Anna Chashchyna: Obete na Ukrajine sú mojou osobnou tragédiou

Anna Chashchyna  sa narodila a vyrastala na východe Ukrajiny, kde dodnes žijú jej starí rodičia. V sedemnástich rokoch sa s rodičmi a súrodencami presťahovala do Kyjeva. Časť jej rodiny žije na Kryme.  Zoznámili sme sa pred troma rokmi v jej rodnom meste Doneck, počas príprav predstavenia belgického režiséra Luc Petitta, ktorému Anna robila prekladateľku. Po posledných správach o tragických udalostiach na východe Ukrajiny som sa jej ozval a opýtal sa jej ako vníma celú situáciu.

Z tvojho rodného kraja, Doneckej oblasti, v posledných dňoch prichádzajú správy o nepokojoch a krvavých zrážkach. Máš informácie o tom, čo sa tam deje? Cítiš strach o svojich blízkych, ktorí tam žijú?

Situácia je skutočne hrozivá, celá oblasť je zaplavená ruskými separatistami, neznámymi ľuďmi v kuklách, s palicami a samopalmi, provokatérmi, ktorých očividným zámerom je rozdeliť Ukrajinu. Obávam sa najhoršieho scenára, ktorým by bola anexia Donbasu. Niektorí z mojich starých rodičov sa narodili a vyrastali v Rusku a nebudem to zakrývať, majú tendenciu byť skôr na strane Ruska. Rozprávame sa znovu a znovu o celej situácii. Dokážeme sa pritom zhodnúť na jednej veci – všetci túžime po jednotnej, nerozdelenej krajine. Ale moji starí rodičia za túto krajinu považujú bývalý Sovietsky zväz, dnes reprezentovaný Ruskom, zatiaľ čo pre mňa je ňou Ukrajina.

Vráťme sa na chvíľu o pár mesiacov naspäť, do obdobia pred vypuknutím protestov na Majdane. Aká bola na Ukrajine atmosféra? Dalo sa vtedy predpokladať, aké dramatické udalosti krajinu zasiahnu?

Ešte v októbri sa niečo také dalo iba ťažko predpovedať. Atmosféra bola pokojná, normálna. Ukrajina za 23 rokov svojej samostatnosti nikdy nezažila nič, čo by sa dalo prirovnať k posledným mesiacom. Samozrejme, boli tu protesty baníkov za zvýšenie miezd alebo malých podnikateľov proti zvyšovaniu daní, protesty enviromentálnych aktivistov atď. Zažili sme euforické udalosti v roku 2004, ktorým sa hovorí Oranžová revolúcia, to všetko ale malo romantický charakter. Nikdy predtým sa pokojné protesty nezmenili na krviprelievanie a zabíjanie. Všetko to, čo sa stalo za posledných pár mesiacov, nie je možné porovnať s ničím v našej histórií.

V čom vidíš hlavný rozdiel medzi Oranžovou revolúciou a Majdanom? Je ním bezprecedentné násilie, ktoré na Ukrajine v posledných týždňoch a mesiacoch vypuklo?

To, čo sa odohralo na Majdane, niektorí ľudia volajú aj Revolúcia zúfalstva. Aby si to dokázal pochopiť, musíš porozumieť viacerým etapám vývoja udalostí. Prvá etapa prišla po tom, čo Janukovyč porušil svoj sľub a nepodpísal asociačnú dohodu s  Európskou úniou na Summite vo Vilniuse. Druhá vlna protestov však už nemala veľa spoločné so zmarenými nádejami na vstup do EÚ. Bola odpoveďou na neodpustiteľný zločin proti ľudskosti, ktorého sa dopustili jednotky Berkut, keď v noci 30.novembra surovo zmlátili pokojne protestujúcich študentov a novinárov. Hneď na druhý deň sa namiesto niekoľkých stoviek študentov námestie zaplnilo tisíckami ľudí, ktorých heslom bolo: „Nenecháme nikoho pošliapať našu dôstojnosť.“ Počas tretej vlny demonštrácií už bola téma EÚ úplne zabudnutá. Stupňujúca sa brutalita policajných jednotiek vyvolávala stále silnejší odpor a radikalizáciu protestov. Zatiaľ čo v roku 2004, počas Oranžovej revolúcie, to bol boj za spravodlivé voľby, udalosti na prelome rokov 2013-2014 boli bojom za uchovanie ľudskej dôstojnosti.

