Izrael alebo Palestína? 10 odpovedí na jednu otázku

4

Zameranie väčšej časti kritiky na politickú reprezentáciu Izraela nie je totožné s čierno-bielym vykreslením situácie, je iba logickým dôsledkom toho, že ona v súčasnosti drží kľúč k riešeniu, že ona nesie neporovnateľne väčší diel zodpovednosti za pokračovanie konfliktu, pričom za svoju útočnú politiku nenesie žiadne dôsledky. Ak to s mierom v Palestíne-Izraeli myslíme vážne, toto sa musí zmeniť.

V lete 2014 uprostred prebiehajúcej vojenskej ofenzívy v Gaze vyšiel na portáli Huffington Post článok, ktorý sa dočkal slovenského prekladu a uverejnenia aj na portáli priestori.sk. Obsahoval 7 zamyslení nad zaužívanými názormi o izraelsko-palestínskom konflikte. Na článku v štýle vyvracania mýtov by nebolo nič zlé, keby skutočne mýty vyvracal. Žiaľ autor Ali A. Rizvi selektívnym výberom faktov a použitím argumentačných klamov sám vytvoril text, ktorý je mýtov plný.

Na nasledujúcich riadkoch sa zameriam na prvé zamyslenie, v ktorom sa Ali A. Rizvi pýta, prečo ľuďom vadí viac, keď civilistov zabíja Izrael, ako keď ich zabíjajú iní. Otázku adresuje najmä moslimom, no toto je častá výčitka zo strany obhajcov Izraela voči odporcom jeho zločinov bez ohľadu na vierovyznanie. Zdá sa im, že ľudia vo všeobecnosti protestujú omnoho viac proti izraelským zločinom, než voči zločinom iných štátov či organizácií, hoci tie bývajú aj väčšie. Na úvod treba povedať, že toto východisko pre Slovensko neplatí. Tu naozaj málokoho trápi, že Izrael zabíja palestínskych civilistov – určite nie natoľko, aby sa kvôli tomu napríklad zúčastnil protestného zhromaždenia. Vo veľkej časti sveta však ľudia protestujú proti zločinom Izraela dosť hlasno a viac než proti zločinom Asada, IS (DAEŠ), či Severnej Kórei, hoci spomínaní aktéri majú na svedomí viac obetí ako Izrael v letnej ofenzíve na Gazu.

Rizvi, podobne ako mnohí proponenti tejto výčitky, tvrdí, že dôvodom tohto nepomeru je antisemitizmus. Dá sa však celá hĺbka a šírka protestov proti izraelskej politike hodiť na vrub antisemitizmu? Domnievam sa, že takýto názor je príliš zjednodušujúci a zavádzajúci a že dobrých dôvodov pre zvýšenú citlivosť na izraelské zločiny v Palestíne je viac.

Kolíska náboženstiev

Prvým dôvodom pre fakt, že toto územie sa viaže k miestu vzniku kresťanstva, judaizmu a islamu a vyznávači týchto náboženstiev majú ku svätým miestam spojenými so životmi ich zakladateľov zvláštny emocionálny vzťah. Je preto celkom pochopiteľné, že je Palestína terčom zvýšeného záujmu veriacich a citlivosti na násilné konflikty na tomto mieste.

Zdroj celosvetových problémov

Okrem emocionálneho naviazania na posvätné miesta je tu aj závažný racionálny dôvod. Izraelská okupácia so všetkým násilím, ktoré ju sprevádza je jedným z motivačných faktorov svetového terorizmu. Obrazy bômb, dopadajúcich na husto obývané civilné štvrti a násilia izraelských vojakov a osadníkov voči Palestínčanom prispievajú k nárastu popularity islamistických teroristických organizácií, akými sú Al-Káida či IS, ktoré Západu sľubujú pomstu. Násilie vo Svätej zemi má navyše potenciál stať sa rozbuškou omnoho väčšieho regionálneho, náboženského alebo aj svetového konfliktu.

To čo práve v Európe pociťujeme ako utečeneckú krízu, je tiež dôsledok pôvodne regionálneho konfliktu v Sýrii. Ešte môže byť aj horšie. Blízky východ (a Palestína ako jeho súčasť) nie je od Európy tak ďaleko, ako sa mnohým zdá. Zvýšený verejný záujem o dianie v Palestíne, obavy z prehlbovania konfliktu a protesty proti zabíjaniu sú preto celkom odôvodnené.

Málo obetí?

Rizvi vyvracia možnosť, že by dôvodom rozhorčenia nad izraelským letným bombardovaním mohol byť vysoký počet zabitých, poukazovaním na oveľa vyšší počet zabitých sýrskym režimom, DAEŠom či moslimami v Sudáne, ktorí však také mohutné protesty nevyvolali. Vyše 700 zabitých ľudí v Gaze v čase uverejnenia Rizviho článku v porovnaní, napríklad s okolo 200 000 zabitých Asadom od začiatku opozičných protestov vyznieva ako výrazne menšie číslo.

Izrael nie je jediným terčom kritiky sveta. Veľké medzinárodné protesty a kampane prebiehajú aj k iným témam. Sám autor týchto riadkov sa zúčastnil napríklad protestov proti zabíjaniu civilistov v sudánskom Darfúre. A z pamäte ešte nevyprchala ani spomienka na celosvetovú kampaň proti Konymu, lídrovi ugandskej LRA, ktorý do svojej zločineckej armády verboval aj deti. Podobných príkladov je viac.

