Detektor lži sa v posledných rokoch na Slovensku stal súčasťou politických hier, ktoré nekriticky prijímajú média aj širšia verejnosť. A to napriek tomu, že z vedeckého hľadiska ide o pochybný nástroj, ktorého spoľahlivosť nepotvrdil seriózny výskum.
Polygraf, hovorovo detektor lži, na Slovensku mediálne spopularizovalo niekoľko káuz. Prvou bola kauza Cervanová. Šiesti odsúdení, ktorí roky tvrdia, že sú nevinní a bojujú za očistenie svojho mena, využili možnosť podrobiť sa skúškam na detektore lži pod vedením amerických špecialistov.
O ďalšiu mediálnu popularizáciu tohto nástroja sa postaral poslanec Igor Matovič. Pre toho sa stal polygraf obľúbeným nástrojom mediálnych hier, ktorými púta pozornosť slovenskej verejnosti. V roku 2012 vyzval členov vlastnej kandidátky, aby sa podrobili testu s otázkou, či niekedy zobrali úplatok, následkom čoho z jeho kandidátky odišlo vyše tridsať ľudí. Neskôr Matovič absolvoval sám vyšetrenie s podobnou otázkou na polygrafe v Londýne.
Igor Matovič použil polygraf aj v aktuálnej kauze netransparentného financovania prezidentskej kampane Radoslava Procházku. Najprv Procházku vyzval, aby sa podrobil vyšetreniu, ktoré by malo odhaliť, či ponúkal Matovičovi platbu za inzerciu „bez dokladu.“ Sám sa následne nechal otestovať na otázky, spojené s touto kauzou.
Matovič však nie je jediný na slovenskej politickej scéne, kto sa oháňa polygrafom. Na „detektor lži“ sa v posledných rokoch posielali politici viac krát, aj keď väčšina z nich tento nápad napokon nezrealizovala. Novinári aj verejnosť tieto hry zväčša nekriticky prijímajú, napriek tomu, že samotný „detektor lži“ je z vedeckého pohľadu veľmi problematický nástroj a jeho hodnovernosť bola spochybnená viacerými významnými výskumnými inštitúciami.
Bez vedeckej záruky
Andrej Bán, novinár, ktorý sa dlhodobo venuje kauze Cervanová a sprostredkoval aj vyšetrenie odsúdených americkým odborníkom Patrickom Coffey-om, v roku 2012 napísal pre časopis .týždeň článok s názvom Obyčajný detektor lži. V ňom spomenul výsledky štúdií American Polygraph Association (APA), ktoré sa týkajú spoľahlivosti testovania na polygrafe. Podľa týchto výsledkov sa jeho priemerná presnosť pohybuje medzi 92 až 98 percentami.
Toto číslo vyzerá byť vysoké, ale je potrebné si uvedomiť, že zdrojom údajov je profesijná organizácia, ktorá združuje inštitúcie a jednotlivcov, ktorí sa prácou s polygrafom živia. Poslaním APA nie je iba dohliadať na kvalitu tzv. examinátorov (ľudia certifikovaní na používanie polygrafu), ale aj tento nástroj propagovať a podporovať jeho využívanie. Ak by APA zverejnila výsledky spochybňujúce spoľahlivosť polygrafu, mohla by rovno samú seba zrušiť.
Z hľadiska vedeckého bádania je preto zaujímavejšie obrátiť sa na renomované zdroje, ktoré nie sú v priamom konflikte záujmov. Prestížna americká organizácia The National Academy of Sciences (NAS) v roku 2003 vydala štúdiu, podľa ktorej je väčšina výskumných prác zameraných na fungovanie polygrafu „nespoľahlivá, nevedecká a predpojatá“. NAS v tejto správe upozorňuje na pochybné teoretické východiská ako aj metodologické chyby vo výskume polygrafu a nedostatok vedeckých dôkazov, ktoré by podporovali tvrdenia o jeho spoľahlivosti pri odhaľovaní lží.
V závere svojej správy NAS okrem iného uvádza: „Fyzické reakcie, ktoré zaznamenáva polygraf, nie sú nevyhnutne spojené s klamstvom. Výsledky testu ovplyvňuje široká škála psychických a fyzických procesov, pričom niektoré z nich možno ovládať vôľou.“
Reakcie, ktoré zaznamenáva polygraf, nie sú nevyhnutne spojené s klamstvom. Výsledky testu ovplyvňuje široká škála psychických a fyzických procesov, pričom niektoré z nich možno ovládať vôľou.