Za zlomový okamih teda považuješ 30.november?

Ešte koncom novembra som si myslela, že demonštrácie veľa nezmenia. Predpokladala som, že rovnako pokojne ako začali aj pokojne skončia a život pôjde ďalej v starých koľajach. Všetko zmenil brutálny policajný zásah Berkutu. Táto tragická noc zmenila históriu mojej krajiny.

Dnes už vieme, čo nasledovalo potom – násilie, obete na životoch, zvrhnutie Janukovyča. Zaznievajú názory, že to, čo sa odohralo na Majdane bolo popretie princípov demokracie, pretože ulica za použitia hrubej sily fakticky zrušila výsledky volieb?

Tvrdenie, že ulica zrušila demokratické voľby nie je korektné. Janukovyč prestal byť prezidentom v okamihu, keď zradil ľudí, ktorí ho volili a zbabelo utiekol z Ukrajiny. Počas protestov, od novembra do februára, ani premiér ani prezident nevystúpili pred verejnosť, nekomentovali situáciu, nevydali jediné prehlásenie, celý čas sa ukrývali v tieni.

Janukovyč prestal byť prezidentom v okamihu, keď zradil ľudí, ktorí ho volili a zbabelo utiekol z Ukrajiny.

Starosť prejavili iba o vianočný stromček na námestí Majdan (oficiálny dôvod, prečo polícia brutálne zakročila proti demonštrantom 30.novembra bola snaha postaviť na námestí tradičný vianočný stromček), ale nikdy sa ani len nesnažili vysvetliť ľuďom svoje klamstvá a nikdy neodpovedali na otázky, čo sa stalo vo Vilniuse pri rokovaniach o prístupovej dohode s EÚ. Počas tých 4 mesiacov sa Janukovyč ani poriadne neukázal na verejnosti. Dnes sa stále považuje za legitímneho vodcu krajiny. Pýtam sa, o akej krajine hovorí? Sedí v Moskve a prijíma inštrukcie od Putina, je to smiešne.

Napriek všetkému, čo dnes o Janukovyčovi vieme, stále platí, že bol do funkcie zvolený demokraticky. Prečo ho ľudia volili?

„Voľba menšieho zla“ – to bolo dlhoročne motto spojené s voľbami na Ukrajine. V roku 2010 sa Janukovyč v druhom kole prezidentských volieb stretol s Júliou Tymošenkovou. Ani jeden z nich nemá najlepšiu povesť. Janukovyča ľudia volili ako menšie zlo, aj napriek tomu, že bol v minulosti dvakrát odsúdený za lúpež a fyzické napadnutie.

Prečo ho ľudia volili? Kľúčovým bodom jeho kampane bol prísľub, že ustanoví ruštinu druhým oficiálnym jazykom. Janukovyč vedel využiť regionálne rozdiely v krajine a sformulovať sľuby, ktorým niektorí ľudia uverili.  Najväčšiu podporu mal vo východných častiach Ukrajiny (Doneck, Dnepropetrovsk, Charkov, Luhansko) a na juhu (Krym, Odesa). Jeho politickí protivníci, lídri Oranžovej revolúcie,  Júlia Tymošenková a Viktor Juščenko, ktorý bol pred Janukovyčom prezident, sklamali. Očakávania, ktoré do nich voliči vložili, nedokázali naplniť. Do toho prišla celosvetová kríza a neustále zhoršovanie ekonomickej situácie. Janukovyč v roku 2010 predstavoval nádej na zmenu.

Tvoja rodina a priatelia žijú aj v Doneckej oblasti a na Kryme. Ako vnímali Majdan a nasledovný pád Janukovyčovho režimu?

Protesty sa odohrávali hlavne v Kyjeve, ale zúčastnili sa ich ľudia z celej Ukrajiny. V mnohých mestách od západu na východ krajiny prebiehali takzvané lokálne Majdany. Jediný región, kde bolo ticho, bolo Donecko. Nie som si istá, či je to otázka mentality, psychológie alebo určitých špecifických čŕt tohto regiónu, ale ľudia v Doneckej oblasti sú konzervatívnejší, pasívnejší, nemajú radi zmeny a na môj vkus trpia prehnanou úctou k mocným. Pre mnohých bol Majdan problémom Kyjeva, ktorý sa ich netýkal. V Doneckej oblasti panuje podozrievavosť voči tomu, čo sa deje na západe Ukrajiny. Aj niektorí z mojich priateľov, ktorí tam žijú, považujú západ krajiny za príliš liberálny a príliš otvorený myšlienkam prichádzajúcim spoza hraníc. Neradi sa angažujú pokiaľ sa niečo netýka priamo ich domovov alebo ich milovaného mesta Doneck.