Bližší pohľad môže ukázať aj izraelské bombardovanie v inej perspektíve. Za 50 dní totiž podľa OCHA izraelská armáda zabila v Gaze 2205 ľudí, z ktorých väčšinu tvorili civilisti. To je vyše 44 zabitých ľudí denne. Keby izraelská ofenzíva v Gaze trvala tak dlho ako Sýrska občianska vojna, Izrael by s takouto dennou bilanciou za 1660 dní zabil vyše 73000 ľudí. To už vôbec nie je malé číslo ani v porovnaní s obeťami Asada.

Keby svetové spoločenstvo dokázalo zastaviť Izrael v čase, kedy Rizvi publikoval svoj článok, mohlo byť zachránených až okolo 1500 ľudských životov.

Počet obetí v Gaze nedosiahol také astronomické rozmery len preto, že izraelská agresia trvala „iba“ dva mesiace a nie štyri roky. Avšak každý deň, kedy Izrael takýmto tempom zabíjal ľudí, je nesmierne tragický a strata každého nevinného ľudského života, ktorej sa dalo zabrániť, je bolestivá. Keby svetové spoločenstvo dokázalo zastaviť Izrael v čase, kedy Rizvi publikoval svoj článok, mohlo byť zachránených až okolo 1500 ľudských životov.

Iní to robia tiež a moslimovia mlčia. No a?

Rizviho výčitka je typickým príkladom whataboutismu, argumentačného klamu zvaného tiež tu quoque, ktorý namiesto obhájenia nejakej pozície alebo vyvrátenia kritiky obviní oponentov z toho, že robia to isté (alebo podobné) čo sami kritizujú. V podobnom duchu zvykol Sovietsky zväz reagovať na kritiku z USA slovami “a vy utláčate černochov”. Je to aj obľúbený úhybný manéver (nie len) slovenských politikov, ktorí na kritiku reagujú ukazovaním prstom na niekoho iného, napríklad slovami “za ich vlády sa kradlo tiež”.

Nie je to argument, ale manipulácia. Ak Rizvi na oprávnenú kritiku Izraela reaguje poukazovaním na väčšie neprávosti páchané moslimami a obviňuje moslimov z pokrytectva, nevedie racionálnu argumentáciu, ale zavádza čitateľov iracionálnymi trikmi. To, že iné režimy a teroristické organizácie zabíjajú viac ľudí, predsa nijak nevyvracia závažnosť izraelských zločinov ani potrebu ich zastavenia. Len to šikovne oslabuje kritiku a odvádza pozornosť inam.

Celé presunutie pozornosti z problému obrovských ľudských obetí izraelskej ofenzívy na tvrdenie, že moslimovia proti iným zločinom protestujú menej, je ďalším argumentačným trikom zvaným “falošná stopa” (red herring). Rizvi, samozrejme, môže písať o čom chce, ale ak je témou masové zabíjanie v Gaze a otázka morálnosti ozbrojených akcií jednej či druhej strany, to ako moslimovia protestujú pri iných konfliktoch je irelevantné. Nedáva to žiadne odpovede ohľadom zločinov v Gaze, iba to odvádza pozornosť od témy.

Reťaz zločinov

Rizviho výčitka tiež nedoceňuje fakt, že masaker v Gaze je iba jedným zo série masakrov páchaných Izraelom voči Palestínčanom. Ľudia v lete neprotestovali iba proti aktuálne prebiehajúcemu útoku, ale aj proti všetkým predchádzajúcim. Aj proti sedem rokov trvajúcej neľudskej blokáde Gazy, vyše 48 rokov trvajúcej vojenskej okupácii dnes už medzinárodne uznaného Štátu Palestína, ako aj proti 67 rokov trvajúcej tragédii miliónov palestínskych utečencov, ktorých smutný príbeh začal počas Nakby pri vzniku Izraela v roku 1948. Ľudia protestovali nie len proti (v tom Čase) 700 zabitým ľudom v Gaze, ale proti nekončiacej sérii zločinov voči Palestínčanom a proti jednému z najdlhšie trvajúcich a najničivejších konfliktov od konca Druhej svetovej vojny.

Jediná demokracia

Výčitka voči zvýšenej kritike Izraela opomína ďalší veľmi dôležitý fakt. Izrael prezentuje seba ako demokratický štát a ako člen rodiny pokrokových liberálnych štátov a za takého je týmito štátmi aj prijímaný. Že je jedinou demokraciou na Blízkom východe je jedným z najčastejšie používaných a prijímaných argumentov v prospech podpory jeho politiky, podobne ako tvrdenie, že Izrael je európska kultúra.

Na západné demokracie sa však kladú vyššie nároky ako na štáty, ktoré nimi nie sú. Spoločnosť, ktorá chce byť európskou, musí splniť isté kritériá, aby ňou bola. Izrael tieto kritériá nespĺňa. Zvýšená kritika voči nemu vyplýva aj z jeho neustáleho nesprávneho zaraďovania medzi západné liberálne demokracie. Izrael jednoducho nemôže byť súčasťou demokratického Západu a pritom udržiavať režim podobný apartheidu, nekonečnú vojenskú okupáciu nad miliónmi civilistov a opakovane ich masakrovať.

Na západné demokracie sa však kladú vyššie nároky ako na štáty, ktoré nimi nie sú. Spoločnosť, ktorá chce byť európskou, musí splniť isté kritériá, aby ňou bola. Izrael tieto kritériá nespĺňa.

