Strach zo zahalenej tváre

Minulý týždeň zverejnil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie, ktorým podporil zákon zakazujúci zahaľovanie tváre vo Francúzsku. Rozhodnutie súdu na jednej strane posilnilo pozície tých, ktorí žiadajú prijatie podobných nariadení aj v ďalších krajinách EÚ, na strane druhej opäť vyvolalo diskusie o tom, či zákaz zakrývania tváre zlepšuje kvalitu života moslimských žien v Európe alebo iba prehlbuje ich izoláciu a diskrimináciu.

Na úvod akejkoľvek diskusie je potrebné povedať, čím francúzsky zákon nie je. Nie je riešením bezpečnostných otázok alebo hrozieb, vyplývajúcich zo sťaženej identifikácie. Bezpečnostný argument je síce lákavý, ale nezodpovedá realite. Keď v roku 2011 francúzski zákonodarci prijímali sporný zákon, nereagovali ním na žiadne skutočné bezpečnostné hrozby, ktoré by vyplývali z nosenia buriek, nikábov alebo iných pokrývok hlavy a tváre. Zločinci, prípadne teroristi, dokážu svoju identitu maskovať oveľa efektívnejšie ako nosením (v európskom kontexte) nápadného a pozornosť priťahujúceho tradičného moslimského oblečenia.

Argumentáciu bezpečnostnými rizikami odmietol aj Európsky súd pre ľudské práva. Ako sa uvádza v rozhodnutí, nikdy nebolo dostatočne preukázané, že by zakrývanie tváre spôsobovalo všeobecné ohrozenie. Pre potrebu identifikácie je možné pokrývku tváre dočasne odstrániť, napríklad v styku s úradnými osobami alebo bezpečnostnými pracovníkmi. Poctivé je priznať, že francúzsky zákon reaguje predovšetkým na nový kultúrny prvok, ktorý do Európy priniesli moslimské komunity – zahaľovanie žien do tradičných odevov.

Vážnejšie, ako obavy z bezpečnostných rizík,  sú starosti o práva žien, ktoré sú v niektorých konzervatívnych moslimských komunitách nútené zahaľovať si tvár. Nedobrovoľné zahaľovanie tváre sa stalo symbolom nerovnosti medzi pohlaviami a bariérou, ktorá bráni moslimským ženám v plnom zapojení do života spoločnosti. Nicolas Sarkozy niekoľko krát vyhlásil, že oblečenie spôsobujúce útlak žien, „nie je vo Francúzsku vítané“.  Bol to práve jeho vládny kabinet, ktorý prijal sporný zákon.

Problémom argumentácie ženskými právami je, že zákon nerozlišuje ženy, ktoré si zakrývanie tváre zvolili dobrovoľne, od tých, ktoré k nemu boli donútené svojou rodinou, či náboženskou komunitou. A nie len to – zákon by nemal opodstatnenie ani vtedy, ak by sa to odlíšiť dalo.  U žien, ktoré si zahaľovanie tváre zvolili dobrovoľne, ťažko možno hovoriť o porušovaní ich ľudských práv. A trestať ženy, ktoré sú k zakrývaniu tváre donútené svojim okolím, dáva rovnaký zmysel ako pokutovať týrané ženy za to, že majú modriny na tvári. Trestať a stigmatizovať by sa mali násilníci, utlačovatelia a tyrani, nie ich obete.

Žena, ktorá iniciovala posúdenie francúzskeho zákona Európskym súdom pre ľudské práva uvádza, že si tvár zahaľuje dobrovoľne na základe presvedčenia, vychádzajúceho z jej kultúrnych a náboženských koreňov. Robí tak iba príležitostne, podľa vlastného uváženia a konkrétnych okolností. Podobné príbehy 32 moslimských žien, ktoré žijú vo Francúzsku a dobrovoľne si zahaľujú tvár, zozbierala Open Society Fund a uverejnila v publikácii pod názvom Unveiling Truth. Väčšina zo žien popisuje negatívne dopady zákazu zahaľovania na ich každodenný život a na život ich rodín.

Judith Sunderland, výskumná pracovníčka organizácie Human Rights Watch opísala zákaz ako prehru pre všetky strany. „Porušuje práva žien, ktoré si zakrývajú tvár dobrovoľne a žiadnym spôsobom nepomáha tým, ktoré si musia tvár zakrývať z donútenia,“ uviedla Judith Sunderland.

Samotný Európsky súd pre ľudské práva neuznal argumenty, ktorými sa obhajcovia zákona snažili dokázať, že jeho zmyslom je zabezpečiť rovnoprávnosť pohlaví a chrániť ľudskú dôstojnosť. Ani v jednom z týchto bodov sa nepodarilo preukázať, že by zákaz zahaľovania tváre smeroval k naplneniu spomínaných cieľov.