K podobnému záveru dospela aj najväčšia americká organizácia združujúca psychológov The American Psychological Association. „Väčšina psychológov sa zhoduje, že existuje iba málo dôkazov o tom, že polygraf dokáže spoľahlivo odhaliť klamstvo,“ uvádza na svojich stránkach asociácia.
Detektor strachu
Rozšírená predstava o tom, že polygraf dokáže zaznamenať klamstvo je nesprávna. Prístroj zaznamenáva niektoré fyzické prejavy ľudského tela, ale ich interpretácia ostáva na osobách, ktoré test uskutočňujú. Teoretický základ testov stojí na predpoklade, že klamstvo je u človeka sprevádzané určitými fyzickými reakciami. Na základe týchto reakcií sa dá údajne zistiť, kedy preverovaná osoba nehovorí pravdu, alebo niečo zatajuje.
Práve tento základný predpoklad renomované vedecké inštitúcie spochybňujú. Podľa The National Academy of Sciences a The American Psychological Association neexistujú vedecké dôkazy, že klamstvo u každého človeka sprevádza jasne definovaný súbor fyzických reakcií. Čestný človek môže javiť známky nervozity a strachu aj keď odpovedá pravdivo, zatiaľ čo nečestný človek môže byť kľudný aj keď klame.
Čestný človek môže javiť známky nervozity a strachu aj keď odpovedá pravdivo, zatiaľ čo nečestný človek môže byť kľudný aj keď klame.
Okrem toho existuje množstvo ďalších okolností, ktoré môžu ovplyvniť výsledky testu. Rôzne ochorenia (chrípka, bolesti hlavy, neurologické ťažkosti, svalové poruchy a iné) môžu spôsobiť, že výsledky testu na polygrafe budú nepresné. Obhajcovia polygrafu tvrdia, že skúsený expert dokáže odlíšiť situácie, kedy sú závery testu ovplyvnené klamstvom a kedy sú výsledkom iných faktorov. Tieto tvrdenia však nikdy neboli preukázané akceptovateľným vedeckým výskumom.
Na Slovensku pracuje niekoľko súkromných spoločností a osôb, ktoré ponúkajú certifikované testy na detektore lži. Viaceré z nich som oslovil a na záujem položiť niekoľko otázok o polygrafe reagovali všetky promptne. Po tom, čo som im poslal otázky, v ktorých som sa pýtal na akom vedeckom základe je postavená ich práca, však väčšina nereagovala. V jednom prípade mi bolo odporučené preštudovať si bližšie nešpecifikované „množstvo literatúry napísanej na túto tému.“
Popularita ako dôkaz
S polygrafom, presnejšie s experimentálnym snímaním zmien elektrickej vodivosti kože, dýchania či tepovej frekvencie, robil roky výskum na Ústave experimentálnej psychológie SAV poslanec František Šebej, ktorý sa ako publicista venoval aj kauze Cervanová. V jeho výskumoch však nešlo o detekciu lži, ale o reakcie organizmu v stresujúcich podmienkach. Na otázku o hodnovernosti polygrafu odpovedal:
„Použitie polygrafu na odhaľovanie lži nikdy nebolo „natvrdo“ overené vedeckým skúmaním. Reakcie snímaných fyziologických funkcií sú nešpecifické a všetko závisí od podmienok a interpretácie. Podobnú výhradu však možno vysloviť aj voči inej naozaj rozsiahlo používanej psychologickej diagnostickej metóde, ktorou je Rorschachov test (projektívny test používajúci tabuľky so symetrickými atramentovými škvrnami), ten sa tiež používa na celom svete. Naozaj rozsiahle používanie polygrafu rôznymi inštitúciami – od americkej FBI až po náš NBÚ sa opiera čisto o empirické skúsenosti s prístrojom v rukách skúsených ľudí – nie o kontrolované štúdie.“
Práve popularita polygrafu v bezpečnostných inštitúciach býva hlavným argumentom, prečo podľa jeho zástancov „musí fungovať.“ Na čo by sa inak v takej miere využíval? Túto otázku si kladie aj Susan McCarthy v článku The truth about the polygraph.
Jednou z teórii je, že bezpečnostným službám jednoducho vyhovuje, ak môžu predstierať, že disponujú nástrojom, ktorý dokáže spoľahlivo odhaliť lož. Aj keby výsledky testovania neboli dôveryhodné, samotná hrozba použitia tohto prístroja vytvára atmosféru, v ktorej sa ľudia (napríklad zamestnanci bezpečnostných služieb) viac obávajú, že ich klamstvá budú prezradené a v dôsledku toho menej klamú.
Samotná hrozba použitia polygrafu vytvára atmosféru, v ktorej sa ľudia viac obávajú, že ich klamstvá budú prezradené a v dôsledku toho menej klamú.
