Robí náboženstvo človeka lepším?

12

Nemôžem byť morálny, ak vnímam človeka ako vec alebo ak má pre mňa spoločenská štruktúra alebo systém (cirkev, štát, ideológia) vyššiu hodnotu ako jednotlivec.

Robí náboženstvo človeka lepším? Toto je jedna z mnohých otázok, ktorá štartuje plamenné diskusie na internete. Je stará celé storočia. Voltaire konštatoval: „Všetky náboženstvá sa od seba líšia, pretože pochádzajú od človeka. Morálka je všade rovnaká, pretože pochádza od Boha.“ Môžem si však ľahko všimnúť, že určité podoby viery sa obracajú proti morálke, dokonca amorálnosť motivujú. Slovami Blaisa Pascala: „Ľudia nikdy nekonajú zlo tak naplno a s takou radosťou, ako keď ho páchajú z náboženského presvedčenia.“ Ateistický filozof Bertrand Russell sa domnieval, že náboženská viera ohrozuje rozum aj mravnosť: „Neverím, že by rozpad dogmatickej viery mohol mať iné, než pozitívne následky.“

Niektorí ľudia sú vďaka svojej náboženskej viere lepší, iní nie. Je to aj otázka merateľnosti. Sekulárne spoločnosti alebo spoločnosti s vysokým podielom občanov, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, ukazujú, že náboženská viera nie je podmienkou morálneho alebo altruistického správania. V týchto spoločnostiach nie je vyššia kriminalita. Na to, aby som bol dobrý človek, vôbec nie je potrebné vyznávať nejakú konkrétnu podobu Boha. Teológovia, ktorí tvrdia, že Boh je akýmsi metafyzickým garantom morálky, sa podľa mňa mýlia (William Lane Craig). Človek, ktorý tvrdí, že nebyť viery, tak by kradol, znásilňoval, vraždil (Dostojevskij – „Ak niet Boha, dovolené je všetko“), podáva skôr nelichotivé svedectvo o sebe samom, nie o potreby viery vo svete. Viera mu v takom prípade slúži na kontrolu pudových impulzov. Osobne sa mi najviac páči sociobiologické vysvetľovanie morálky (Matt Ridley – Původ ctnosti, Michael Shermer – The Science of Good and Evil). Altruistické správanie je v nás naprogramované, pretože podporuje prežitie nášho druhu. Toto vysvetlenie je pritom úplne v súlade s náboženskou vierou, že človek je stvorený na obraz Boha a preto bez ohľadu na to, či verí alebo nie, má svedomie, intuíciu a rozum, aby vedel rozlišovať, čo je správne a nesprávne (John C. Lennox).

Sekulárne spoločnosti alebo spoločnosti s vysokým podielom občanov, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, ukazujú, že náboženská viera nie je podmienkou morálneho alebo altruistického správania.

Ak potrebujem externý faktor (Boha) na to, aby som bol morálny, v podstate ukazujem, že som akýsi poločlovek neschopný samostatného rozhodovania. Nie som slobodný a keď nie som slobodný, nemôžem byť ani zodpovedný. Ak som dobrý, pretože očakávam odmenu na druhom svete alebo sa bojím večného trestu, moja morálka je podradná v porovnaní s morálkou človeka, ktorý sa usiluje o dobro, pretože to chce. Skeptik by však dodal, že aj sekularista koná „zištne“. Podvedome očakáva zhodnotenie svojho altruizmu v podobe dobrého mena v spoločnosti, ktorý mu v budúcnosti bude vynášať sociálny kapitál (príležitosti, vzťahy…). Inými slovami, myslíme si, že konáme nezištne, ale bez ohľadu na to, ako zdôvodňujeme svoju túžbu konať dobro, vždy sledujeme nejaký zisk. Sme tak naprogramovaní. Niektorí si to uvedomujú, niektorí nie. Dobrý pocit z dobrého skutku je dopamínová odmena, ktorú pre nás pripravila príroda, aby odmenila správanie prospešné pre náš druh. Náboženstvo tento princíp neruší. Ak som skutočne veriaci, motiváciou pre moje morálne správanie by nemali byť výnosy z akéhosi duchovného fondu, ktoré obdržím po smrti. Ale rast bytia a zmysluplnosti, ktorý cítim, keď konám v súlade s najhlbším základom skutočnosti.