Vo svojom rozsudku sa súd nakoniec odvolal na iný z argumentov v prospech zákazu. Tým je duch francúzskeho zákonodarstva, ktoré sa snaží o ochranu „nevyhnutnej skupiny hodnôt, potrebných pre zachovanie otvorenej spoločnosti“. Uvedený princíp sa v skratke nazýva aj „schopnosť žiť spoločne.“ Podľa súdu, ľudská tvár zohráva natoľko dôležitú úlohu v medziľudských kontaktoch a komunikácii, že jej zahaľovanie vytvára bariéru, ktorá môže vážnym spôsobom ohroziť „schopnosť žiť spoločne“.

Koncept „schopnosť žiť spoločne“ je veľmi všeobecný a neurčitý, preto hrozí jeho zneužitie a účelová interpretácia. Túto skutočnosť si uvedomili aj samotní sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva a v rozsudku vyzvali k jeho opatrnému a citlivému uplatňovaniu.

K zaujímavému prípadu prišlo v septembri roku 2012 počas protestov v meste Marseille. Sedem ľudí bolo zadržaných  a predvedených na policajnú stanicu. Dôvodom nebola samotná demonštrácia, ale fakt, že protestujúci porušili zákon o zakrývaní tváre. Paradoxné na celom prípade je to, že demonštrácia bol usporiadaná na protest proti odsúdeniu členiek feministickej punkovej skupiny Pussy Riot. Farebné kukly patria k symbolike, ktorú punkerky používajú ako súčasť estetiky svojho protestu. Tak sa stalo, že zákon, ktorý mal byť odpoveďou na prítomnosť ultrakonzervatívneho islámu v Európe, postihol ľudí z úplne iného tábora – príslušníkov liberálneho feministického hnutia.

Zahaľovanie tváre v Európe

Francúzsko

Francúzsko bolo prvou európskou krajinou, ktorá zakázala zahaľovanie tváre na verejných miestach. Francúzsko má asi päť miliónov moslimov (žije tu najväčšia moslimská menšina v západnej Európe), ale iba asi 2000 žien si úplne zakrýva tvár. Zákon, ktorý nadobudol účinnosť 11. apríla 2011 zakazuje komukoľvek opustiť svoj ​​domov so zakrytou tvárou. Za neuposlúchnutie hrozí trest 150 euro a povinné absolvovanie kurzu občianstva. Každý, kto preukázateľne núti ženu, aby si zakryla tvár, riskuje pokutu 30.000 euro.

Belgicko

Zákon upravujúci zakrytie tváre nadobudol v Belgicku platnosť v júli 2011. Zakazuje sa ním akékoľvek oblečenie, ktoré zakrýva totožnosť nositeľa na verejných priestranstvách. V decembri 2012 belgický Ústavný súd rozhodol, že zákon neporušuje ľudské práva.

Španielsko

Hoci na celonárodnej úrovni neexistuje zákaz zahaľovania tváre, mesto Barcelona prijalo nariadenie zakazujúce zakrývanie tváre na niektorých verejných priestoroch, akými sú obecné úrady, verejné trhy a knižnice. Podobné nariadenie prijali aj dve menšie mestá v Katalánsku.

Británia

Vo Veľkej Británii neexistuje zákon zakazujúci zakrývanie tváre, ale školy môžu na základe smernice z roku 2007 rozhodnúť o oblečení svojich študentov. Toto nariadenie vo viacerých prípadoch vyústilo do zákazu moslimského oblečenia na pôde škôl. V septembri 2013 minister vnútra Jeremy Browne vyzval na „národnú diskusiu“ o nosení islamských závojov na verejnosti. V roku 2014 Nigel Farage, ktorého euroskeptická strana UKIP získala v posledných eurovoľbách 24 kresiel, povedal, že šaty zahaľujúce tvár sú symbolom „rozdelenej Británie“, útlaku žien a potenciálneho ohrozenia.

Holandsko

Všetky pokusy o zavedenie právnych predpisov zakazujúcich zahaľovanie skončili neúspechom. Dôvodom boli právne názory, že taký zákon by bol v rozpore s ústavou a mohol by porušovať občianske práva. Približne 5% z holandských 16 miliónov obyvateľov sú moslimovia, ale len asi 300 z nich nosí nikáb alebo burku.

Turecko

Turci už 85 rokov oficiálne žijú v sekulárnom štáte, ktorý  založil Mustafa Kemal Atatürk. Ten odmietal moslimské šatky, pokrývajúce hlavu, ako prejav spiatočníctva. Nosenie šatiek je zakázané v úradných priestoroch a štátnych inštitúciách. Spoločnosť, v ktorej žije prevažne moslimské obyvateľstvo je zákazom hlboko polarizovaná. Približne dve tretiny všetkých tureckých žien – vrátane manželky a dcéry predsedu vlády a prezidenta – si šatkou zakrývajú hlavu. V roku 2008 bola ústava Turecka zmenená tak, aby sa umožnilo na vysokých školách nosenie šatiek voľne uviazaných pod bradou. Šatky zakrývajúce krk a tvár ostali naďalej zakázané. V októbri 2013 sa uvoľnili pravidlá zakazujúce ženám nosenie šatiek v štátnych inštitúciách. Výnimku tvorí súdnictvo, armáda a polícia, kde zákaz platí naďalej. Vládna strana AK, ktorá je ideovo zakorenená v isláme, argumentuje tým, že zákaz šatiek na školách obmedzuje prístup k vzdelaniu pre veľkú skupinu dievčat a žien. Sekulárny establišment naopak vyjadruje obavy z toho, že nosenie šatiek by bolo prvým krokom k návratu islamu do verejného života.

