad Mikuláš Kopernik mohol napísať svoje revolučné dielo De revolutionibus orbium coelestium, v ktorom spochybnil geocentrizmus, vďaka európskemu duchu renesancie. A renesancia čerpala z prekladov arabských vedcov či matematických prác Grékov, ktorí sa zase učili od Babylončanov a Sumerov.
Napriek tomu, že rozvoj vedy je kontinuálny proces prebiehajúci storočia, sú obdobia, ktoré môžeme nazvať ako revolučné. Sedemnáste storočie určite patrí k najvýznamnejším medzníkom – bolo to storočie, v ktorom Galileo potvrdil správnosť Kopernikových predstáv o heliocentrickom slnečnom systéme, Johannes Kepler zostavil vesmírne zákony pohybu planét, William Harvey priniesol významné zistenia o krvnom obehu, John Woodward publikoval svoje dielo An Essay Toward a Natural History of Earth (1695), ktoré položilo základy modernej geológie. A nakoniec jeden z najprevratnejších momentov – zákony mechanického pohybu a gravitačný zákon, ktoré sformuloval Isaac Newton. Na konci sedemnásteho storočia bol známy model vesmíru tak, ako ho poznáme s niekoľkými modifikáciami až dodnes.
Mnohí z týchto vedcov a ich objavy boli tŕňom v oku pre niektoré mocenské kruhy vtedajšieho sveta. Sedemnáste storočie začalo upálením Giordana Bruna, filozofa a zástancu heliocentrizmu a nekonečného vesmíru, ktorý bol odsúdený na smrť za kacírstvo a rúhanie v roku 1600. René Descartes musel ujsť z Francúzska do Holandska, Benedict Spinoza utiekol zo Španielska, Galileo strávil posledných deväť rokov svojho života v domácom väzení.
Napriek všetkému odporu, najmä cirkevných kruhov, európske štáty a ich panovníci rýchlo spoznali užitočnosť a praktickú hodnotu vedeckých objavov. V roku 1657 bola panovníckou rodinou Medici založená Accademia del Cimento vo Florencii, Parížska kráľovská akadémia vied vznikla v roku 1666 pod záštitou Luisa XIV a Londýnska kráľovská akadémia v roku 1660.
Odsúdenie novej podoby vedy však neprichádzalo iba zo strany cirkví. Ostrú kritiku priniesli aj intelektuáli vtedajšej doby a ozvena tejto kritiky zaznieva dodnes. Na jednej zo svojich najznámejších kresieb William Blake zobrazuje Newtona, ktorý robí geometrické výpočty, sediac nahý na kameni. Tento obraz zosobňuje Blakeov odmietavý postoj k interpretácií prírody prostredníctvom mechanických zákonov. Goethe, ktorý sam seba považoval predovšetkým za vedca, mal podobný problém s Newtonovymi zákonmi a jeho najrozsiahlejšie dielo Teória farieb sa snaží vyvrátiť Newtonovu teóriu optiky. Romantici prišli s ideou prepojenia človeka s nemechanickou, mystickou prírodou, odmietajúc niektoré výdobytky civilizácie. Prívrženci hnutia Ludditov sa rozhodli prejsť od slov k činom a v Severnom Anglicku ničili stroje, netušiac, že ich meno sa v budúcnosti nerozlučne spojí s pomenovaním všetkých technofóbov a kritikov technického pokroku. Thomas Pynchon, vo svojej eseji publikovanej roku 1984 pod názvom “O.K. to be a Luddite?“ napísal: „V každom z nás žije určitá nevôľa vzdať sa vlastnej viery, nech je akokoľvek „iracionálna“ a odovzdať sa do rúk technologickému svetu, ktorý možno sám nevie kam smeruje.“
Hovoríme tomu Romantická revolúcia, alebo ak sa na to pozrieme z druhej strany Romantická kontra-revolúcia. Edward O.Wilson to v knihe Consilience: the Unity of Knowledge, (1998) popísal takto:
„Pre tých, ktorí vedu vnímali viac cez príbeh o Faustovi než prostredníctvom príbehu o Prométheovi, obdobie osvietenstva prinieslo strach a obavy zo straty duchovnej slobody, či dokonca života samotného. Aká bola odpoveď na tento strach? Revolta! Návrat k prírodnému človeku, vyzdvihnutie ľudskej predstavivosti a viery v nesmrteľnosť. Romantická revolúcia.“
Samozrejme v praktickom živote ani tí najzapálenejší romantici a najzarytejší technofóbovia nedokázali a nedokážu žiť úplne bez modernej vedy a technológie. Ich údelom je neľahký a kompromisný spôsob spolunažívania, ktorý sa v priebehu dvadsiateho storočia stále viac komplikoval s novými objavmi v oblasti kvantovej fyziky, teórie chaosu, genetiky a ďalších stále špecializovanejších vedných disciplín.