V Doneckej oblasti panuje podozrievavosť voči tomu, čo sa deje na západe Ukrajiny. Aj niektorí z mojich priateľov považujú západ krajiny za príliš liberálny.

Možno to povedať aj tak, že Janukovyčov režim im vyhovoval?

Keď sa s nimi o tom bavím, často hovoria: „Prečo by som sa mal starať o to, čo sa deje v Kyjeve, ja žijem svoj život tu.“ Napriek tomu, že nie sú spokojní so svojou životnou úrovňou, platom, podmienkami na štúdium, obávajú sa, aby neprišli ani o to málo, čo majú. Vedia o korupcii, ale nemajú pocit, že by na tom mohli niečo zmeniť. Tí, ktorí to dokážu, sa snažia niečo z korupčného systému aspoň vyťažiť. Neznamená to, že by boli fanúšikmi Janukovyčovho režimu, iba jednoducho hovoria: “Janukovyč nás okráda rovnako ako nás bude okrádať hocikto ďalší, kto sa dostane k moci. Všetci sú aj tak rovnakí.“ V tom je zásadný rozdiel medzi duchom Majdanu a mentalitou východu Ukrajiny.

Ukrajina sa javí rozdelená aj vo vzťahu k Európskej únii.

Najprv si treba povedať otvorene jednu vec. Predbežné rokovania nie sú ani zďaleka plnohodnotným členstvom v EÚ a nie sú ani zárukou, že sa raz Ukrajina členom EÚ naozaj stane.

Napriek tomu, asociačná dohoda s EÚ, ktorú Viktor Janukovyč odmietol podpísať na stretnutí vo Vilniuse, pre mnohých ľudí na Ukrajine predstavovala nádej na uskutočnenie potrebnej reformy vo vzdelávaní, podnikaní, zdravotnej starostlivosti, transparentnosti v politike ako aj v boji proti korupcii. Pre bežného človeka to všetko predstavovalo nádej na lepší život. V tejto nádeji sme žili 4 roky, ale potom Janukovyč porušil svoje sľuby a vrátil krajinu naspäť do bezvýchodiskového marazmu.

Aké boli tvoje pocity, keď Janukovyč opustil Ukrajinu? 

V tej dobe som si každý deň písala poznámky, vďaka ktorým sa teraz môžem vrátiť k svojim pocitom aj každodenným správam. Majdan vyhral boj, ale nebola to žiadna eufória alebo pocit víťazstva, lebo každý mal pred očami tú strašnú cenu. Viac ako 100 ľudí bolo mŕtvych, neznámy počet ľudí, ktorí boli unesení a dodnes sa nenašli. V takejto situácii sa nedá oslavovať.  Pre lepšiu predstavu, ako som sa vtedy cítila, vyberám niekoľko úryvkov z denníku:

„18. februára vláda sľúbila návrat k ústave z roku 2004. Janukovyč sa však opäť zachoval ako klamár a odmietol svoj prísľub naplniť. Boje na Majdane sa opäť zintenzívnili, začal masaker, aký nikto doposiaľ nezažil. Snajperi zabíjali ľudí ako zvieratá. Preplakala som dlhé hodiny  a nebola som sama. Nedokázala som to pochopiť. […] Nikto stále nevie, kde je hlava štátu. Jednoducho zmizol. Zradil všetkých: ľudí, ktorí ho volili, aj tých, ktorí dúfali, že nájde riešenie tohto konfliktu. Zradil celú krajinu. Smrť viac ako 80 ľudí (v tom čase) je jeho zodpovednosť. […] Prezident, ktorý zradil svoju krajinu, sa dnes (27. februára) objavil v Moskovskom regióne Balašika. Každému je jasné, že jeho láskavým hostiteľom je Pán Putin. Cítim hanbu, že toto bol náš prezident, cítim hanbu dokonca za to, že pochádzam z rovnakej krajiny ako on. Cítim hanbu, ktorú zo mňa nezmyje žiadna sprcha. Hanbu, špinu a bezmocnosť.“

Predpokladal niekto po úteku Janukovyča, akým spôsobom sa do ukrajinskej krízy zapojí Vladimír Putin? Bola neskoršia anexia Krymu úplne nečakaná?