Izrael nemôže tancovať na dvoch svadbách naraz. Buď prestaneme živiť mýtus o jedinej demokracii na Blízkom východe, alebo Izrael ukončí okupáciu Palestíny a prestane utláčať a zabíjať Palestínčanov. Ak chce byť zaradený do klubu západných demokracií, musí sa porovnávať s nimi, nie s tými najhoršími režimami na planéte, lebo potom aj Irán po porovnaní so Severnou Kóreou môžeme vyhlásiť za výkvet demokracie. Zaradenie do tohto klubu so sebou prináša potrebu splnenia vyšších nárokov a zvýšenú kritiku pri ich nedodržiavaní. Že sa Izrael a jeho obhajcovia snažia spochybniť vôbec legitimitu takejto kritiky, potvrdzuje presvedčenie, že do tohto klubu nepatrí.

Ústretovosť OSN

Dôležité je tiež uvedomiť si okolnosti, za akých Izrael vznikol. Bol založený ako osadnícky štát pre jednu etnicko-náboženskú skupinu. Napriek tomu, že éra kolonializmu vo svete už bola na ústupe, svetové spoločenstvo reprezentované OSN tento posledný osadnícky projekt v roku 1947 podporilo návrhom nespravodlivého rozdelenia Palestíny. Hoci Židia v tom čase tvorili iba okolo 33% z celkového počtu obyvateľov a vlastnili iba okolo 8% územia, plán ich zvýhodnil pridelením až 56% územia historickej Palestíny. Ani to však nestačilo. Izrael v následnej vojne dobyl až 78% Palestíny.

Napriek tomu, že si Izrael vojnou privlastnil ďaleko viac než mu bolo OSN ponúknuté a že pri tom vyhnal vyše 700 000 palestínskych civilistov (polovicu palestínskeho národa), svetové spoločenstvo ho rok po násilnom založení bolo ochotné akceptovať za riadneho “mierumilovného” člena OSN. Rezolúcia, ktorou bol Izrael prijatý však obsahuje aj výzvu umožniť návrat utečencov do Palestíny, vyplatenie finančnej kompenzácie za zničený majetok alebo vyplatenie kompenzácie tým, ktorí sa nevrátia. Izrael súhlasil spolupodieľať sa na takomto riešení, no dodnes návrat nikoho neumožnil a nevyplatil ani kompenzácie. Veľká časť z približne šiestich miliónov utečencov dodnes žije v biednych podmienkach utečeneckých táborov bez možnosti vrátiť sa do vlasti. Zvýšené protesty sveta sú na mieste, pretože svet je spoluzodpovedný za vytvorenie a akceptáciu štátu založeného na terore voči Palestínčanom.

Gaza_Husar_2

Budova školy Shajaiya Elem, ktorej zriadovateľom bola agentúra OSN, zničená v dôsledku izraelskej ofenzívy v roku 2014.

Porušovanie medzinárodného práva

Napriek tomu, že Izrael dlží svoju existenciu benevolencii svetového spoločenstva, vďačnosť ani férovosť v podobe rešpektovania aspoň minimálnych požiadaviek podmieňujúcich jeho akceptáciu v jeho politickom repertoári nenájdeme. Izraelu patrí svetový prím v porušovaní rezolúcií OSN (32 rezolúcií Bezpečnostnej rady od roku 1967, pričom mnohé ďalšie rezolúcie boli vetované najväčším izraelským spojencom) a naďalej pokračuje v budovaní etnicky čistých osád na okupovaných územiach napriek tomu, že existuje celosvetová zhoda (vrátane jeho najbližšieho spojenca USA), že tie sú nelegálne a porušujú Ženevské konvencie.

Izraelu patrí svetový prím v porušovaní rezolúcií OSN.

Izrael nie len, že nespĺňa štandardy kladené na západné štáty, Izrael nie je ochotný podriadiť sa ani základným požiadavkám medzinárodného spoločenstva, ktoré mu veľkoryso, napriek jeho nábožensko-etnickému charakteru umožnilo vznik, a pokračuje v útokoch na Palestínu a jej   obyvateľov.

Beztrestnosť

Napriek tomu, že Izrael neustále porušuje rezolúcie OSN, žiadne sankcie na neho dosiaľ uvalené neboli a napriek tomu, že porušuje kritériá platné pre západné demokracie, ani EÚ ani USA nepodnikli žiaden vážnejší krok, ktorým by ho potrestali, či prinútili ukončiť jeho okupačnú osadnícku politiku. Aj naďalej s ním udržiavajú čulé diplomatické, ekonomické a vojenské styky, ako keby to bol normálny bezproblémový štát, čím mu umožňujú pokračovať v páchaní zločinov.

Pokrytectvo Západu, ktorý má na jednej strane plné ústa ľudských práv a demokracie, no dodávkami zbraní, finančnou podporou a politickým krytím podporuje najdlhšiu vojenskú okupáciu v modernej histórii, je ďalším faktorom dodávajúcim naliehavosť anti-izraelským protestom. Ľudí štve, že Izrael si môže znovu a znovu dovoliť beztrestne páchať zločiny bez toho, aby čelil dôsledkom a celkom oprávnene nechcú, aby ich štáty boli komplicmi jeho zločinov.