Na vzťah morálky k náboženstvu sa dá dívať aj inak, subjektívne: čo je vo mne zdrojom altruistického správania? Kde vo svojom vnútri pociťujem motiváciu konať dobro? Kde je vo mne zábrana proti tomu, aby som konal egoisticky a ubližoval druhým? Keď sa totiž dívam na morálku zvonka, uniká mi vnútorný aspekt jej motivácie. Môžem robiť dobré veci zo zlých dôvodov (pocity viny, chýbajúca sebaúcta) a zlé veci z dobrých dôvodov (chcem sa cítiť dobre a pomáham nasilu). Náboženské zlo je vo svojich prejavoch a dôsledkoch veľmi viditeľné, ale drobné skutky povzbudenia, pomoci, podpory sebaúcty v tom druhom, to sa dá ťažko merať. Podobne je to s inštitucionalizovanou pomocou (charitatívne organizácie). Môžem mať duchovnú motiváciu, prečo s nejakou spolupracujem, ale organizácia samotná môže mať úplne sekulárny charakter. Jednoducho nejde zobrať zoznam dobrovoľníckych organizácií, charitatívnych organizácií a neziskoviek a pozrieť sa, ktoré sú sekulárne a ktoré cirkevné. Veriaci príliš sebaisto kladú vieru a morálku vedľa seba. Akoby navonok prejavovaná viera automaticky vyjadrovala aj mieru vnútornej morálky. Asi aj preto na ošúchanú kresťanskú frázu: „V zákopoch nikto nie je ateista“ existuje vtipná ateistická odpoveď: „Ani vo väzniciach.“

Náboženské zlo je vo svojich prejavoch a dôsledkoch veľmi viditeľné, ale drobné skutky povzbudenia, pomoci, podpory sebaúcty v tom druhom, to sa dá ťažko merať. 

Hypotetická otázka, či nás náboženstvo robí lepšími alebo horšími, asi neumožňuje nájsť odpoveď. Už len preto, že náboženstvo je nejasný koncept z čias osvietenstva a nič také vlastne neexistuje. Je to spoločné pomenovanie pre kultúrne rozmanité formy sebatranscendencie. Pýtal by som sa skôr: čo nás motivuje k dobru? Ako chápeme zdroj tejto motivácie? Hranica medzi dobrom a zlom nevedie medzi vierou a nevierou, náboženstvom a ateizmom. Človek s náboženskou motiváciou môže konať vysoko nad úroveň ľudí bez vyznania, alebo hlboko pod ňu. Človek bez vyznania obdobne.

Niekedy je veľmi užitočné pozrieť sa na vlastné správanie a vlastnú morálku očami toho, koho považujeme za názorového oponenta. Nik nás nevidí pravdivejšie ako ten, kto neverí našim ilúziám. Kto zahliadol našu skutočnú motiváciu pod nánosom sebaklamu. Je to najskôr ateista, ktorý si všimne ten obrovský rozpor u niektorých veriacich, ak hovoria o milosti a o viere, ale ich správanie svedčí o intolerancii a o strachu. Ak hovoria o pravde, ale ich postoje prezrádzajú nevedomosť. Ak bránia Boha, ale bránia ho proti človeku. Vyhlasujú, že Boh je láska, prameň večného života, ale žijú skôr tak, akoby to bol Sudca, zdroj nepretržitej morbídnej viny.  O tom, že to oni sú tí dobrí, ich utvrdzuje ich vlastné spoločenstvo. Podobne to môže byť veriaci, ktorý nastavuje zrkadlo niektorým podobám ateizmu: napríklad ak sa ateista vysmieva ľudskej potrebe zmysluplnosti a hĺbky, ak ironizuje to, čo je nedokázateľné a nemerateľné, ak je ľahostajný voči vnútrajškovosti človeka, ak trivializuje dušu („človek nie je nič len zhluk triliónov buniek, biologický stroj“). On sám je však presvedčený o svojej pravde. Stratil náhľad na to, že rozum je len jedným z nástrojov jeho mysle, že sú tu aj mimoracionálne faktory, o ktoré sa opiera, ktoré ho motivujú. U niektorých ateistov je sebavedomá viera v rozum akoby obráteným strachom z emócií. Niekedy mám pocit, že ateisti sú skvelí kritici toho, ako sa veriaci správajú navonok, a veriaci toho, aký majú ateisti vzťah k svojmu vnútru. Naše hodnoty a naše správanie sa rodia v priesečníkoch toho, čo je vonkajšie a čo je vnútorné. Jedno bez druhého vždy trochu kríva.

