Útecha, ktorá nepochádza z náboženstva

Ak by som sa považoval za nábožensky cítiaceho človeka, pravdepodobne by som povedal, že teológia s jej nárokmi na autoritatívne interpretovanie božej vôle sa dopúšťa rúhania. Nič, čo by sa mohlo približovať predstave Boha, nemôže byť vo svojej celistvosti spoznané, interpretované, zobrazené alebo popísané. Predstava, že niečo také (mimo času a priestoru) existuje, nám nedáva žiadny návod na to, ako sa máme správať, ako sa obliekať, čo jesť, alebo ako si zariadiť sexuálny život. Rúhaním je znižovať božský rozmer na ľudskú úroveň, prisudzovať mu naše vlastnosti.

– článok Simon Blackburn-a bol publikovaný v magazíne Conversation

Moja predstava blaženosti je veľmi blízka nedeľnej prechádzke anglickou vidieckou krajinou, ktorú zakončím v príjemnom stredovekom kostole zdobenom prácami z dreva, skla a inými umeleckými dielami. Svojho času som sa venoval  (v súvislosti s článkom o Larkinovej básni „Arundelova hrobka“) malému výskumu alabastrových pomníkov pochádzajúcich zo 14. storočia. Našiel som medzi nimi aj také krásne kúsky, akým je socha rytiera a jeho pani, ktorí sa držiac za ruky vydávajú na spoločnú cestu do večnosti.

Nemám žiadne náboženské presvedčenie – ale zaujímam sa o kultúru, minulosť a spôsob, akým sa minulosť mení na súčasnosť. Jazyk, hudba, architektúra, naša história, to všetko je veľmi blízko späté s náboženstvom, vierou a postojom k životu a smrti.

Avšak dovolím si tvrdiť, že ani v okamihoch kedy sa oddávam tomuto druhu nadčasovej blaženosti, moje pocity nenaberajú náboženské rozmery. Ak pociťujem vďačnosť, tak predovšetkým k mužom a ženám, ktorí oddávna tvorili túto krajinu, stavali kostoly, zdobili ich alebo o nich s úctou písali. V okamihoch keď pociťujem útechu, je to preto, že ma napĺňajú pokojom myšlienky na všetky tie stáročia, počas ktorých tu ľudia žili svoje tiché životy a vytvárali všetku tú nádheru.

Ďalej vo svojich predstavách nezachádzam. Úprimne povedané, ľudia, ktorí na základe povznášajúcich pocitov vyhlasujú, že spoznali niečo „vyššie“, vo mne prebúdzajú podozrievavosť. Zvyknem hovoriť, že náboženstvá sú ako verejné kúpaliská – najväčší hluk vychádza z tej časti bazénu, kde je voda najplytšia. Ak by som si mal vybrať náboženskú tradíciu, ktorá mi je najbližšia, zvolil by som apofatickú teológiu, ktorá považuje za najvhodnejšie vyjadrenie božského rozmeru ticho, príležitostne doplnené úsmevom, tancom, hudbou alebo poéziou – nie však zaodeté do náboženského presvedčenia.

Minulosť je tiež tichá. Nehovorí mi čo mám a nemám robiť. Mŕtvi nechcú určovať, do akých škôl môžu chodiť moje deti, nesnažia sa zohrávať dôležitejšiu rolu vo verejnej politike, ani brániť mi v dobrovoľnej smrti, keď príde čas a túžba vyhnúť sa bolesti a poníženiu, ktoré by mi inak mohla príroda pri mojom odchode pripraviť.

Náboženstvá sú ako verejné kúpaliská – najväčší hluk vychádza z tej časti bazénu, kde je voda najplytšia.

Duchovenstvo mi naopak často o týchto veciach nahlas káže. Takzvaní náboženskí lídri v mnohých častiach sveta chcú dokonca ešte viac. Radi by ľudí, ako som ja, zbavili práva rozhodovať, vyjadrovať svoj názor, alebo dokonca práva na život. Niektoré z týchto historických náhrobkov, umeleckých pamiatok a portrétov sú tichými svedkami, že náboženskí lídri sú toho naozaj schopní.

Skvelá vec na tichu, ktorým sa vyjadruje náboženské prežívanie, je to, že ticho jedného človeka je tichom všetkých. Ticho nevytvára žiadne sekty, schizmy, kacírstvo ani perzekúcie. Nerozdeľuje ľudí podľa toho, akému učeniu veria. To je zrejme dôvodom, prečo sa ticho nemôže stať náboženstvom.

Antropológ Emile Durkheim tvrdil, že podstatou náboženstva je oddelenie posvätného od svetského. Ritualizáciou tohto rozdelenia ľudské spoločenstvá vo svojich členoch prehlbujú rešpekt k náboženskej obci, komunite, alebo kmeňu.

V jednom filme od Monthy Python sa objavuje skupina ľudí, ktorí sami sebe hovoria „rytieri, ktorí hovoria „Ni“. Na základe toho budujú svoju vlastnú identitu a odlišujú sa od ostatných. Vyzerá to možno absurdne, ale keď si ľudia vyberú miesto, ktoré označia za sväté, text, ktorý začnú považovať za nespochybniteľný, alebo dátum, kedy sa musia vykonávať určité obrady, konajú rovnako ako „rytieri, ktorí hovoria Ni“.

Takáto sebaidentifikácia prináša problémy, pretože rozdeľuje ľudí. My, ktorí „TO robíme“, sme zrazu oddelení od tých, ktorí „TO nerobia“. Navyše, keď ľubovoľným symbolom priznáme status, ktorý vyžaduje našu pokoru a žiada uctievanie, vytvárame vieru v neviditeľného ducha alebo silu, ktorá tento status udržuje. Tým otvoríme priestor pre nerozumnosť a dogmy. V rovnakom okamihu stvoríme kastu kňazov a mágov, ktorí vlastnia licenciu na interpretovanie božskosti ukrytej za náboženskými symbolmi.

Ak by som sa považoval za nábožensky cítiaceho človeka, pravdepodobne by som povedal, že teológia s jej nárokmi na autoritatívne interpretovanie božej vôle sa dopúšťa rúhania. Nič, čo by sa mohlo približovať predstave Boha, nemôže byť vo svojej celistvosti spoznané, interpretované, zobrazené alebo popísané. Predstava, že niečo také (mimo času a priestoru) existuje, nám nedáva žiadny návod na to, ako sa máme správať, ako sa obliekať, čo jesť, alebo ako si zariadiť sexuálny život. Rúhaním je znižovať božský rozmer na ľudskú úroveň, prisudzovať mu naše vlastnosti, ako žiarlivosť, hnev, pomstychtivosť, ale aj láskyplnosť alebo nežnosť. Vyhlásenia o tom, že poznáme božiu vôľu si vyžadujú skutočne značnú dávku arogancie.

Poznanie, že sme odkázaní sami na seba nepovažujem za nič hrozivé. Nie je to dôvod pre nariekanie. Máme problémy, ale dokážeme ich riešiť. Máme etiku ukotvenú v jazyku, zákonoch, spôsobe vlády, príbehoch a rozprávkach, ktoré hovoríme deťom. Všetky tieto veci fungujú, prinajmenšom do okamihu, kedy sa začne ľudský poriadok rozpadať. Ale aj v takých chvíľach je našou nádejou predovšetkým použitie ľudského poznania spôsobom, ktorý môže tomuto rozpadu zabrániť.

Byť si vedomý všetkého, čo som napísal, znamená byť humanistom.