Rozhovor s Fedorom Gálom vznikol deň pred 14.marcom 2010. V tento deň do ulíc vychádzajú ľudia oslavujúci fašistický slovenský štát, ktorý mal na svedomí tisíce životov svojich občanov. Potreba položiť Fedorovi Gálovi zopár otázok vznikla po zhliadnutí dokumentu Krátka dlhá cesta. Fedor Gál ho venoval svojmu otcovi, ktorého zastrelili na pochode smrti zo Sachsenhausenu.
V dokumente Krátka dlhá cesta ma zaujala pasáž, kde spolu s Eugenom Gindlom, bratom Egonom Gálom a Petrom Zajacom premýšľate nad otázkou, ako vzdorovať zlu, ktoré je aj dnes v spoločnosti stále prítomné v podobe nenávisti k istým skupinám ľudí – Židom, Rómom, homosexuálom, menšinám, odlišným kultúram a všetkej inakosti. V jednej chvíli ste povedali: „Treba sa tomu postaviť tvárou v tvár.“ Otázky, ktoré Vám chcem položiť sa týkajú tohto druhu odvahy či citlivosti.
Matúš Ritomský: Prvá otázka vychádza z mojej osobnej skúsenosti: Fyzická konfrontácia s príslušníkmi neonacizmu bola neoddeliteľnou súčasťou mojej mladosti v 90-tych rokoch 20.storočia na bratislavských uliciach. S mojimi priateľmi antifašistami sme žili v kolotoči pouličného násilia, ktorý nemal konca. Otázka, ktorú som si vtedy často kládol a dodnes kladiem znie: ako sa účinne postaviť tvárou v tvár násiliu a nezašpiniť sa pritom používaním rovnakého násilia či nenakaziť sa rovnakou nenávisťou?
Fedor Gál: Brániť sa je čosi iné ako útočiť. A schopnosť ubrániť sa nespadne z neba. Postaviť sa tvárou v tvár však znamená aj zhromažďovať sa na miestach ohlásených provokácií, monitorovať, poskytovať prvú pomoc, publikovať…
Schopnosť brániť sa brutálnej sile však vyžaduje byť silnejším. Bol som svedkom toho, ako sa jedna generácia pacifistov pod vplyvom opakovaných útokov neonacistov výrazne radikalizovala – ľudia s mierovými ideálmi postupne začali robiť bojové umenia, nosiť zbrane, organizovať sa tak, aby mohli neonacistickému násiliu v uliciach čeliť. Niektorí z nich ostali v tom kolotoči násilia dlhé roky a viditeľne ich to poznačilo. J.R.R. Tolkien popisuje v knihe Pán prsteňov príbeh Sarumana, ktorý zasvätil svoj život boju so zlom a postupne sa ním stal natoľko posadnutý, že mu sám prepadol. Poznám ľudí, ktorí sa, vďaka dlhodobej konfrontácii s neonacistami, začali na nich veľmi podobať. Je to nevyhnutná daň za stret so zlom? Je to nebezpečenstvo, ktoré hrozí každému, kto sa zlom príliš zaoberá?
Ja sa zase pamätám, ako po vražde Filipa Venclíka, niekedy v roku 1993, vznikalo v Čechách Hnutie občianskej solidarity a tolerancie. Grupovali sa okolo neho ľudia z českej anarchistickej scény a niektorí naozaj uviazli v kolotoči permanentnej konfrontácie. Tí, ktorí to v zdraví prežili sú dnes v zahraničných humanitárnych misiách, v médiách, pracujú v kultúre… Na druhej strane však, keď sa človek dlhodobo zaoberá sračkami, nasmradne.
Zlo je živené konfrontáciou. Ľuďom, ktorí nenávidia, vyhovuje ak majú nepriateľa, protivníka, sami ho hľadajú. Sú situácie kedy človek tým, že sa zaoberá hlúpymi a nenávistnými ľuďmi, venuje im pozornosť, prikladá polienka na ich oheň. Sú však situácie, kedy je potrebné proti zlu vystúpiť. Nie vždy je ľahké rozpoznať o akú situáciu ide. Je lepšie pochody dnešných neonacistov ignorovať, alebo je správne sa im postaviť, konfrontovať ich?