Možno niektorí politici, historici alebo politológovia dokázali niečo také predpokladať, ale pre mňa a dovolím si tvrdiť, že aj pre väčšinu bežných ľudí, to bolo nepredstaviteľné. Keď prišli správy o ruských vojakoch, ktorí sa vo veľkých počtoch začali objavovať na Kryme, ostali sme ako obarení. Dá sa povedať, že Ukrajina stratila Krym kvôli svojej slabosti. Možno to však povedať aj tak, že sme odmietli vojnu, zatiaľ čo Rusko bolo na vojnu pripravené. Ukrajina zvolila život namiesto smrti, život namiesto vojny.

Na Kryme máš rodinu, rozprávaš sa s nimi o aktuálnej situácii, ako to vnímajú oni? Podľa výsledkov referenda bola veľká väčšina bežných ľudí za pripojenie k Rusku?

Pravda je taká, že v Sevastopole za pripojenie k Ruskej federácií hlasovalo viac ako 120% voličov. Nie je to zábavné? Úprimne povedané, nemyslím si, že výsledky referenda možno považovať za dôveryhodné. Moji priatelia na Kryme boli zmätení, nachádzali sa v nestabilnej situácii, ktorá neposkytovala dobré podmienky pre slobodné voľby. Dnes, napriek rôznym problémom s úradmi, bankami, zmenou občianstva, podnikaním a podobnými vecami, vyzerajú byť spokojní. Osobne tomuto druhu šťastia nerozumiem. Dobrý pocit z toho, že som súčasťou niečoho mocnejšieho a väčšieho. Ale hlavné pre mňa je, že sú všetci živí a zdraví, to ostatné je až na druhom mieste.

Cítiť napätie aj medzi obyčajnými ľuďmi?

Áno, napätie cítiť všade, prejavuje sa to aj v každodennom živote obyčajných ľudí. Ja sama som kvôli politickým názorom „stratila“ niektorých dobrých priateľov zo školských čias.

Napätie cítiť všade, prejavuje sa to aj v každodennom živote obyčajných ľudí. Ja sama som kvôli politickým názorom „stratila“ niektorých dobrých priateľov zo školských čias.

Obavy v súvislosti s dianím na Ukrajine vyvolávajú aj informácie o vplyve extrémnej pravice na vývoj udalostí.  Pravý sektor a pojmy ako extrémizmus, fašizmus, neonacizmus sa stali predmetom mediálneho boja. 

Pravý sektor sa stal oficiálne fungujúcou politickou stranou 22.marca 2014. Vo svojich ideách odkazujú na osobu Stepana Banderu a jeho nacionalizmom ovplyvnené činy. Porozumieť  tejto historickej postave by si vyžadovalo poznať detaily o jeho osobe a historických súvislostiach jeho pôsobenia. Na takúto hlbšiu analýzu sa necítim dostatočne informovaná. Taktiež nemám dostatok informácií o miere zapojenia Pravého sektoru do protestov na Majdane, ako aj o ich úlohe v ďalších udalostiach.  Spôsob, akým sa dnes o Pravom sektore informuje  možno zhrnúť do jednej vety: „Ak sa niekde niečo zlé stane, môže za to Pravý sektor“. V situáciach, ktoré je potrebné podrobiť poctivému vyšetrovaniu vedenému profesionálmi, by som odporúčala zachovať veľkú opatrnosť pri vynášaní predčasných súdov. Po tom, čo celý svet videl  zinscenované udalosti, kedy sa v Slavjansku v kompletne vyhorenom aute neznámych ozbrojencov našla nepoškodená vizitka lídra Pravého sektora, by bolo hlúpe veriť akýmkoľvek televíznym príbehom. Nechcem však konšpirovať, treba si počkať na ďalšie informácie.

