Sledovanie nových trendov v médiách je pre neho prácou aj záľubou. Ako projektový manažér v online tíme SME bol zodpovedný za inovácie v elektronickom publikovaní, o novinkách zo sveta médií bloguje a prednáša na vysokej škole. Rozhovor o budúcnosti online médii robíme v čase, keď významná časť novinárov SME po vstupe Penty opúšťa redakciu. „Žiadne médiá nie sú odolné voči hrozbám, ktoré prichádzajú. V demokratickej a informačnej spoločnosti je ale omnoho ťažšie kontrolovať a riadiť všetky toky informácií,“ tvrdí Filip Struhárik.
Hovorí sa, že stále viac mediálneho obsahu sa globálne presúva do online priestoru. Vieme odhadnúť mieru, v akej sa to deje?
Najvýstižnejšie sú asi prieskumy, ktoré ukazujú, koľko času trávia ľudia pri rôznych typoch médií. Tam je vidieť pokles času, ktorý venujú tlačeným médiám, rýchlo rastie segment digitálnych médií, v posledných rokoch najmä čas strávený so smartfónmi a tabletmi. Tieto prieskumy ale ukazujú aj ďalšiu dôležitú skutočnosť – svet médií nie je hrou s nulovým súčtom. To, že do našich životov prišiel internet, neznamená, že čas, ktorý mu venujeme, ide v plnom rozsahu na úkor ostatných mediatypov.
Existujú oblasti, v ktorých ostane printový obsah nenahraditeľný?
O printovom obsahu by som už nehovoril ako o nenahraditeľnom. Ale fakt je, že tu s nami tlačené médiá sú a ešte dlho budú. Platí však, že ak sa dá ten istý obsah prezentovať a distribuovať efektívnejšie, tak zastaralé spôsoby distribúcie nemusia prežiť večne, viď telegraf, magnetofónové kazety, VHS-ky…
V čom spočívajú hlavné rozdiely medzi tradičnými printovými médiami a novými online formátmi?
Tých rozdielov je viacero. Komunikácia už nie je len hierarchická, ale skôr sieťová. Už nehovoríme o pasívnom amorfnom publiku, ale o používateľoch. Ľudia môžu s online médiami ľahšie interagovať. Už nevytvárame informácie len preto, že je to užitočné, ale jednoducho preto, že môžeme. Asi nie je ťažké predstaviť si, aké to má dôsledky.
Zároveň s príchodom internetu vidíme trend zrýchľovania žurnalistiky – pomaly zanikajú uzávierky, ako sme ich poznali v minulosti. Od novinárov sa očakáva multi-skilling, môžeme hovoriť o potenciálnom poklese kvality obsahu.
Mení sa prechodom na online média aj správanie čitateľov?
Používateľ si dnes viac vyberá, čo ho zaujíma. Respektíve vyberá mu obsah jeho sociálny filter, ktorý si buduje na sociálnych sieťach. To, samozrejme, neznamená, že si vyberá vždy dobre. Ale predsa môžeme hovoriť, že online čitateľ je náročnejší, citlivejší, netrpezlivejší. Akákoľvek stránka je od človeka vzdialená na jeden klik, a preto si sám určuje, čomu bude venovať tri sekundy svojho života a čomu minútu a viac.
Prejavujú sa zmeny v miere pozornosti, dĺžke stráveného času pri čítaní prípadne v hĺbke pochopenia textu?
Dlho sa vravelo, že ľudia z monitora čítajú pomalšie, je to pre oči náročnejšie, a tak by každý článok mal byť o štvrtinu až polovicu kratší ako na papieri. Zlepšenie techniky, kvalitnejšie monitory, tablety a čítačky to trochu menia. Posledné roky zažívame boom dlhej, tzv. longform žurnalistiky. Ukazuje sa totiž, že ľudia chcú v rôznych situáciách rôzny obsah. Občas si vystačia s preskenovaním titulkov a obrázkov na Facebooku alebo na obľúbenom spravodajskom webe, občas sú schopní sedieť pri obrazovke a čítať článok na 20, 30, 40 strán.
Internet priniesol fenomén blogov a osobných stránok, v rámci ktorých množstvo ľudí publikuje informácie a názory zadarmo, pre vlastné potešenie alebo pre pocit sebarealizácie. Do akej miery môže táto sféra nahradiť tradične médiá?