Ateisti sú skvelí kritici toho, ako sa veriaci správajú navonok, a veriaci toho, aký majú ateisti vzťah k svojmu vnútru.

Náboženstvo môže človeku pomôcť byť morálnejším vtedy, ak veriaci, napríklad kresťan, vezme vážne výzvu „Milujte svojich nepriateľov“. Je ľahké byť blížny voči tomu, kto je rovnaký ako ja. Aká je to cnosť? Ale až vtedy, keď rozšírim okruh svojich blížnych na všetkých, nielen na členov svojej skupiny, až vtedy, ak sa mojím domovom stane Svet a nielen moja Cirkev, ak je mi každý susedom, až vtedy som schopný skutočne prekonať samého seba. Som sám sebou spolu s inými a nie proti niekomu. Ateizmus mi môže pomôcť k morálnemu správaniu vtedy, ak v ňom hľadám racionálne najkonzistentnejšie morálne voľby, obhájiteľné nielen v mojich očiach, ale i v očiach tých druhých. Ak sa neuspokojujem s tým, že už vopred viem, čo je dobro, ale hľadám, čo je dobré v konkrétnej situácii bez ohľadu na to, či to vyhovuje môjmu presvedčeniu alebo nie. Dobro musí byť viac ako to, čomu verím alebo čo sa mi páči.

V konečnom dôsledku teda nejde o to, „či“ človek verí alebo neverí, ale „ako“ verí/neverí, „ako“ toto svoje presvedčenie žije. Myslím si, že vo všeobecnosti sa osvedčuje viera navonok (dôvera a otvorenosť voči druhým, rešpektovanie ich slobody, prijatie ich inakosti aj určitého tajomstva) a skepticizmus dovnútra (pochybnosť o tom, že máme to správne poznanie, že vieme, čo je dobré pre druhých, nedôvera voči vlastným „dobrým úmyslom“).

Koncept transcendentálnosti môže človeka motivovať k nadosobnému dobru, ak je jeho jadrom hlboko intuitívne vnímaná hodnota osoby. Možno sa to nezdá, ale je to dosť prísna podmienka. Mnohí veriaci nevnímajú sami seba vo svojej zraniteľnosti, nepoznajú svoju vlastnú hodnotu, nedotkli sa svojho stredu. V smutnej zhode s tým, ako vo vnútri potláčajú svoje emócie, túžby a potreby, budú navonok utláčať druhých. Je prekvapivé, že mnohí ateisti kritizujú náboženstvo z tých istých pozícií, ako ľudia hĺbky: z vášnivej obrany hodnoty osoby, z vedomia jej neopakovateľnosti a nenahraditeľnosti, z uznania jej neodňateľného práva dať zmysel svojej vlastnej existencii. Nemôžem byť morálny, ak vnímam človeka ako vec alebo ak má pre mňa spoločenská štruktúra alebo systém (cirkev, štát, ideológia) vyššiu hodnotu ako jednotlivec.

titulná fotka: Dane Vandeputte– Hinduism in Indonesia/Flickr

Zdieľaj:

O autorovi

Pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Doktorandské štúdium absolvoval na katedre kulturológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Zaoberá sa teóriou populárnej kultúry, teóriou médií, mediálnou výchovou, teóriou a dejinami filmu, sociológiou spôsobu života. Pracuje ako editor v časopise European Journal for Media, Art and Photography a ako lektor soft skills pre spoločnosť FBE. Spolupracuje s organizáciou Človek v ohrození.

12 komentárov

  1. Tvrdiť, že človek, ktorý potrebuje vieru, aby konal zodpovedne je poločlovekom mi príde príliš tvrdé a rezolútne. Človek od narodenia „verí“, verí, že sa o neho matka bude starať a tak pomaly naberá aj vieru v seba. Ak je táto základná viera narušená, človek neverí, že má hodnotu a jeho správanie k okoliu alebo sebe samému môže byť pokrivené, môžu vznikať rôzne závislosti. Vtedy pomáha veriť, že je niečo vyššie ako človek, nech už je to sila prírody, Boh alebo akokoľvek si to nazveme. Takto fungujú 12 bodové programy (Anonymní alkoholici napr.)