Práve v okamihoch, kedy dokončujeme rozhovor, prichádzajú správy o tragických udalostiach v Odese, kde počas požiaru v budove Domu Odborov zahynulo niekoľko desiatok ľudí. Ruské média za ich smrť už obvinili Pravý sektor. Čo si o tom myslíš?

Fakt, že v tú istú noc ako sa odohrala táto tragédia, zvolalo Rusko zasadanie Bezpečnostnej rady OSN, vyvoláva podozrenia, kto za tým celým stojí. Cítim istý pocit deja-vú, ako pri výbuchu v obytných domoch v Moskve roku 1999, ktoré sa stali zámienkou pre ospravedlnenie vojenskej intervencie v Čečensku. Ale opäť by som chcela predovšetkým zdôrazniť – treba počkať na výsledky vyšetrovania.

Odhliadnuc od Pravého sektora, ako vnímaš problém pravicového extrémizmu v ukrajinskej spoločnosti?

Na Ukrajine som prežila 21 rokov svojho života, prvých 17 rokov som strávila v Donecku, potom 4 roky v Kyjeve, intenzívne som cestovala na Krym, do Ľvova, Černihiva a ďalších ukrajinských miest a zatiaľ som sa osobne s týmto problémom nestretla. Nepochybujem o tom, že rasisti, neonacisti a extrémisti na Ukrajine existujú ako existujú aj v mnohých európskych krajinách, ale chýba mi osobná skúsenosť. Asi mám šťastie, ale pokiaľ si pamätám, ani moji priatelia z Talianska, Belgicka, Veľkej Británie, Austrálie a Poľska, ktorí strávili nejakú dobu na Ukrajine, sa na tento problém nesťažovali.

V súčasnosti žiješ vo Francúzsku. Napriek tomu, že každý deň komunikuješ so svojou rodinou, priateľmi a známymi z rôznych častí Ukrajiny, predsa len sa na celú vec pozeráš zároveň zvonku. Máš pocit, že ľudia na Ukrajine majú prístup k objektívnym a kvalitným informáciám o tom, čo sa odohráva v ich krajine?

Moje aktuálne geografické umiestnenie na mojom pohľade nič nemení. Nevidím žiadny rozdiel medzi tým ako vnímam situáciu ja a ako ju vnímajú napríklad moji rodičia v Kyjeve. Podľa môjho názoru majú Ukrajinci možnosť prístupu ku kvalitným informáciám, ak samozrejme nesledujú iba Ruskú televíziu (Russian TV) a nenechávajú sa kŕmiť ich propagandou. Ruská propaganda je známa taktikou klamať tak často a tak otvorene, až v človeku vyvolajú pocit, že všetko je iba jedno veľké klamstvo. Samozrejme je potrebné chápať, že na Ukrajine prebieha informačná vojna a väčšina ľudí sa nachádza vo veľmi vypätom emočnom rozpoložení, takže sú náchylní veriť aj úplným nezmyslom.

Ruská propaganda je známa taktikou klamať tak často a tak otvorene, až v človeku vyvolajú pocit, že všetko je iba jedno veľké klamstvo. 

Je možné sa v tejto informačnej vojne orientovať a odlíšiť pravdu od propagandy?

Predovšetkým je potrebné zachovať chladnú hlavu, nenechať sa príliš uniesť emóciami. Rovnako nemá zmysel zaplavovať sa príliš veľkým množstvom informácií, treba si  vyberať iba kvalitné média a dôležité informácie si overiť z dvoch, troch zdrojov.

Na Ukrajine existuje slobodná tlač a slobodné médiá, napríklad hromadske.tv, espresso.tv. Taktiež v priestore sociálnych sietí a internetu existujú kvalitné zdroje a ľudia, ktorí uverejňujú dôležité informácie. Poznám blogy, ktoré sledujú tisíce ľudí a z ich autorov sa stali niečo ako tvorcovia verejnej mienky. Sloboda médií nie je problém, problém je skôr to, že veľa ľudí si vytvára svoju informačnú bublinu a do tej si pustia iba informácie, ktoré sa zhodujú s ich názormi a presvedčením. Hlavne odporúčam ľuďom, aby neprijímali z médií uzávery, ale aby sa sústredili na hľadanie spoľahlivých informácií a naučili sa ich vyhodnocovať sami.

Ďalší vývoj situácie v týchto okamihoch sa dá asi iba veľmi ťažko predpovedať, ale môžeš aspoň načrtnúť možné scenáre, nad ktorými premýšľaš?