Taliansko

Niekoľko miest v Taliansku prijalo lokálne nariadenia zakazujúce zahaľovanie tváre. Talianska vláda diskutovala o zavedení zákazu na národnej úrovni, nikdy však neprišlo k jeho schváleniu. V roku 2004 lokálni politici v severnom Taliansku využili staré nariadenie obmedzujúce nosenie masiek proti zahaleným islamským ženám. Niektorí starostovia z nacionalistickej Ligy severu presadili aj zákaz používania islamských plaviek.

Dánsko

V roku 2008 schválila Dánska vláda zákaz nosenia šatiek, ako aj iných náboženských alebo politických symbolov v súdnych sieňach  – vrátane kríža, židovskej čiapky a turbanov. Tento krok bol výsledkom tlaku Dánskej ľudovej strany (DPP), ktorá je známa svojim euroskepticizmom a anti-moslimskou rétorikou. DPP sa od tej doby snaží o rozšírenie zákazu aj na objekty škôl a zdravotnícke zariadenia.

Nemecko

V Nemecku neexistujú žiadne celoštátne právne predpisy obmedzujúce nosenie závojov a zahaľovanie tváre. V septembri 2003 Spolkový ústavný súd rozhodol v prospech učiteliek, ktoré chceli nosiť islamskú šatku v škole. Ústavný súd zároveň dodal, že jednotlivé spolkové krajiny môžu v tejto veci  zmeniť svoje lokálne zákony. Najmenej polovica zo 16 nemeckých spolkových štátov následne prijala zákaz nosenia šatiek učiteľmi v školách a v spolkovej krajine Hesensko zákaz rozšírili na všetkých úradníkov.

Rusko

Najvyšší súd v júli 2013 potvrdil zákon o zákaze nosenia moslimských závojov, ktorý prijal Stavropoľský kraj na juhu Ruskej federácie.

V Čečensku sa naopak miestne úrady vzopreli oficiálnej ruskej politickej línii a v roku 2007 prezident Ramzan Kadyrov – pro-Moskovský líder – vydal nariadenie, podľa ktorého musia ženy nosiť v štátnych budovách moslimské šatky. Napriek tomu, že sa jedná o priame porušenie ruského práva, nariadenie sa dodnes striktne dodržiava. Prezident Kadyrov dokonca vyjadril podporu mužom, ktorí strieľali paintballovými nábojmi na ženy, ktoré sa odmietli obliekať podľa prísneho moslimského vzoru.

Švajčiarsko

Koncom roku 2009 ministerka spravodlivosti Eveline Widmer Swiss-Schlumpf vyhlásila, že pokiaľ bude pribúdať viac moslimských žien, ktoré nosia závoje, bude potrebné zvážiť ich zákaz. Vo svojom vyhlásení dodala, že pri pohľade na moslimské závoje sa cíti „nesvoja“. V septembri 2013 hlasovalo 65% voličov v taliansky hovoriacom kantóne Ticino za zákaz zahaľovania tváre na verejných priestoroch.

– zdroj:  BBC

Strach je nepriateľom slobody. Aj našej vlastnej. Skúmajúc všetky argumenty pre zákaz zahaľovania tváre, človek skôr, či neskôr príde na to, že podstatným motívom je strach z neznámeho. Podľa prieskumu verejnej mienky vo Veľkej Británii, viac ako 55 percent opýtaných požaduje rovnaký zákaz zahaľovania tváre, aký platí vo Francúzsku.  Z odpovedí respondentov vyplýva, že v styku so ženami so zahalenou tvárou sa cítia neisto a „nesvoji“.  Až tri štvrtiny opýtaných Britov sa vyjadrili, že nevedia ako sa majú správať, keď stretnú niekoho, kto nosí burku alebo nikáb. Pre populistických politikov je táto neistota a strach príležitosťou, ako jednoducho získať body. Stačí urobiť rázne gesto, zahaľovanie tváre zakázať a problém s neistotou je  vyriešený.

Realita je však zložitejšia. Spolužitie rôznych kultúr, náboženstiev a stret odlišných hodnôt patria k najväčším výzvam, pred akými stojí nie len Európa, ale celý globalizovaný svet. Problémy, ktorým budeme musieť čeliť, nevyriešime symbolickými zákazmi akýchkoľvek častí oblečenia. Zahalené moslimské ženy by v nás nevyvolávali obavy, keby sme sa nebáli toho, čo symbolizujú. Náš strach má hlbšie korene, žiadne kozmetické úpravy nás ho nezbavia a skôr či neskôr sa jeho príčinami budeme musieť začať poctivo zaoberať.

– titulná fotka: Beau Giles/Flickr