Presne tu sa ukázalo, že svet médií nie je hrou s nulovým súčtom. Keď vznikali prvé blogy, novinári na ne hľadeli nedôverčivo. Tvrdili, že niektorí blogeri nevedia písať a vlastne by to už nikdy robiť nemali. Možno v tom bol strach, že im raz vyfúknu robotu, možno to bola len elitárska póza. Ukázalo sa ale, že blogy si našli svoje miesto v mediálnom ekosystéme a – aj keď už nezažívame taký boom ako pred príchodom Facebooku – sú stále populárne. Vlastne si s médiami vytvorili symbiotický vzťah. Veľké média prinášajú bohatý informačný servis, ktorý amatéri nie sú a nikdy nebudú schopní nahradiť, blogeri zas vedia priniesť ďalší hlas, nové názory a postrehy, spätnú väzbu, občas dokonca otvoria tému, ktorá je tak zaujímavá, že ju preberú profesionálne médiá. Mnohí novinári tiež blogujú, lebo na blogu môžu napísať to, čo by sa do novinového článku nezmestilo – môžu byť napríklad subjektívni, kritickejší, ale aj intelektuálnejší.
Nedochádza presunom na web k „zrovnoprávňovaniu“ informácií s úplne odlišnou hodnotou a mierou dôveryhodnosti? V jednom okne mám otvorený seriózny online magazín, v ďalšom web plný hoaxov. V prípade, že majú oba porovnateľné grafické spracovanie, mám vedľa seba dve rovnocenné internetové okná.
Áno, dôsledky tohto stavu vídame už dnes. To je obrovská výzva na všetkých, ktorí sú zapojení do výchovy a vzdelávania – naučiť ďalšie generácie filtrovať a vyhodnocovať obsah na webe. Ľahké to nebude, lebo napríklad niektoré konšpiračné weby vyzerajú tak profesionálne a hodnoverne, že pre laika je len veľmi ťažké spozorovať ich pravú podstatu.
Naučiť ďalšie generácie filtrovať a vyhodnocovať obsah na webe – to je obrovská výzva pre všetkých, ktorí sú zapojení do výchovy a vzdelávania.
Často spomínaným problémom online médií je to, že v mnohých prípadoch nedosahujú ich zisky rovnakú úroveň, ako pri printovom predaji. Z toho vyplývajú obavy, že online publicistika nebude môcť poskytovať niektoré žurnalistické formy náročné na čas, peniaze a profesionálne nasadenie (povedzme investigatívna žurnalistika). Je táto obava opodstatnená?
Musíme si uvedomiť, že krízu tlačených médií pozorujeme len posledných asi päť-šesť rokov. Hľadanie nového ekonomického modelu fungovania médií je teda len v zárodku. Dokonca, keď sa pozrieme na veľké české médiá, tak sa zdá, že tamojší manažéri sú ešte stále vo fáze popierania problému.
Na Slovensku sme v tomto smere naozaj ďaleko. Aj keď národný paywall prakticky skončil, systém Piano generuje nemalé príjmy a zdá sa byť jedným z možných riešení. Ešte nás ale čaká dlhá cesta.
Aj keď dnes čelia médiá veľkému zneisteniu svojej existencie, je to veľmi vzrušujúca doba a u nás aj v zahraničí vzniká množstvo inšpiratívnych projektov. Osobne som optimista a o budúcnosť žurnalistiky sa nebojím, aj keď ešte môžeme byť svedkami ťažkých dní.
Spolu s presunom na web prichádza aj k väčšej fragmentizácii mediálnych projektov. Tých vzniká viac, ale máloktoré dokážu jednotlivo osloviť rovnaký počet čitateľov, ako tomu bolo povedzme u printových mainstreamových denníkov. Zaznievajú varovné hlasy, že sa tým príliš rozbíja spoločenská diskusia a ťažšie sa hľadajú „veľké témy“, o ktorých by dokázala premýšľať naraz cela spoločnosť, alebo jej veľká časť.
Áno, toto vlastne tvrdí nemecký filozof Jürgen Habermas, ktorý si myslí, že spoločnosť sa atomizuje a neudrží sa v takom stave, ako ju poznáme dnes. Sú to oprávnené obavy a Habermas vidí riešenie v tom, že štát má finančne podporovať vydávanie novín. Viem o tom, že v Škandinávii a Rakúsku niečo také funguje. Či to naozaj môže zlepšiť situáciu, neviem.
Som ale presvedčený, že potrebujeme silné médiá, lebo len tie dokážu nastoľovať dôležité témy, ktorými sa má spoločnosť zaoberať. Hlas malých hráčov nedokáže v ľuďoch tak zarezonovať. Aktuálne ale toto nevnímam na Slovensku ako vážny problém. Máme väčšie.
Som presvedčený, že potrebujeme silné médiá, lebo len tie dokážu nastoľovať dôležité témy, ktorými sa má spoločnosť zaoberať.
Aké sú to problémy?
Ak aj nebudeme nariekať nad modelom financovania tlačených a online médií, nájdeme problémov a výziev viac než dosť. Máme napríklad veľmi malú mediálnu gramotnosť. Zabúdame, že ak chceme byť informovaní, musíme na tom makať. Nestačí si večer pozrieť televízne noviny.
Dlhodobo máme tiež problém s verejnoprávnymi médiami. Aj keď posledné mesiace sa v Slovenskej televízii zišla skupina šikovných novinárov a robia obstojnú protiváhu domácemu kinu správ na Markíze, to sa môže ľahko zvrtnúť a môžeme mať zas telku ako za Hrehu a Nižňanského.
