Zrelá viera znesie aj výsmech

1

Ak verím a chcem svoje hodnoty vnášať do spoločenského života, mal by som byť ochotný vystaviť sa spoločenskej kritike. Je to dokonca moja povinnosť. Ak je moja viera autentická, nemôžem mať problém s tým, keď si niekto z môjho presvedčenia robí srandu. Ak ma uráža zosmiešňovanie môjho náboženstva, možno som ešte ľudsky nedozrel, možno je moja viera neurotická a držím sa jej zo strachu pred realitou. Potom to však nie je viera, ale práveže „neviera“ – nedôvera a strach.

K teroristickému útoku na redakciu Charlie Hebdo: udalosti tohto typu zviditeľňujú ostrú hranicu medzi dvoma svetmi: sekulárnym svetom, ktorý väčšina ľudí vníma ako priestor každodennosti, a mýtickým svetom náboženstva, ktorý svojimi ideami presahuje praktické, pragmatické, „prízemné“ záležitosti. Akokoľvek by sme si to želali, nie je možné vyliečiť svet z náboženstva a raz a navždy sa tak zbaviť náboženského zla. Inštinkt sebatranscendencie je pre človeka vrodený. História ukázala, že keď potlačíme náboženstvo, o slovo sa okamžite prihlásia najrôznejšie utopické ideológie so všetkými znakmi kryptonáboženstiev. Nie je ale možné predstaviť si opak – náboženskú ilúziu rôznych skupín, že všetci pochopia a príjmu tú (ich) jednu jedinú, zjavenú pravdu. Sme odsúdení na dialóg.

Sekulárna spoločnosť umožňuje najviac slobody pre všetkých, preto je žiaducejšia ako akákoľvek iná spoločnosť založená na náboženských princípoch. V takejto spoločnosti má veriaci stále možnosť vyznávať svoje náboženstvo, jednotlivec má tiež možnosť nehlásiť sa k žiadnemu náboženstvu. Nikto by nemal byť za svoje presvedčenie (alebo absenciu presvedčenia) diskriminovaný. Kto má na čo právo v takomto zriadení? Ako spolu žiť? Myslím si, že sloboda prejavu by mala byť nadradená nároku na rešpekt vlastnej náboženskej tradícii. Vnímam to ako rozdiel medzi „právom“ a „pravidlom“. Sloboda prejavu je právo, ktoré môže tlmiť obyčajné pravidlo slušného správania – princíp rešpektu, úcty k druhému človeku. Môžem sa však rozhodnúť byť neslušný. Ale ak niekoho urazím, diskusia by sa nemala viesť spôsobom, či je alebo nie je dovolené niečo také urobiť. Diskusia by sa mala zamerať na to, v akej situácii k tomu dochádza, ktoré hodnoty sú v hre, a akú majú váhu.

Ak niekoho urazím, diskusia by sa nemala viesť spôsobom, či je alebo nie je dovolené niečo také urobiť. Diskusia by sa mala zamerať na to, v akej situácii k tomu dochádza, ktoré hodnoty sú v hre, a akú majú váhu.

Džihádistickí teroristi tvrdia, že sa chcú pomstiť za rúhanie, skutočnosť je taká, že rúhavé náboženské výroky sú veľmi často reakciou na násilie a bezprávie páchané z náboženských dôvodov. Koľko rúhavých výrokov a vtipov poznáte napríklad na buddhizmus?

Pre spoločnosť je nebezpečné, ak si jednotlivé náboženstvá vyhradzujú právo na nedotknuteľnosť vlastných myšlienok. Ateisti majú v tomto pravdu: nijaká myšlienka by nemala byť nedotknuteľná, chránená pred pochybnosťou alebo výsmechom. Posvätný je totiž ľudský život, posvätné nie sú duchovné myšlienky. Duchovné texty necítia bolesť ani strach, netrpia, nezomierajú. Náboženstvo nie je organizmus, ktorý je možné zraniť. Ak v mene náboženského textu, ktorý mi dáva zmysel života, siahnem na život iného človeka, spreneveril som sa ľudskosti.

Zrelý veriaci človek, kresťan, moslim, Žid, odmieta tie časti textov v rámci vlastnej náboženskej tradície, ktoré podnecujú k násiliu. Dokonca aj v rámci islamu (Reza Aslan). Ak verím náboženským myšlienkam, ktoré smerujú proti ľudskosti, konám podľa nich alebo ich presadzujem, dosvedčujem, že moja viera je nehumánna. Strácam právo na rešpekt v rámci ľudského spoločenstva, moja viera je hodná pohrdnutia.

Inými slovami, ak je pre niekoho vyslovená myšlienka alebo karikatúra dostatočným motívom, aby siahol druhému na život, svojim činom ruší akýkoľvek nárok na to, aby sa mohol cítiť pochopený vo svojej urazenosti.

Nijaká myšlienka by nemala byť nedotknuteľná, chránená pred pochybnosťou alebo výsmechom. Posvätný je totiž ľudský život, posvätné nie sú duchovné myšlienky.

Ak verím a chcem svoje hodnoty vnášať do spoločenského života, mal by som byť ochotný vystaviť sa spoločenskej kritike. Je to dokonca moja povinnosť. Ak je moja viera autentická, nemôžem mať problém s tým, keď si niekto z môjho presvedčenia robí srandu. Židia sú ukážkovým príkladom: obrovské množstvo židovských vtipov karikujúcich židovskú vieru si vymysleli sami. Ak ma uráža zosmiešňovanie môjho náboženstva, možno som ešte ľudsky nedozrel, možno je moja viera neurotická a držím sa jej zo strachu pred realitou. Potom to však nie je viera, ale práveže „neviera“ – nedôvera a strach. Ak som ochotný kvôli urážke svojej viery zabíjať, mojím bohom nie je Stvoriteľ, ale Smrť.

– titulná fotka: Dane Vandeputte (Faith)/Flickr

Zdieľaj:

O autorovi

Pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Doktorandské štúdium absolvoval na katedre kulturológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Zaoberá sa teóriou populárnej kultúry, teóriou médií, mediálnou výchovou, teóriou a dejinami filmu, sociológiou spôsobu života. Pracuje ako editor v časopise European Journal for Media, Art and Photography a ako lektor soft skills pre spoločnosť FBE. Spolupracuje s organizáciou Človek v ohrození.

Jeden komentár

  1. Otazka by teda mohla byt, ak niekto zosmiesnuje niekoho ineho nabozenstvo – tiez by mal ludsky dozriet ci nie??

Odpovedaj