  2. Alexander Plencner on

    S týmto súhlasím. Viera a zodpovednosť spolu súvisia. Moja formulácia však bola trochu iná, dával som v nej do súvislosti vieru v Boha ako v určitý externý faktor mimo mňa, ktorý potrebujem na to, aby som sa vôbec správal morálne. Práve predchádzajúci odstavec trochu jasnejšie osvetľuje, ako som to myslel. Je to asi trochu prehnané. Chcel som tým však povedať, že takéto uvažovanie mi príde nedôstojné. Naozaj si niektorí veriaci myslia, že bez svojej náboženskej viery by neboli morálnymi ľuďmi? Ateista Christopher Hitchens si to nemyslí a ani ja nie. Môžem tomu veriť, keď chcem, ale takáto myšlienka mi skôr príde ako temný hlas z môjho vlastného podvedomia. Pripadá mi to ako forma nezrelej psychologickej obrany. Boh je strážcom, ktorého potrebujem na to, aby som sa nestal zvieraťom. Čo to o mne hovorí?

    Pojem viera je problematický v tom, že v rôznych kontextoch môže označovať niečo iné. Môže to byť dôvera, presvedčenie, ale aj vernosť. Mám dojem, že vo svojej reakcii chápete vieru práve v zmysle „dôvery“. Vaša myšlienka sa mi páči, plne sa s ňou stotožňujem. Toto isté napríklad tvrdí aj Stephen King.

    Akurát s tými 12 bodovými programami sa ukazuje, že je to trochu zložitejšie. Výskumy ich efektivity prinášajú rozporuplné výsledky.

    V pozadí závislosti je hlboký pocit bezmocnosti. Anonymní alkoholici vychádzajú z premisy, že ak si priznajú totálnu neschopnosť poradiť si so svojou závislosťou a odovzdajú sa do vyššej moci, začne sa proces uzdravovania. Vyššia moc ich začne vyťahovať z bludného kruhu závislosti. Psychológovia však upozorňujú, že tento postup nerieši emóciu, ktorá je v pozadí. Závislosť je vlastne neúspešný pokus vyhnúť sa najhoršiemu pocitu zo všetkých: bezmocnosti. Je to chemická alebo behaviorálna snaha o zmenu nálady. Účinnejšie postupy vychádzajú z toho, ako funguje ľudský mozog. Behaviorálna liečba závislosti ide opačnou cestou ako AA. Snaží sa maximálne posilniť vieru človeka vo vlastné sily, v zdravú časť osobnosti a tú posilňovať. Klientom sa odporúča identifikovať triggery – udalosti spúšťajúce závislé správanie (acting out). Namiesto podľahnutiu závislosti (addictive act), majú hľadať náhradné, zdravé formy vysporiadania sa s pocitom bezmocnosti – napríklad asertívne správanie. Človek si tak buduje dôveru vo svoju schopnosť poradiť si s vlastným prežívaním. Úspešný čin ho posilní. Tým klesá pocit bezmocnosti a aj baženie po závislom konaní (craving).

    S náboženskou vierou je to vlastne dvojaké. Ak verím tak, že viera v Boha sa „pridáva“ k mojej viere v seba a posilňuje ma, pomáha mi to. Ale ak verím tak, že viera v Boha sa mi vylučuje s vierou v seba, ak vieru v seba vnímam ako egoizmus alebo hriech, moja viera je nezdravá a škodí mi.

    • S vaším názorom súhlasím, ak totiž vychádzame z predpokladu, že pôvodcom všetkých náboženských doktrín je človek. Tak na začiatku akéhokoľvek náboženstva je jedinec s určitými zásadami, ktoré odrážajú jeho chápanie sveta. Niekto kto jednoznačne veril v seba, pretože dokázal pre svoju myšlienku nadchnúť ďalších ľudí. Viera v niečo vyššie v takomto prípade je pozitívnym vyjadrením oprostenia sa od vplyvu ega, v zmysle: viem, že moje poznanie neobsiahne všetko. Problém nastáva ak náboženský systém vnímame ako skutočne bohom dané zákonitosti, bezmyšlienkovite prijímame čo nám cirkev hovorí – vtedy je viera slepá.