Nevystúpiť v situácii, keď sú ohrozené deti, ženy, menšiny… je zbabelosť. To nie je o eskalácii násilia, ale o podaní ruky potrebnému. Takáto situácia sa dá rozpoznať naozaj bez problémov. Toto však je riešenie aktuálnej situácie. Neonacisti na uliciach sú potenciálnym ohrozením. Médiá by tam boli tak či tak. Prečo by ľudia nemali vidieť, že majú aj odporcov?
V civilizovanej spoločnosti si možno predstaviť aj takýto scenár – neonacisti sa zídu, polícia dohliadne na bezpečnosť verejnosti, média a slušní ľudia ich odignorujú. Nakoniec sa rozídu s vedomím, že nikoho nezaujímajú, či ešte lepšie, že sú väčšine ľudí na smiech. Bol by to ideálny stav?
To akože sa z času na čas niekde stretnú stovky neonacistov, zaskandujú si „židia do plynu“, zahajlujú si, vypočujú koncert nejakej svojej skupiny a pokojne idú na pivo a domov? Z tejto predstavy niektorých vylieči pohľad na spálené telíčko, ani nie trojročnej, Natálky Kudríkovej, ktorej práve takýto neonacisti hodili na postieľku, v dome jej rómskych rodičov, molotovov kokteil. Schválne hovorím niektorých, pretože väčšina žije v ilúzii Vami načrtnutého ideálneho stavu.
Skutočné zlo sa často deje mimo zraku verejnosti, prípadne médií, ktoré zachytávajú iba špičku ľadovca najbrutálnejších prípadov. Násilných útokov sú stovky a keďže obeťami sú zväčša menšiny, ľudia sociálne slabí, či diskriminovaní, majorita to nevidí, nepríde s touto realitou nikdy do kontaktu. Verejné akcie, demonštrácie, pochody sú na očiach a vzbudzujú záujem, ale mne osobne pár stovák neonacistov, ktorí na námestí skandujú svoje heslá pod dohľadom polície naháňa oveľa menší strach, ako tí, ktorí v noci hodia molotov do okna rómskej rodiny. Zúčastniť sa pod ochranou polície na verejných protidemonštráciách je relatívne bezpečné, ale konfrontujeme tak naozaj to reálne zlo?
O zločincoch, ktorí zaútočili na Natálku a jej rodinu, už vieme, že boli aktívni neonacisti a teda aj účastníci neonacistických verejných akcií. Čiže, za svetla na očiach médií, v noci so zbraňou v ruke. Áno, zúčastniť sa za policajnej asistencie demonštrácií proti nacistom je relatívne bezpečné. Paradoxne však rovnako bezpečné aj pre radikálnych extrémistov. Zažil som situácie, keď polícia ochraňovala skôr ich, ako druhú stranu. A teraz k Vašej otázke, či stáť zoči–voči týmto ľuďom je naozaj konfrontácia so zlom. Odpovedám: áno, je! V opačnom prípade by ľudia prichádzali do kontaktu iba s virtuálnym obrazom zla a prestali by rozlišovať medzi fikciou a potenciálnym vrahom zo susedného baraku.
Najdôležitejšie je, aby človek zvládol zlo, ktoré nosí v sebe – svoje, osobné, privátne, neviditeľné, utajené a utajované… zlo.
Ak obmedzíme slobodu slova pre neonacistov, extrémnych nacionalistov a podobne, nepomáhame im tým? Pre mnohých mladých ľudí je chuť zakázaného ovocia príťažlivá a to často extrémistickým skupinám, ktoré sú pod tlakom represie zo strany štátu pomáha. Na druhej strane je tu model z USA, kde neonacisti môžu nosiť hákové kríže na verejnosti, hajlovať, hovoriť o svojej ideológii a napriek tomu, alebo možno aj práve preto, sú väčšine spoločnosti na smiech. Akou cestou by sa mala uberať naša spoločnosť? Represia, alebo sloboda, ktorá demaskuje podstatu nenávistných ideológii?
Slobodu slova treba chrániť a brániť, podobne ako demokraciu. Tolerancia bez hraníc mi nepripadá ako prejav slobody či demokracie. Napríklad také popieranie holokaustu mne osobne pripadá, ako keby niekto tancoval odzemok na hroboch jeho obetí.