Nie je zriedkavým javom, kedy sa osoba, ktorej hrozil test na polygrafe, radšej priznala ešte skôr, ako samotnú procedúru absolvovala. Niektorí vyšetrovatelia si pochvaľujú polygraf, ako užitočný nástroj pri vypočúvaní, pomocou ktorého je možné narušiť sebaistotu páchateľa trestného činu. Skúsenému vyšetrovateľovi údajne môže veľa napovedať už prvá reakcia vypočúvaného po tom, ako sa dozvie, že bude podrobený detektoru lži.
Neohrabaný prístroj
Skupina vedcov z inštitúcie National Research Council, ktorá sa venovala 19 mesiacov výskumu polygrafu má na vec iný názor: „Národná bezpečnosť je natoľko dôležitá vec, že by rozhodne nemala byť zverená do rúk tak nepresnému a neohrabanému prístroju,“ zhrnul záver výskumu Stephen E. Fienberg, profesor štatistiky a počítačových vied na pittsburskej Carnegie Mellon University.
Jeho slová v článku The New York Times dopĺňa profesorka Kathryn B. Laskey z George Mason University vyhlásením: „Žiadny skutočný špión nebol nikdy odhalený vďaka polygrafu.“
V prípade „detektoru lži“ sa dá hovoriť o určitom druhu placebo efektu alebo rituálu, v ktorom sa ako mystické artefakty využívajú prvky najmodernejšej techniky. Funkciu ezoterickej autority na seba preberá skúšajúci, ktorý pomocou sofistikovanej technológie nadobúda magickú schopnosť vidieť do duše druhého človeka. Na fakt, že viera testovanej osoby v účinnosť polygrafu hrá v celom procese dôležitú úlohu upozorňuje aj Americká asociácia psychológov.
Používanie „detektoru lži“ pripomína druh placebo efektu alebo rituálu, v ktorom sa ako mystické artefakty využívajú prvky najmodernejšej techniky.
Ďalšou príčinou, prečo veľa ľudí dôveruje „detektoru lži“, je všeobecná náchylnosť k logickým chybám v uvažovaní. Napríklad korelácia vs kauzalita, kedy sa zásluha za odhalenie klamstva pripíše polygrafu aj v prípadoch, v ktorých by k odhaleniu prišlo aj za použitia iných ne-technologických spôsobov vyšetrovania. Alebo klasický príklad anekdotického dôkazu – „polygraf už veľakrát ukázal správny výsledok, takže mu možno dôverovať.“ Tu sa opäť dostávame k tomu, že bez poctivých vedeckých štúdií, ktoré by porovnávali mieru úspešnosti polygrafu s kontrolnými skupinami (u ktorých boli použité iné metódy vyšetrovania), nemožno urobiť žiadne rozumné závery o jeho spoľahlivosti.
William G. Iacono, profesor psychológie a neurovied, ktorý sám robil v CIA konzultanta pri testoch s polygrafom, vo svojej práci napísal: „Z dôvodu vážnych metodologických problémov, ktoré charakterizuje výskum validity CQT (najrozšírenejšia forma testu na polygrafe, pozn. autora), nie je možné použiť existujúcu literatúru na posúdenie spoľahlivosti tohto nástroja.“ Samotný test na polygrafe popísal profesor Iacono ako „procedúru bez vedeckého základu.“
Ako odpoveď na mnohé pochybnosti sa objavujú hlasy o potrebe ďalšieho výskumu polygrafu, avšak The National Academy of Sciences je aj v tomto skeptická. „Nejednoznačnosť psychických prejavov, ktoré sa snaží merať polygraf už vopred limituje akékoľvek budúce snahy o zdokonaľovanie technológie a interpretácie výsledkov,“ uvádza NAS vo svojom stanovisku.