Izrael nie je terčom prehnaného nátlaku svetového spoločenstva, naopak, je jeho maznáčikom, ktorému prepáči viac než komukoľvek inému. Svet mu daroval divokú kartu a ten si jazdu užíva. Verejné rozhorčenie je prirodzeným dôsledkom zneužívania preferenčného zaobchádzania, ktoré mu bolo udelené.

Tu by bolo vhodne spomenúť opäť 6. bod. Zločiny páchané DAEŠom, Sýriou Severnou Kóreou, Iránom, dokonca aj Hamasom sú Západom (vládami aj obyvateľstvom) všeobecne odsudzované. Nikto sa ich nesnaží premaľovávať na demokracie a tak oslabiť ich kritiku. Všetky sú terčom západných sankcií alebo rovno vojenskej konfrontácie. Organizovať demonštrácie proti vyššie zmieňovaným režimom a organizáciám by bolo vykopávaním otvorených dverí. Čo by tak mohlo byť ich cieľom? Vyjadriť odsúdenie? Na tom je dávno všeobecná zhoda. Uvaliť na ne sankcie, embargá a bojkot? Tie už sú dávno v platnosti. Podobný postup v podobe sankcií, zbrojného embarga a bojkotu by mal Západ zaujať aj k Izraelu. Že mu napriek jeho zločinom poskytuje nie len morálnu podporu zaraďovaním medzi „demokratický Západ“, ale aj praktickú vojenskú a ekonomickú podporu, je znakom pokrytectva vlád a oprávneným dôvodom pre protesty obyvateľov, ktorí žiadajú dodržiavanie vlastných západných princípov.

Skupinový obranný reflex

Keďže Rizvi adresoval svoju výčitku v prvom rade moslimom, je namieste povedať aj niekoľko viet k tomu. Zvýšené zameranie sa moslimov na kritiku izraelských zločinov v porovnaní s relatívne nízkou angažovanosťou proti zločinom páchaných samotnými moslimami môže mať viaceré vysvetlenia. Okrem vyššie spomenutých s veľkou pravdepodobnosťou tam hrá úlohu aj nezriedkavá skupinová reakcia na útok zvonku. Väčšina veľkých skupín je heterogénna, s množstvom (aj protichodných) postojov a záujmov týkajúcich sa mnohých otázok. Moslimovia ako takmer jeden a pol miliardová skupina môžu mať na vnútromoslimské konflikty rôzne postoje. Niekto je za Asada, iný je proti nemu, pre ďalších je to príliš komplikovaný konflikt, aby sa dokázali jasne postaviť na jednu stranu. Ak však Izrael podporovaný Západom ako cudzia skupina útočí a zabíja Palestínčanov, ktorých vnímajú ako „svojich“, aktivizuje sa sebaobranný mechanizmus. Situácia je jasná: Musíme sa zjednotiť v obrane proti vonkajšiemu nepriateľovi.

Nie je to nič výnimočne moslimské. Aj odporcovia Miloševica sa zjednotili proti bombardovaniu Juhoslávie vojskami NATO. Aj mnohí odporcovia Busha podporili jeho vojnu proti terorizmu v prvých rokoch po teroristickom útoku na dvojičky. Aj Putinova podpora v Rusku stúpla na historické maximá v reakcii na uvalenie sankcií Západu. A aj inak večne rozhádaní Židia v Izraeli sa vedia zázračne zjednotiť, keď sa cítia pod nepriateľským ohrozením.

To nie je obhajoba skupinového egoizmu, naopak, je zmysluplné napadnúť jeho prejavy a upozorniť na potrebu ochrany ľudského života bez ohľadu na príslušnosť obetí alebo páchateľov k “našej” či “cudzej” skupine. Nie je však korektné používať to ako argument na bagatelizovanie kritiky zločinov. Že časť kritiky Izraela v moslimskom svete je podmienená takýmto obranným reflexom, izraelské zločiny nerobí menej závažnými ani viac oprávnenými.

Riziko antisemitizmu

Áno, na oprávnené protestné hlasy proti izraelskej politike sa (na Západe aj v moslimskom svete) nabaľujú aj antisemiti, čo je poľutovaniahodné. To však nemôže diskvalifikovať celé protestné hnutie a dať Izraelu voľnú ruku v útlaku a zabíjaní Palestínčanov. Umlčať celú skupinu ľudí, pretože niektorí z tých, ktorí sa k nim pridali sú antisemiti, je rovnako hlúpe ako tvrdiť, že vegetariánstvo je zločin, pretože Hitler bol vegetarián.

Súčasne s bojom proti izraelským zločinom je potrebné vyjadrovať sa jednoznačne aj proti antisemitskej neznášanlivosti, ale aj proti palestínskym zločinom voči Izraelčanom. 

Riešením nie je demagogicky stierať rozdiely medzi humanizmom motivovanými a antisemitizmom motivovanými kritikmi, ale súčasne s bojom proti izraelským zločinom vyjadrovať sa jednoznačne aj proti antisemitskej neznášanlivosti alebo aj proti palestínskym zločinom voči Izraelčanom. Mnohé rešpektované organizácie, ktoré vedú kampaň za ochranu práv Palestínčanov, ako aj autor týchto riadkov, to tak robia.