Cesty k zjednoteniu
Pred viac ako 50 rokmi anglický vedec a spisovateľ C.P.Snow spôsobil rozruch populárnou prácou „The Two Cultures“ (Dve kultúry), vydanou v roku 1959. Snow v nej píše: „Intelektuálny život v celej západnej spoločnosti sa stále viac polarizuje do dvoch skupín. Na jednej strane intelektuáli, vo svojej prirodzenosti technofóbi, na strane druhej technooptimistickí vedci, ktorých najlepšie reprezentujú fyzici. Medzi týmito skupinami sa rozprestiera priepasť nepochopenia a niekedy aj nevraživosti.“
Snowove tvrdenie samozrejme nemožno zovšeobecňovať, ale faktom je, že pre istý prúd intelektuálov je moderná veda zdrojom poznania a interpretácie reality, ktorý je plne v područí elity bielych mužov a predstavuje nástroj zotročenia pôvodných kultúr na celej planéte. K jej produktom patrí eugenika, sociálny Darwinizmus, chemické zbrane použité na potlačenie proti-koloniálnych povstaní atď. Táto relativistická kritika bola populárna v niektorých filozofických kruhoch západoeurópskych univerzít a jej dôsledkom bolo prehĺbenie obáv z vedeckého pokroku, ktorý sa pre niektorých akademikov stal nositeľom temných, deštruktívnych síl. Práve tento druh nepochopenia mal na mysli Snow, keď písal o polarizovanom pohľade na modernú vedu.
Téma Snowovej práce bola natoľko zaujímavá, že sa pred niekoľkými rokmi stala základom pre diskusiu dvoch známych amerických vedcov E.O.Wilsona a Stephen Jay Goluda. Vo svojom diele Consilience Wilson predstavuje metódu, pomocou ktorej možno preklenúť priepasť medzi prírodnými a humanitnými vedami. Odvolávajúc sa na základne princípy osvietenstva a využívajúc metódu redukcionizmu (snaha porozumieť celku prostredníctvom preskúmania jeho menších častí) Wilson tvrdí, že rovnaké základné princípy platia pre všetky oblasti nášho života. Wilson ako príklad uvádza biológiu, ktorej základy možno nájsť v umení.
Stephen Jay Gould vo svojej poslednej knihe The Hedgehog, the Fox, and the Magister’s Pox (2003), ktorá vyšla tesne pred jeho smrťou, oponuje Wilsonovi tvrdením, že prírodné a humanitné vedy fungujú iným spôsobom. V záujme spoločného cieľa, ktorým je poznanie a múdrosť, môžu a mali by kráčať spoločne bok po boku, nie však ako jeden celok. Gould súhlasil s Wilsonom, že hľadanie prepojení medzi humanitnými a prírodnými vedami je „jedna z najväčších úloh pre ľudskú myseľ“. Namietal však voči Wisonovmu modelu redukcionizmu. Jednoducho povedané, Gould nebol presvedčený, že všetkému možno porozumieť rozdelením na malé časti a ich skúmaním. Aj napriek mnohým úspechom redukcionizmu, Gould spochybňuje jeho univerzálnu platnosť a zdôrazňuje úlohu náhodnosti a nepredvídateľnosti. V každom systéme, ak ho pozorujeme dostatočne dlhú dobu, sa vyskytnú náhodné a nepredvídateľné udalosti, ako napríklad pád asteroidu, ktorý spôsobil vyhynutie dinosaurov. Interakcie nefungujú lineárne.