Otázka, znie či represia týmto myšlienkam v skutočnosti nepomáha, nezvyšuje ich dôležitosť. Šírené v ilegalite, tajne, v podzemí môžu pôsobiť dojmom niečoho dôležitého, akoby išlo priam o novú podobu disentu. V skutočnosti sú tie myšlienky často neuveriteľne primitívne a hlúpe. Neodhalilo by ich podstatu najefektívnejšie, keby sa vyniesli na svetlo, pred zrak verejnosti?
Áno, každá represia vyvoláva reakciu. Vzdať sa však represie znamená rezignovať na princíp „vina – trest“. Strach z trestu drží prejavy etnického, rasového, náboženského, politického… násilia na uzde.
Znamená to, že v našej spoločnosti vnímate konštantne prítomný potenciál výbuchu násilia a nenávisti voči menšinám a odlišnostiam, ktorý sa dá držať na uzde iba represiou? Vyvíja sa vôbec v tomto ohľade spoločnosť dobrým smerom? Je nádej na to, že tá represia nebude jedného dňa potrebná?
Nepovedal som „iba represiou“. Existujú rodiny, ktoré vedú svoje deti k slušnému životu, partičky, ktoré sa nezabávajú šikanou, školy, ktoré naozaj vzdelávajú… Akurát netrpím predstavou, že dobro jedného pekného rána zvíťazí nad zlom. Je to večný zápas a odohráva sa nie len pred našimi očami, ale v nás. Považujem za úplne najdôležitejšie, aby človek zvládol zlo, ktoré nosí v sebe – svoje, osobné, privátne, neviditeľné, utajené a utajované… zlo.
V čase nástupu nových ideológii, akými bol fašizmus či komunizmus podľahli pekným slovám často aj veľmi inteligentní a citliví ľudia. Ako si môže človek v súčasnosti pestovať schopnosť rozoznávať zlo zaobalené do pekných ideálov a príťažlivo znejúcich slov o lepšom svete?
Nepoznám iný spôsob, ako si pestovať tento typ citlivosti, než je pohyb v teréne. Dotknúť sa zla rukou a nie pinzetou v laboratóriu, pomôcť podaním ruky a nie podpisom pod e–petíciu a tak ďalej.
Aké konkrétne podoby má v súčasnosti zlo, s ktorým sa v teréne stretávate, ktorého sa dotýkate rukou?
Natálku Kudríkovú som už spomenul. Za pár dní sa chystáme na ďalšiu návštevu jej rodiny. Momentálne ma trápi aj príbeh matky, ktorá v dobrej vôli podpísala ručenie za pôžičku hajzlovi, ktorý pôžičku nezaplatil a hrozí jej, že príde o jediné, čo má – byt. Iný môj blízky človek, v situácii posledného štádia smrteľnej choroby, zachraňuje vnúčatá zo zvláštnych škôl. V takýchto a podobných prípadoch som schopný pomôcť a robím to. Najčastejšie som však konfrontovaný s „delikventami“, ktorým sú iní ľudia ukradnutí. Je ich veľa a cítim sa v konfrontácii s nimi dosť bezmocný.
Hovorí sa veľa o výchove, zodpovednosti rodiny, školy a podobne. Veríte v nejaký univerzálny návod, ako zlu v tejto podobe predchádzať?
Mne osobne ako inšpirácia úplne stačí starozákonné Desatoro a Ježišova Kázeň na hore. Schválne hovorím ako inšpirácia, pretože múdrosť zenových majstrov, budhistická dharma, spisy niektorých antických aj niektorých moderných filozofov, kanonické diela hinduizmu a ďalšie poskytujú dostatok návodov, ako žiť. Medzi „návodom“ a žitým životom však existuje napätie, ktoré prekonáva každý sám a každý po svojom. Verím ceste malých krôčikov a každodenných správnych skutkov.
Čo by ste poradil človeku, ktorý teraz sedí doma, číta tento rozhovor a povie si – mal by som niečo urobiť preto, aby sa tie hrozné veci neopakovali. Čím má začať?
Premýšľaním o sebe a o prítomnej chvíli.
Ďakujem za rozhovor.
– autorom titulnej fotky je Miro Svolik.