Pochybnosti o dôveryhodnosti polygrafu zohľadnil aj Najvyšší súd USA, ktorý vo svojom rozsudku z roku 1998 (prípad UNITED STATES v. SCHEFFER) uviedol: „Neexistuje vedecký konsenzus, ktorý by podporoval tvrdenie, že výsledky polygrafu sú dôveryhodným dôkazom.„
Žonglovanie s detektorom
Má pri všetkých týchto pochybnostiach vôbec zmysel používať polygraf ako argument v mediálnych kauzách alebo politických súbojoch? Vysokoškolský učiteľ teoretickej fyziky a publicista Martin Mojžiš, ktorý tiež písal o polygrafe v súvislosti s kauzou Cervanová, si otázniky spojené s fungovaním tohto nástroja, uvedomuje. „Prístroj, ktorý dá v priemere pri každom piatom alebo každom desiatom meraní nesprávny výsledok, je v nejakom zmysle extrémne nespoľahlivý. Na druhej strane, ak jeho výsledky beriem do úvahy s vedomím tejto nespoľahlivosti, potom to je určite cennejší nástroj ako krištáľová guľa alebo hádzanie mincou. Napríklad v prípade Cervanová je aj pri vysokej pravdepodobnosti oklamania detektora jednotlivými odsúdenými pravdepodobnosť toho, že ho oklamú nezávisle od seba piati, veľmi malá.“
Spôsob, akým detektor používa Igor Matovič však Martin Mojžiš neschvaľuje: „Ak detektor nie je úplne spoľahlivý (čo zrejme nie je), potom ho nemožno verejné používať na bezúhonných ľudí, pretože s istou nemalou pravdepodobnosťou mediálne zničí povesť ľudí, ktorí nijako neklamali.“
Podobne to vidí aj František Šebej. Vyhodnotenie výsledkov polygrafu je podľa jeho názoru vecou dôvery v kvalifikáciu testujúcich odborníkov.
„Polygraf naozaj nie je nástroj, ktorý dokáže celkom jednoznačne odhaliť podfuk pri otázkach ako financovanie kampane pri jedinom testovaní typu „klameš?“, „neklameš?“. Samotné označenie „detektor lži“ podsúva, že ide o čosi ako neomylný papierik na testovanie moču, čo polygraf nie je,“ uviedol František Šebej. K spôsobu akým Igor Matovič používa detektor lži Šebej dodáva: „Je naozaj blbé, že mu toľkí ľudia na tie cirkusové čísla naleteli.“
Radoslav Procházka tým, že prijal Matovičovu výzvu iba podporil falošný obraz o tom, že detektor lži je relevantný nástroj na hľadanie pravdy.
Cirkusové čísla s detektorom lži nepopularizuje iba samotný Matovič, ale aj ďalší politici. Radoslav Procházka tým, že prijal Matovičovu výzvu iba podporil falošný obraz o tom, že detektor lži je relevantný nástroj na hľadanie pravdy. Je zarážajúce, že človek, ktorý sa hrdí elitným vzdelaním, je ochotný pristúpiť na takéto šarlatánske metódy politického boja. V atmosfére všeobecnej nevedomosti sa potom ani nemožno čudovať návrhom, aký nedávno predniesol poslanec Ľ. Kaník, ktorý by nechal na detektore lži preverovať sudcov.
Magické myslenie
Predstava, že existuje prístroj pomocou ktorého dokážeme s istotou zistiť, či niekto klame alebo hovorí pravdu, je nepochybne veľmi lákavá. Keby taký prístroj skutočne existoval, mohlo by to znamenať malú revolúciu v politickej kultúre, systéme spravodlivosti, ale aj v mnohých ďalších oblastiach spoločenského života. Taký prístroj však podľa dostupných vedomostí neexistuje a aj keď prebieha výskum s využitím nových technológií (isté nádeje vzbudzuje napríklad technológia funkčného zobrazovania mozgu magnetickou rezonanciou fMRI), prípadný objav takejto technológie je zatiaľ hudbou budúcnosti.
S nadsádzkou možno povedať, že „detektor lži“ je akýmsi ekvivalentom homeopatie v medicínskej praxi. Tá tiež vyvoláva dojem serióznosti a vedeckosti, aj keď skutočné poctivé vedecké výskumy, ktoré by podporovali jej účinnosť neexistujú. Rovnako ako homeopatia aj „detektor lži“ stojí na nejasných teoretických základoch a jeho fungovanie sa obhajuje podobným spôsobom ako fungovanie homeopatík – „len sa pozrite sa v koľkých prípadoch to už fungovalo.“ Placebo efekt v prípade homeopatie, ako aj v prípade polygrafu zosilňuje tzv. efekt bielych plášťov (v prípade polygrafu efekt školených „bezpečnostných expertov“), ale aj inštitucionálny rámec, v ktorom tieto otázne metódy pôsobia.
Ľudská spoločnosť 21. storočia sa tvári ako prísne racionálna, ale v skutočnosti v mnohých ohľadoch ostáva v zajatí magického myslenia, ktoré nápadne pripomína rituály našich dávnych predkov. Napriek tomu by sme mali požadovať aspoň od príslušníkov tzv. elít, za akých sa politici alebo novinári považujú, aby sa nezaoberali ezoterickou šou, najmä ak ide o vážne veci týkajúce sa spravovania našej krajiny.
– autorom ilustračných fotiek s licenciou creative commons je Rodger Bridges