Ako príklad uviedol Gould nelineárne interakcie medzi dvoma živočíšnymi druhmi, A a B. Jeho experiment začal preskúmaním a potvrdením faktu, že v uzavretom systéme živočíšny druh A vždy zvíťazí nad živočíšnym druhom B. V okamihu keď do systému pribudne živočíšny druh C sa však výsledky zmenia – živočíšny druh A vyhráva iba v polovici prípadov. Výsledky sa menia pridaním každého ďalšieho živočíšneho druhu do systému. Výsledkom experimentu je poznanie, že frekvencia víťazstiev živočíšnych druhov A a B závisí od stoviek rozličných faktorov, ktorými na nich pôsobí prostredie. Náhodnosť a nelineárnosť znižujú úspešnosť redukcionistického prístupu a narúšajú Wilsonov model.
Ľudstvo bude potrebovať ešte nejaký čas kým si overí či Wilsonov odvážny model zjednotenia môže fungovať, alebo či sa viac osvedčí Gouldov prístup založený na vzájomnej podpore rôznych modelov. Tak či onak, užšia spolupráca a spojenie humanitných a prírodných vied môže byť veľmi užitočné, obzvlášť v súčasnej dobe, keď veda opäť čelí tlaku náboženských fundamentalistov (v najhoršom prípade náboženských fundamentalistov, ktorí zavrhujú vedu, ale zároveň sa snažia získať jej najnebezpečnejšie výtvory, napríklad jadrové zbrane).
Pretváranie sveta je našim údelom
V roku 2008 sa Americká Geologická Spoločnosť (Geological Society of America) pridala k silnejúcej vedeckej komunite, ktorá ohlasuje, že Zem vstúpila do novej periódy svojej histórie. Epocha Holocén nastúpila po poslednej dobe ľadovej, približne pred 12 000 rokmi a charakterizovalo ju stabilné počasie, ktoré umožnilo rozkvet ľudskej civilizácie. Poukazujúc na významný vplyv ľudskej činnosti a zmeny, ktoré ľudia v ekosystéme planéty spôsobujú (tvorba skleníkových plynov, premena zemského povrchu, vymieranie živočíšnych druhov, znečistenie oceánov) Americká Geologická Spoločnosť deklarovala príchod novej epochy – Antropocénu. Hlavným znakom tejto epochy je fakt, že ľudské bytosti dominujú planéte a rozhodujucou mierou pretvárajú jej životné prostredie. Názory na to, kedy sa táto nove epocha začala sa rôznia. Pre niektorých vedcov je prelomovým okamihom rok 1784, kedy bol vymyslený parný stroj a nasledujúce roky, ktoré priniesli priemyslovú revolúciu. William Ruddiman v knihe Plows, Plagues, and Petroleum: How Humans took Control of Climate tvrdí, že doba Antropocénu začala oveľa skôr – neolitickou revolúciou, zrodom poľnohospodárstva a chovu zvierat, ktoré zásadne zmenili spôsob života ľudí, ktorí sa dovtedy živili prevažne lovom a zberom.
Tvorenie nového sveta sa stane zmysluplné, ak príde k vzájomnému zblíženiu medzi vedou a vzdelanou verejnosťou.
Nech je to akokoľvek, dnes už ťažko možno spochybniť fakt, že planéta sa stala biogeochemickou entitou, ktorú výrazne ovplyvňuje a formuje ľudská činnosť. V tejto situácií dramaticky narastá význam vedy a zodpovednosti ľudských bytostí, ktoré sa vede venujú. Obavy spôsobuje najmä vedomie, že vedecký pokrok neberie ohľad na výhrady jej kritikov a uskutočňuje sa mimo verejnej kontroly. Výrok „pokrok nezastavíš“ je na jednej strane banálnym klišé, na strane druhej však evokuje všetku nádej a strach, ktoré vedecký pokrok prináša. Vedci často vyzdvihujú potrebu spopularizovať vedu, preniesť výsledky svojej práce na oči verejnosti. Komunikácia by však mala fungovať obojstranne. Vzdelaná a demokraticky zmýšľajúca verejnosť by mala mať možnosť diskutovať o ďalšom smerovaní vedeckého bádania a taktiež ovplyvňovať jeho vývoj. Posun k väčšiemu zjednoteniu a prepojeniu humanitných a prírodných vied hrá v tomto úsilí dôležitú úlohu. Tvorenie nového sveta sa zdá byť našim údelom a ten sa môže stať viac zmysluplným, ak príde k vzájomnému zblíženiu nie len medzi samotnými vednými odbormi ale aj medzi vedou a vzdelanou verejnosťou.
Joseph Grosso
zdroj: Joseph Grosso: Scientific Spirit (thehumanist.org)
upravil a preložil Matúš Ritomský