    • no povedzem si pravdu aj kopec veiracich vraždí znasilnuje atd a nezabránila im v tom ani viera v boha, niektorý si dokonca vdaka naboženstvu myslia že na to majú právo

  3. Hovoríme tu o morálke, ale netušíme čo to vlastne je. V mierových časoch veríme, že zabiť človeka je ohavný čin, potom prídu na rad hry mocných a tí nás použijú ako pešiakov a vtedy už nie je ohavné zabíjať? Vtedy sa ateista aj veriaci zachová rovnako a ide ako ovca. v tom momente nadobúda národ(štát, únia) oveľa vyššiu hodnotu ako život jednotlivca. Manipuláciou a príkazom tu v mene nejakého sociálneho konštruktu, klesne hodnota jednotlivca na nulu. Má právo nejaká ustanovizeň zobrať môj život na svoju obranu, alebo nútiť ma zabiť iného? Čo je tu morálny postoj? Pre mňa určite tento: rob si so mnou čo chceš, ja v žiadnom prípade nemám právo vziať niekomu život, aj za cenu vlastného života. V tejto situácií je ateista hopeless, veriaci navonok nie, ale v podstate je na tom tak isto, keďže možno 1% ,,veriacich,, ozaj verí tomu, že bude šťasný prešťasný v nebeskej sláve. tu možno stačí pochopiť, že smrť kedykoľvek príde, je to úplne jedno, v jej momente skončí mozgová činnosť a v tom momente je vám úplne jedno či ste žili 1 rok, alebo 100 rokov. Skončí šťastie aj frustrácia, naplnený či prázdny život. Dôležité je podla mňa, v čase keď mozog žije a v ňom svedomie, mať ho čisté.

  4. Neverim v ziadnu teoriu, ktora tvrdi, ze pozna nieco lepsie ako Anonoymnych alkholikov (narkomanov, gamblerov, prejedacov…). Nijaka veda nie je tak daleko, aby dokazala fungovat pri uzdravovani tak, ako funguju AA. Pri AA nejde o vedu, ale o nieco, co sa vedecky opisat velmi neda, a prave preto niektori ludia v to neveria. Ja uznavam vedecke postupy, no vo vedach je vela dogiem.. , AA prinasaju cerstve myslienky. Vyskusajte sam.

    • Veríte teda tomu, že Anonymní alkoholici sú to najlepšie na liečenie závislostí. Rozumiem tomu, že podľa vášho názoru nie je nijaká veda tak ďaleko, aby dokázala priniesť výsledky podobné AA. Pripomína mi to názor Francine Shapiro: „Je dobre známou skutočnosťou, že terapeutické objavy prinášajú psychológovia a psychiatri z klinickej praxe a nie výskumníci“. Stotožňujem sa s ním. Úplne chápem, že takého skupiny prinášajú čerstvé myšlienky, že tam ľudia zažijú niečo, čo sa nedá vedecky opísať (veda dobre opisuje merateľné skutočnosti, vnútornú zmenu lepšie vyjadruje jazyk náboženstva, umenia, filozofie). Vedci veria mnohým dogmám, pretože sú ľudia a upínajú sa na niektoré myšlienky, ktoré im prinášajú istotu a zmysluplnosť.
      Na vede je však výnimočná schopnosť autokorekcie. Ak teória nesúhlasí s experimentom, bez ohľadu na to, ako je krásna, je nesprávna. Veda je systematický spôsob skúmania skutočnosti, nie je to typ viery alebo presvedčenia. A hoci veda sama o sebe nemôže priniesť „zážitky“, ktoré zažívajú účastníci AA, veda nám môže pomôcť vyhodnotiť úspešnosť tejto liečby. Tým, že sa pozrie na počet dlhodobo abstinujúcich a počet relapsov.

      Tu sú dva články k úspešnosti liečby AA. Prvý je kritickejší:
      http://www.theatlantic.com/magazine/archive/2015/04/the-irrationality-of-alcoholics-anonymous/386255/
      Druhý hovorí o tom, že ťažkým alkoholikom môže pomôcť a je určite lepší ako žiadna liečba:
      http://www.scientificamerican.com/article/does-alcoholics-anonymous-work/

      Psychologický výskum môžu významne pomôcť pri liečbe závislostí. A keďže ľudí aj vedeckú komunitu tento problém trápi, neustále sa objavujú nové programy, možností je viac a metódy sa zlepšujú. Ak má niekto pozitívnu skúsenosť s AA, ďalší podporný prostriedok v podobne iného prístupu, ktorý bude robiť popri účasti na AA skupinách, môže byť len benefitom. Sociálne a zdravotné následky závislostí sú závažné, tu je každá pomoc dobrá.
      Pre inšpiráciu ešte pripájam zaujímavé video „Všetko, čo sme si mysleli o závislostiach, je nesprávne“:
      https://www.youtube.com/watch?v=ao8L-0nSYzg