Omyly alebo manipulácie

Ali A. Rizvi v tejto časti svojho článku nielen že ignoruje všetky dobré dôvody pre zvýšenú mieru protestov proti izraelskej ofenzíve a všetko zvaľuje na antisemitizmus, ale dopúšťa sa aj ďalších omylov ak mu nechceme pripísať rovno zámernú manipuláciu. Ich najväčšiu koncentráciu nájdeme v nasledujúcej vete: “Ak by Izrael zajtra ustúpil z okupovaných území, obnovil stav hraníc z roku 1967 a dal Palestíncom východný Jeruzalem – úprimne si myslíte, že by si Hamas nenašiel ďalšiu zámienku pre pokračovanie ozbrojeného boja?”

  1. Prvý argumentačný klam spočíva vo vynechaní umierneného prezidenta Palestíny a lídra hnutia Fatah, Mahmúda Abbasa. Ten akoby neexistoval. Pritom on je medzinárodne uznaným reprezentantom Palestíny a on kontroluje Západný breh, kde drží Hamas nakrátko. On je partnerom Izraela, s ktorým od svojho nástupu ukážkovo spolupracuje a poskytuje jeho bezpečnostným zložkám informácie o hľadaných militantoch, napriek pokračujúcej izraelskej okupačnej agresii a koloniálnej politike. Rizviho otázka podsúva, že si môžeme vybrať medzi izraelskou okupáciou a militantným Hamasom. To je falošná dilema.
  2. Spomínaná veta zavádza aj tým, že neuvádza, ako by sa ústup Izraela z okupovaných území uskutočnil. Preferovaný spôsob akým by sa taký odsun vojsk a kolonistov mal udiať je na základe dohody. To je štandardný postup akým sa vojnové konflikty zvyknú končiť, ak je o to skutočný záujem. Darmo Izrael vyhlasuje, že Hamas je teroristická organizácia a že s tými nevyjednáva. Mier sa robí s nepriateľmi. Ak chcel mať Izrael mier s Egyptom, musel s týmto  vtedajším úhlavným nepriateľom rokovať a dohodnúť sa. Musel tiež dohodnúť mier s Jordánskom. A musel tiež rokovať s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (strešnou organizáciou palestínskych frakcií vedenej hnutím Fatah), hoci aj ju v tom čase považoval za teroristickú organizáciu. Aj letná ofenzíva v Gaze sa skončila až keď sa Izrael s Hamasom dohodol na podmienkach prímeria.Podobne by mala byť ukončená aj izraelská okupácia Palestíny – mierovou dohodou medzi Izraelom a Palestínou. Taká dohoda by mala obsahovať urovnanie všetkých sporných bodov a vzdanie sa akýchkoľvek ďalších nárokov na druhú stranu, mala by zahŕňať aj Hamas a mala by byť schválená v referende Palestínčanmi aj Izraelčanmi. Nič na svete nie je isté, ale je reálne očakávať, že takto obojstranne odsúhlasená (politickými reprezentáciami aj občanmi oboch strán) dohoda bude dodržiavaná.
  3. Ďalšie zavádzanie spočíva v podsúvaní predstavy o Hamase ako o vierolomnom agresorovi neustále porušujúcom prímeria. Skutočnosť je taká, že Izrael porušuje prímeria uzavreté s Hamasom niekoľkonásobne častejšie ako Hamas, omnoho častejšie je tiež iniciátorom jeho porušenia. Za rok od letného masakra Izrael prímerie porušil už takmer 700 krát. V rozpore s Rizviho textom je omnoho ľahšie predstaviť si, že mier na základe hraníc z roku 1967 bude častejšie porušovaný Izraelom, než Hamasom. Otázka skeptika by preto mala znieť: “úprimne si myslíte, že by si Izrael nenašiel ďalšiu zámienku pre pokračovanie ozbrojeného boja?” Nuž, vylúčiť to nemožno, ale pre ukončenie krviprelievania v Palestíne-Izraeli by sme mali ochotní Izraelu, napriek všetkému, dať šancu.

Nezasahovanie vyhovuje silnejšiemu

Iný príklad zavádzania spočíva v odmietnutí prisúdenia väčšej viny jednej strane. Po konštatovaní, že kým na jednej strane je ilegálna a nespravodlivá okupácia a na strane druhej je hlboko zakorenený antisemitizmus, Rizvi uzatvára, že “za týchto okolností nie je jednoduché celú vinu zvaliť na jednu alebo druhú stranu… Vina je na oboch stranách.”

Samozrejme zvaliť celú vinu na jednu stranu, v zmysle jej vykreslenia ako čiernej a vykreslenia druhej strany ako bielej je nezmysel. Nemáme do činenia s anjelmi na jednej strane a diablami na druhej. Je celkom evidentné, že násilné činy páchajú ľudia z oboch táborov a že na oboch stranách nájdeme hlboko zakorenenú nenávisť voči tej druhej. Avšak medzi tvrdením, že “celú vinu treba zvaliť na jednu stranu” a tvrdením, že “obe strany sú vinné” je veľa možností pre rôznu mieru zodpovednosti jednej či druhej strany (opäť falošná dilema).

Pre posúdenie tejto miery sa musíme pozrieť na politickú reprezentáciu oboch strán, pretože ony majú reálnu moc v rukách, ony rozhodujú o tom či uzavrú mier alebo podniknú ďalší útok. Na palestínskej strane sú dve reprezentácie. Jedna, svetom neuznaná, sídli v Gaze a predstavuje ju hnutie Hamas. Je militantná, Izrael neuznáva a podniká aj teroristické útoky na jeho občanov. Násilná smrť nevinných ľudí na izraelskej strane je rovnako tragická a odsúdeniahodná ako smrť nevinných Palestínčanov. No Hamas je tiež relatívne spoľahlivým partnerom v dodržiavaní prímerí, spoľahlivejším než je Izrael.