Do tretice by som spomenul napríklad prípravu budúcich novinárov, ktorá je, žiaľ, mizerná. Mám pasiu sledovať, ako a čo sa učí na žurnalistikách a masmediálnych katedrách po Slovensku a sú tu pracoviská, kde to už príliš dlho smrdí naftalínom. Je skvelé, že sú medzi nami ešte akademici, ktorí nám pripomínajú krásne Čapkovské obdobie tunajšej novinárčiny, ale je rok 2014 a už by bolo načase uvedomiť si, že žurnalistika sa veľmi rýchlo mení. Už to nie je umelecký odbor zameraný na písanie fejtónikov. A akademická obec na to vôbec alebo len veľmi pomaly reaguje.
Aké schémy financovania online obsahu sa vo svete ukazujú ako funkčné?
Tých modelov je dnes veľa a často sa od seba líšia len v detailoch – no a práve tie rozhodujú. O naozajstnom úspechu zatiaľ môžeme hovoriť pri obrovských hráčoch, ako sú New York Times, Wall Street Journal či Financial Times. Tieto prípady sa ale nedajú u nás okopírovať.
Financovanie médií bude asi naďalej stáť na inzercii, čitateľoch a asi aj dobrovoľných daroch a vlastnom podnikaní (predaj leteniek, dovoleniek, darčekových predmetov…). V akom pomere si to manažéri médií namiešajú, je na nich a neexistuje jeden univerzálny a fungujúci model.
Dnes sme stále len na začiatku, no myslím si, že poučka pre médiá bude rovnaká aj o päť, desať rokov: musíte poznať svoje publikum, vedieť, čo chcú, musíte to vyrábať vo vysokej kvalite, sledovať dáta a nesmiete sa báť skúšať. Znie to banálne, ale bez tohto nedokáže žiadne médium postaviť funkčný systém svojho financovania.
Dnes sa veľa hovorí o ovládnutí celého mediálneho priestoru niekoľkými finančnými skupinami, čo môže predstavovať hrozbu pre niektoré demokratické procesy. Sú online médiá voči podobným hrozbám odolnejšie?
Nie, žiadne médiá nie sú odolnejšie voči hrozbám, ktoré prichádzajú. V demokratickej a informačnej spoločnosti je ale omnoho ťažšie kontrolovať a riadiť všetky toky informácií. Odo mňa by ale bolo veľmi trúfalé pokúšať sa odpovedať na túto zložitú otázku.
Zatiaľ nevieme, ako sa presne vyvinie aktuálna kauza SME, ale skúsme aspoň hypoteticky – pokiaľ by sa skupina „odídencov“ rozhodla založiť médium postavené na menách známych novinárov a online obsahu, mohlo by niečo také predstavovať reálnu alternatívu voči mienkotvornému formátu SME? Existujú také príklady vo svete? Je Slovensko na niečo podobné pripravené?
Každé prirovnanie pokrivkáva, takže ak sa pustíme touto cestou, vždy narazíme na nejaké „ale“. Moja životná skúsenosť ukazuje, že ak sa spoja inteligentní, šikovní a pracovití ľudia, má to neraz pekné výsledky, zmysel a aj dobrý ohlas. Verím, že sa moja životná skúsenosť v tomto prípade nezmení.
Asi nie je namieste vynášať informácie z „kuchyne“ v čase, keď sa jedlo ešte iba varí, ale skúsim to naformulovať všeobecnejšie – podľa Vášho názoru by nový projekt, ktorý sa očakáva od bývalých novinárov SME, mal predstavovať „preklopenie“ starého SME pod iné meno, alebo je lepšie skúsiť sa vybrať inou cestou, možno viac zariskovať a experimentovať?
Ono je to trochu inak. Aj keby neprišla Penta, tak to „staré SME“ by v najbližších mesiacoch a rokoch experimentovalo a vyvíjalo sa. Tých plánov bolo veľa a dovolím si tvrdiť, že boli naozaj ambiciózne. Neviem odhadnúť, ako ich realizáciu ovplyvnia udalosti posledných dní. Ale som si istý, že nové médium sa experimentov báť nebude.
Aj keby neprišla Penta, tak to „staré SME“ by v najbližších mesiacoch a rokoch experimentovalo a vyvíjalo sa. Tých plánov bolo veľa a dovolím si tvrdiť, že boli naozaj ambiciózne.
Keď premýšľate o budúcnosti žurnalistiky, na čo sa tešíte? Čo vo vás vyvoláva pocity nádeje a pozitívnych trendov?
Ja sa teším z prítomnosti. Možnosť sledovať a zúčastňovať sa na zmenách, ktorými dnes médiá prechádzajú, je výborná škola a dobrodružstvo.
Ďakujem za rozhovor.
– foto: archív Filipa Struhárika