  5. „Ak potrebujem externý faktor (Boha) na to, aby som bol morálny, v podstate ukazujem, že som akýsi poločlovek neschopný samostatného rozhodovania. Nie som slobodný a keď nie som slobodný, nemôžem byť ani zodpovedný. Ak som dobrý, pretože očakávam odmenu na druhom svete alebo sa bojím večného trestu, moja morálka je podradná v porovnaní s morálkou človeka, ktorý sa usiluje o dobro, pretože to chce. “

    Cize ked viem, ze vrazdit a kradnut sa nesmie – lebo budem potrestany spolocnostou, odsudeny a pojdem za mreze. To znameny, ze vlastne nie som ani teraz slobodny, a teda ani nemozem byt zodpovedny…. hm zaujimave, co Vas k takymto uvaham viedlo?

  6. Alexander Plencner on

    Ďakujem za podnet. Pozorne si prečítajte logickú štruktúru tohto výroku: „vrazdit a kradnut sa nesmie – LEBO budem potrestany spolocnostou, odsudeny a pojdem za mreze“.

    Naozaj je dôvodom, prečo sa nesmie vraždiť a kradnúť to, že ma môžu potrestať?

    Alebo je to tým dôvodom spoločné vedomie nezrušiteľnej hodnoty ľudského života a uznanie hodnoty vlastníckych práv?

    V skutočnosti: vrazdit a kradnut sa nesmie A PRETO (ak tak urobím) , budem potrestaný.

    Trest je dôsledkom porušenia spoločne uznanej hodnoty, nie dôvodom (príčinou), prečo nemáme vraždiť a kradnúť.

    Ak je strach z trestu hlavnou príčinou, prečo nepácham zlo, ešte nie som morálny ani slobodný.

    Dáva to zmysel?

  7. Zaujimavy clanok.
    Ja si myslim, ze viera a potazme nabozenstvo je prirodzenou sucastou kazdeho cloveka a je to prejav toho, ako je nas mozog predratovany.
    Vysvetlim… Za prejav akejsi surovej a vedecky dokazatelnej viery povazujem napriklad placebo efekt, efekt pocas meditacie, alebo repetitivnych mdlitieb. naozaj je mozne dosiahnut meratelne fyziologicke zmeny a spustit neurochemicke reakcie iba myslienkou… vierou, ze mi nejaka pilulka pomoze, hoci v skutocnosti pililka ziadnu aktivnu latku nema…
    Teraz… Zoberme si tento existujuci aparat nasho mozgu a pozrime sa, preco ho vlastne mame? preco sa evolucne vyvinul? Ako ho pouzivame?
    Veda je na to zatial kratka, no ja si dovolim spekulovat, ze prave rozne ideologie a nabozenstva su prirodzenym katalyzatorom tohoto javu.
    Organizovane nabozenstva potom vedia tento jav efektivne vyuzit na manipulaciu…
    Co tym chcem povedat je, ze podla mna nabozenstvo, ideologia, alebo ateizmus nieje ani zle a ani dobre… Ludia su.

    Este ma v clanku zaujala veta… „Skeptik by však dodal, že aj sekularista koná „zištne“. Podvedome očakáva zhodnotenie svojho altruizmu v podobe dobrého mena v spoločnosti, ktorý mu v budúcnosti bude vynášať sociálny kapitál (príležitosti, vzťahy…).“
    Tento argument je sice vporiadku, no zaroven si myslim, ze prave tento skepticky argument potvrdzuje, ze ateizmus moze byt presne tak moralny a eticky ako nabozenstvo… Presne tam su tie dovody preco clovek kona „dobro“. Preco nie? Takze vlastne tento skeptik svojim argumentom potvrdil, ze nie je potrebna nadprirodzena sila, aby sa clovek choval moralne….

  8. Neviem ako inych ale mna viera urcite robi lepsim.
    Neveriaci robi dobre skutky len ked z toho ma nejaky prospech ako sa o tom pise vyssie. A zle robi len vtedy, ked si mysli, ze sa mu to prepecie.
    Naopak veriaci, robi dobre kde sa len da a neocakava za to nijaku odmenu. A zlemu sa vyvaruje z celej svojej sily, nie preto, lebo ho Boh vidi, ale preto, ze ho miluje a chce dodrziavat vsetky jeho prikazy.

Odpovedaj