Druhou je vláda Mahmúda Abbása a jeho hnutia Fatah. Tá je mierovým partnerom Izraela a medzinárodne uznaným reprezentantom Štátu Palestína. Neútočí na Izrael, hoci ten pokračuje v zaberaní ďalšej palestínskej pôdy. A napriek tomu, že okupácia pokračuje v perzekúcii palestínskeho civilného obyvateľstva, Abbásove bezpečnostné zložky plne spolupracujú s izraelskými službami na potláčaní militantných skupín na Západnom brehu. Túto spoluprácu neprerušil ani počas bombardovania Gazy ani po nedávnom útoku izraelského vojaka na ministra palestínskej vlády, ktorý následne zomrel. Ak Izraelu skutočne ide o mier, vernejšieho spojenca na palestínskej strane si želať nemôže.

Druhá strana konfliktu je reprezentovaná vládou Benjamina Netanjahua. Tá namiesto toho, aby ústretové kroky Abbásovej vlády opätovala vlastnými ústretovými krokmi a posilnila tak vplyv a autoritu svojho spojenca medzi Palestínčanmi, pokračuje v kolonizačnom projekte a v násilnej perzekúcii civilného obyvateľstva, čo zahŕňa búranie domov, konfiškáciu pôdy, stavbu nelegálnych kolónií plných násilných osadníkov (pred niekoľkými mesiacmi upálili palestínsku rodinu, vrátane jedenapolročného batoľaťa), streľbu do demonštrantov, ich svojvoľné väznenie a mučenie (vrátane detí), atď. Najzákladnejšou podmienkou uskutočnenia mieru je ukončenie tejto okupačnej politiky. Dnes už aj najväčší spojenci Izraela priznávajú, že jeho expanzívna osadnícka politika je hlavnou prekážkou k tomuto cieľu.

Dnes už aj najväčší spojenci Izraela priznávajú, že jeho expanzívna osadnícka politika je hlavnou prekážkou k dosiahnutiu mierového riešenia.

Izraelská strana je neporovnateľne mocnejšia – vojensky, ekonomicky aj politicky. Je to regionálna veľmoc. Ona vojensky okupuje Palestínu, ona kontroluje oblasť celej historickej Palestíny, ona v lete spáchala masaker v Gaze, nie naopak. Za týchto podmienok vyhlásiť, že obe strany sú vinné a naznačiť tak potrebu neutrality a nezasahovania, sa rovná postoju neutrality pri nerovnom boji mačky s myšou. Takéto “nezasahovanie” v skutočnosti znamená implicitnú podporu pre silnejšieho, v našom príklade pre mačku, v spore o Palestínu pre Izrael a jeho expanzívnu rasistickú kolonizačnú politiku. Presne v duchu slov dlhoročného nenásilného bojovníka proti apartheidu, juhoafrického arcibiskupa Desmonda Tutuho: „Ak ste neutrálni v situácii nespravodlivosti, znamená to, že ste sa pridali na stranu utláčateľa.”

Alibistické umývanie si rúk svetového spoločenstva a privieranie očí nad páchanými zločinmi vyhovuje tej silnejšej strane sporu a vedie k pokračovaniu krviprelievania. K mieru v Palestíne-Izraeli prispeje väčšia angažovanosť svetového spoločenstva a snaha zastaviť nepriateľské násilné činy a politiku na oboch stranách. Kým Hamas a Gaza sa nachádzajú v medzinárodnej izolácii a pod neľudskou izraelskou blokádou a Abbásova vláda mierovo spolupracuje s Izraelom, Izrael žiadnym sankciám za podkopávanie mierových snáh a pokračovanie agresívnej osídlovacej politiky nečelí.

Zameranie väčšej časti kritiky na politickú reprezentáciu Izraela preto nie je totožné s čierno-bielym vykreslením situácie, je iba logickým dôsledkom toho, že ona v súčasnosti drží kľúč k riešeniu, že ona nesie neporovnateľne väčší diel zodpovednosti za pokračovanie konfliktu, pričom za svoju útočnú politiku nenesie žiadne dôsledky. Ak to s mierom v Palestíne-Izraeli myslíme vážne, toto sa musí zmeniť.

Protesty sú malé

Zhodnotenie veľkosti ľudového odporu proti politike Izraela je ako rozhodnutie či je pohár poloprázdny alebo napoly plný. Záleží od toho, s čím porovnáme. Hnev je veľký v porovnaní s protestami v minulosti alebo v porovnaní s protestami k väčšine iných konfliktov, to áno.

Ľudové protesty však majú len takú reálnu váhu, do akej miery dokážu ovplyvniť pozície a činy vlád – tie sú rozhodujúce. Nie sú samoúčelné, ale majú viesť k zastaveniu podpory štátov sveta (najmä Západu), bez ktorej by páchanie izraelských zločinov dlhodobo nebolo možné. EÚ aj Severná Amerika zatiaľ vyvodenie vážnejších dôsledkov za ne, napríklad v podobe zrušenia asociačnej dohody EÚ s Izraelom, trestného stíhania páchateľov izraelských zločinov, zbrojného embarga, sankcií či bojkotu spoločností podieľajúcich sa na okupácii, zatiaľ nepripravujú.