Situácia sa mení každý deň a ťažko predpovedať čo bude zajtra. Môžem sa oprieť jedine o to, čo som sa naučila za posledných 5 mesiacov a zároveň sa snažiť pochopiť aktuálne udalosti v kontexte širších historických súvislostí. Veľa vecí by sa vyjasnilo, keby sme dokázali pozrieť Putinovi do hlavy a zistiť, aké sú jeho skutočné plány. Jedno je dnes isté – obyvatelia východných oblastí sa v týchto chvíľach stávajú nástrojom, ale nie sú pánmi situácie a nerozhodujú o svojom osude. Nie je tajomstvom, kto je na pozadí toho, čo sa dnes na východe Ukrajiny odohráva.

Pochopiteľne mám obavy, či južné a východné oblasti ostanú súčasťou Ukrajiny alebo sa stanú predĺženou rukou Ruska. Môj spolužiak z Donecka mi práve pred chvíľou písal: „Mám nepríjemný pocit, že sa technicky stanem Rusom. A to nechcem.“

Spolužiak z Donecka mi práve pred chvíľou písal: „Mám nepríjemný pocit, že sa technicky jednoducho technicky stanem Rusom. A to nechcem“

Je však rovnako možné, že Putin nechce úplne obsadiť tieto regióny. Na dosiahnutie svojich cieľov mu stačí destabilizovať Ukrajinu, živiť hystériu, paniku, chaos a znemožniť voľby naplánované na 25.mája. V dlhodobejšom horizonte sa bude určite snažiť zabrániť Ukrajine v približovaní sa EÚ a NATO.

Dokáže sa Ukrajina ubrániť Putinovmu vplyvu?

Predovšetkým, Ukrajina nemá armádu, ktorá by bola pripravená brániť krajinu v prípade, že sa Putin rozhodne pre inváziu. Rozpočet na armádu v posledných rokoch dramaticky klesal, obzvlášť za Janukovyčovej éry. Spomínam si na jednu príhodu približne z roku 2004. Vášnivo som vtedy diskutovala s otcom a presviedčala ho, že Ukrajina armádu nepotrebuje, doslova som mu hovorila „Prosím ťa, načo nám je armáda, svet sa zmenil, píše sa predsa rok 2004!“ Kto by bol vtedy povedal, že nás zradia naši priatelia a bratia, ľudia, s ktorými zdieľame rovnaké náboženstvo, kultúru, tradície?

Napriek všetkému sa snažím byť optimistická. Verím, že skôr alebo neskôr sa ľudia na Ukrajine dokážu vymaniť spod nadvlády Ruska a dostanú príležitosť sami si vybrať svoju budúcnosť. V tomto okamihu verím, že každý z nás musí zo seba dostať to najlepšie. Ukrajinci majú silnú túžbu ozdraviť spoločnosť a začať odznovu. Moja životná skúsenosť mi hovorí, že túžba ľudí nakoniec dokáže prekonať všetky prekážky. Posledných 5 mesiacov predstavovalo pre mnohých z nás veľkú výzvu, mnoho ľudí vďaka tomu precitlo. To množstvo obetí znamená pre všetkých veľmi osobnú tragédiu. Slovo osobnú podčiarkujem. Mám stále pred očami ľudí, ktorí položili život za slobodu, dôstojnosť a spoločne zdieľané hodnoty. Ak by sme sa teraz vzdali a urobili krok späť, bola by to z našej strany zrada.

Otázka na záver – aké sú teraz tvoje osobné plány?

V roku 2015 by som mala skončiť štúdium na University of Poitiers a môj plán je vrátiť sa s diplomom, všetkými skúsenosťami a čerstvými ideami na Ukrajinu. Mám v hlave jeden start-up v oblasti, ktorej sa profesionálne chcem venovať – enviromentálnemu vzdelávaniu. Ako povedal jeden známy vedec, „Šťastie praje pripravenej mysli.“ Moja myseľ je pripravená prispieť k lepšej budúcnosti mojej krajiny a verím, že sa mi v tom bude dariť.

Vďaka za rozhovor, prajem veľa šťastia.

– Anna Chashchyna si želala upresniť  preklad niektorých jej výrokov, rozhovor bol editovaný 9.5.2014.