V porovnaní s laxným prístupom štátov, najmä Západu, k izraelským zločinom, ich pokračujúcej politickej, hospodárskej a vojenskej spolupráci s ním a neochote podrobiť ho citeľným následkom, veľkosť protestov meranú ich efektivitou možno zhodnotiť nasledovne: Nie, protesty nie sú príliš veľké. Sú malé. Musia byť väčšie.

Zdieľaj:

O autorovi

Počet komentárov: 4

  1. Áno, treba viac protestovať. To znamená ešte viac rakiet na Izrael, až kým tento nepochopí, že demokratickým štandardom je neodpovedať na násilie. Článok je ignorancia reality. Myslím, že sem nepatrí.

    • Kamil Kandalaft on

      Prosim, aby ste mi nevkladali do ust slova, ktore som nevyslovil a ani si nemyslim. Hovorim o sankciach, bojkote, zbrojnom embargu, sudeni na zaklade medzinarodneho prava, ruseni obchodnych zmluv. To su vsetko nenasilne, diplomaticke a obchodne prostriedky. Ako pisem v clanku, Izrael na Palestinu (nie len Gazu) utoci omnoho castejsie a brutalnejsie nez je to naopak. Urcite by ste nesuhlasili s pravom Hamasu “branit” Gazu pred izraelskymi utokmi masivnym bombardovanim Tel Avivu a jeho zrovnanim so zemou. Je typicke, ze rozhorcenie nad ziadostou, aby Izrael nepouzival masove zabijanie ako “obranu” prichadza od ludi, ktori Palestine nepriznaju pravo sa branit ani len nenasilne.

  2. Pán Kandalaft, nezabúdajte na vraždenie židovských obyvateľov Palestíny od dvatsiatych rokov minulého storočia po vznik republiky Izrael. Ako sa museli brániť civili v kibucoch so zbraňou v ruke voči palestínskym bojovkám. A na to, ako ho chceli Irak, Egypt, Sýria a Jordánsko vymazať zo sveta po roku 1948. Palestínskych utečencov používajú okolité štáty ako rukojemníkov, aby politicky vyťažili proti Izraelu, vôbec im nezáleží na svojich súvercoch. A nezabúdajte, že také Jordánsko Palestíncov vyhnalo po tom, ako sa pokúsili vykonať prevrat v Jordánsku. Celé je to oveľa zložitejšie, nie je to iba jednostranná vina Izraela. Každá akcia spôsobila protireakciu. A napr. pozemky v Palestíne vo veľkom skupovali od feudálov, ktorí neboli Palestínci, ale napr. Turci a iní súverci Palestínčanov. A nezabúdajte na to, ako sa Hamás a podobné spolky skrývajú v “tieni” nemocníc, škôl atď, aby vznikli kolaterálne “škody”. Na rozdiel od Izraela, ktorý posiela sms tesne pred útokom na určitú oblasť, palestínske rakety zabíjajú nevinných civilistov v Izraeli, spôsobujú psychické muky deťom a slabým osobám atď …

    • Kamil Kandalaft on

      Pán Pavol,

      1. Mnohe z toho co spominate je polutovaniahodne, no nic z toho neopravnuje a neospravedlnuje Izraelske zlociny. Nic z toho nie je legitimny dovod na to aby jeden stat takmer pol storocia vojensky vladol nad inym narodom, ponizoval ho, zabijal jeho civilistov, zaviedol nad nim rasisticky rezim a kolonizoval jeho uzemie.

      2. “A na to, ako ho chceli Irak, Egypt, Sýria a Jordánsko vymazať zo sveta po roku 1948.”

      Sionisticke komanda zacali vyvrazdovat a vyhanat slabo ozbrojene palestinske dediny davno pred vstupom prveho vojaka arabskych statov na uzemie Izraela, dokonca pred vyhlasenim samostatnosti Izraela. Najvacsi masaker – v Dejr Jasine – sa udial priblizne vyse mesiaca pred vyhlasenim samostatnosti a zaciatkom Izraelsko-Arabskej vojny. V case vyhlasenia samostatnosti a zaciatku vojny uz bolo vyse 200 000 palestinskych civilistov vyhnanych z Palestiny a do konca vojny ich stihli vyhnat vyse 700 000, co bola polovica palestinskeho naroda. Vzdy ked si spomeniete na vojnu arabskych statov proti Izraelu, spomente si na to ze vtedy uz masineria etnickych cistiek proti Palestincanom bola niekolko mesiacov v plnom prude. To napokon primelo niektore arabske staty vobec vstupit do vojny na ochranu Palestincanov, hoci ich armady na vojnu ani neboli pripravene.

      Izraelsky veteran etnickych cistiek vam o tom porozprava z prvej ruky:

      http://kandalaft.blog.pravda.sk/2014/04/16/izraelsky-veteran-palestincanov-sme-zabijali-a-vyhanali/

      2. “Palestínskych utečencov používajú okolité štáty ako rukojemníkov, aby politicky vyťažili proti Izraelu, vôbec im nezáleží na svojich súvercoch.”

      Ano Palestinski utecenci ziju v nedostojnych podmienkach, ale ako to suvisi s izraelskymi zlocinmi voci Palestincanom to nijak nevidim? Snad to ospravedlnuje strielanie palestinskych demonstrantov izraelskymi vojakmi, svojvolne veznenie civilistov, ich mucenie, vratane deti? Nie je to len dalsi trik na odlakanie pozornosti? A nezabudli ste na primarny dovod existencie milionov utecencov. Noze precitajte si v bode 1. kto ich vyhnal z Palestiny a urobil z nich utecencov? Kto hned po vojne zavrel hranice a nedovolil im vratit sa domov? Kto tych ktori sa odvazili tajne vratit strielal? Izrael.

      3. “pozemky v Palestíne vo veľkom skupovali od feudálov, ktorí neboli Palestínci, ale napr. Turci a iní súverci Palestínčanov.”

      V roku 1948, zidia vlastnili okolo 7 % pody v Palestine. Ak, tak si mohli vyhlasit stat na nej, ale ani to by celkom nebolo koser, lebo hocikto si stat nemoze vyhlasit na pode ktoru sukromne vlastni. Madari na slovensku sukromne vlastnia X % pody Slovenska. Maju pravo vyhlasit si na nej svoj stat? Sukromne vlastnictvo pody nerovna sa legitimita na stat. Ale pripominam, keby aj ano, tak len 7 %. Ziadnych 56%, ani 78% a uz vobec nie 100%.

      4. “Celé je to oveľa zložitejšie, nie je to iba jednostranná vina Izraela. Každá akcia spôsobila protireakciu.”

      Ak “izraelske reakcie” su ospravedlnene “palestinskymi akciami” potom to musi platit aj naopak. A prvou akciou bol kolonialny rasisticky plan europskych sionistov zobrat palestincanom krajinu, nastahovat na nu zidov z celeho sveta a urobit si tam stat pre nich. Kdekolvek pride nejaky kolonizator zobrat zem od povodnych obyvatelov vsade sa stretol s nasilnym odporom. Palestina nie je vynimka. Ja vsak nie som fanusikom takychto “reakcii” a hladania ospravedlnenia pre ne v historii. Kolobeh nasilia treba pretat a uzavriet mier, je to sice mala krajina ale je tam dost miesta pre oba narody. Zial Izrael sa citi silny a neohrozeny a preto chce pokracovat v rasistickej a kolonialnej kontrole nad celym uzemim. Ak chcete mier pre oba narody toto je to s cim sa musime vysporiadat. Ako donutit Izrael aby ukoncil okupaciu a uzavrel mier. Ak chcete hladat prvotnu “akciu” aby ste nasli ospravedlnenie pre nasledne “reakcie” zacnite rasistickym planom sionistov kolonizovat Palestinu.

      5. “A nezabúdajte na to, ako sa Hamás a podobné spolky skrývajú v “tieni” nemocníc, škôl atď,”

      Aj izraelska armada ma svoje zariadenia v blizkosti civilnych oblasti. Aha, hlavny stab armady maju uprostred Tel Avivu, obklopeny desiatkami tisic civilistov, nemocnicou obchodnymi priestormi, kancelariami, atd. Dokonca aj vase spominane kibuce, boli civilne oblasti v ktorych sa vsak nachadzali aj vojenske cviciska a sklady pre sionistickych militantov.

      https://www.youtube.com/watch?v=yY1P7D85xKw

      6. “Na rozdiel od Izraela, ktorý posiela sms tesne pred útokom na určitú oblasť”

      Takto vyzera to bombardovanie “urcitej oblasti”, aby sme vedeli o com rozpravame, na uvod.

      https://www.youtube.com/watch?v=vNArBQxvCvA

      Posielali sms-ky? Velmi lacne. Izrael v Gaze bombardoval vsade, nebolo kam ujst. Ludia ktori usli z jednej casti do druhej, zomreli aj tak, lebo Izrael bombardoval aj druhu cast. Izrael bombarodoval mesity, skoly, aj nemocnice, co su miesta prirodzeneho utociska ludi na uteku. Cela Gaza bola bombardovana. Izrael na Gazu zhodil vybusniny v objeme jednej atomovej bomby. Naco ich vlastne varoval? Zrejme iba preto aby to mohol pouzit ako nechutne cynicke PR cvicenie sionistov.

      Za druhe, od kedy staci varovat civilistov, aby sa ich zabijanie stalo legitimnym? Keby Hamas hodinu pred vystrelenim rakety na Tel AViv poslal varovanie jeho obyvatelom s tym aby usli a cast z nich by neusla, stali by sa legitimnym cielom? Nehovoriac o tom, ze oni by na rozdiel od Gazanov mali kam utiect, ci uz v ramci Izraela mimo dosah Hamasu, alebo do zahranicia. Ziadna z tychto opcii Palestincanom v Gaze nebola k dispozicii.

      Za tretie Izrael varoval len cast obyvatelov. Velka cast bola zasiahnuta desiatkami tisic delostreleckych striel ktore sa ani nedaju mierit, len sa masivne strielaju na velke oblasti.

      A na zaver si pozrite ako izraelski vojaci popravili tohto palestinskeho chlapca ked pocas primeria hladal svoju rodinu v ruinach. Myslite ze mu poslali sms-ku?

      https://www.youtube.com/watch?v=sBakqLUBWP0&bpctr=1447456103

      Zaver, to co ste spominali, je bud irelevantne vo vztahu k izraelskym zlocinom, alebo velmi skreslujuca manipulacia pouzivana izraelskymi hovorcami. Nic z toho nie je pouzitelne na obhajobu toho co Izrael v Palestine robi.

Odpovedaj