Peter Ellerton: Fakty samotné nestačia

3

Vyučuje kritické myslenie na austrálskej Queenslandskej univerzite (University of Queensland), svoje názory prezentuje v médiách,  za založenie siete pre učiteľov kritického myslenia a filozofie dostal ocenenie Austrálskej skeptickej spoločnosti. „Používať v diskusii fakty nestačí, dôležité je, akým spôsobom ich ľudia spracujú,“ uvádza v rozhovore Peter Ellerton.

Kritické myslenie si ľudia často zamieňajú s podozrievavým postojom k akýmkoľvek informáciám, či s paranoidným spochybňovaním odborníkov, vedeckých inštitúcií alebo mainstreamových médií. Existuje spôsob ako sa vyhnúť znehodnocovaniu tohto pojmu?

Predovšetkým je dôležité si uvedomiť, že kritické myslenie neznamená byť vždy kritický v negatívnom zmysle slova. Jedným z najdôležitejších aspektov kritického myslenia je schopnosť posúdiť myšlienku a urobiť tak za použitia správnych rozumových nástrojov. Rozhodne to neznamená, vždy nesúhlasiť.

Čo sú to správne rozumové nástroje?

Zjednodušene povedané, je to schopnosť klásť správne otázky. Efektívne analytické kladenie otázok je veľmi dôležitým nástrojom, ale veľa ľudí tento nástroj dostatočne neovláda. Artikulovať kritické otázky je schopnosť, ktorá má nesmiernu hodnotu v mnohých situáciách.

Ak sa niekto pustí do skúmania pojmu kritické myslenie, rýchlo zistí, že to je pomerne zložitá téma s rôznymi filozofickými, historickými a ďalšími akademickými aspektmi. Čo by ste odporučil ľuďom, ktorí sa chcú naučiť základným prvkom kritického myslenia, ale nemajú ambíciu venovať sa tomu profesionálne?

Na začiatok je užitočné pochopiť spôsob, akým fungujú naše mozgy. V tom môžu pomôcť poznatky z odboru psychológie. Napríklad kniha Daniela Kahnemana Thinking Fast and Slow (v českom jazyku vyšla pod názvom Myšlení rychlé a pomalé) je dobrý štart pre spoznávanie ciest, po ktorých sa uberá naše myslenie. Vedieť o bežných chybách v uvažovaní a rozumieť tomu, ako je náš mozog tlačený do rôznych myšlienkových stereotypov, to všetko sú hodnotné nástroje pri analýze informácií.

Vo svojom článku „Problém falošnej rovnováhy v informovaní o vede“ ste sa dotkli častého problému. V mnohých kontroverzných témach ako sú klimatické zmeny, genetické manipulácie, očkovanie a podobne, sa verejnosti môže zdať, že existujú minimálne dve skupiny odborníkov, ktorí prinášajú úplne protichodné tvrdenia. Bežný človek z toho môže byť zmätený a povedať si „pravda leží niekde uprostred“.

Z mojich vlastných skúseností môžem povedať, že pravda iba veľmi zriedkavo leží uprostred. Pri posudzovaní odborných otázok by malo byť zlatým štandardom čerpať informácie od ľudí, ktorí publikujú v danom odbore vo vedeckých  peer-reviewed žurnáloch. Odborníkom zvyčajne nie je ten, kto to sám o sebe prehlasuje, ale ten, koho považujú za odborníka ľudia venujúci sa profesionálne danému oboru.

Čo je to peer-reviewed žurnál a vďaka čomu sú z neho pochádzajúce informácie dôveryhodné?

Práce publikované v peer-reviewed žurnáloch prešli posudzovaním ďalšími odborníkmi, ktorí sa venujú téme. Posudzovací proces sa zameriava na kvalitu, fundovanosť a prínos práce k poznaniu v danom odbore. Jedná sa o kritický proces, založený na spolupráci širšej odbornej komunity. Výsledok je neporovnateľný s tým, keď si niekto zavesí na blog príspevok bez akejkoľvek kontroly a odborného posúdenia.

Vedci sa tiež mýlia a ani odborné posúdenie nemusí byť zárukou pravdivosti?

To platí vždy, keď zvažujeme čomu dôverovať. Musíme jednoducho počítať s tým, že riziko omylu je tu vždy, ale to riziko je u každého zdroja informácií iné. Otázka neznie, kto má patent na pravdu, ale skôr, kto ma akú kredibilitu. Peer-reviewed publikácie patria jednoducho k najdôveryhodnejším zdrojom.

Niektorí ľudia si povedia, že lepšie ako na vedecký žurnál je spoľahnúť sa na svoju intuíciu alebo na „sedliacky rozum“. 

„Sedliacky rozum“ je veľmi slabý nástroj na posúdenie otázky, či sa planéta otepľuje alebo čo to je čierna hmota. Na zodpovedanie týchto otázok potrebujete vedeckú metodológiu a výskum založený na spolupráci širokej komunity odborníkov. Samozrejme, existuje aj mnoho otázok, ktoré si nevyžadujú vedecký prístup, ako napríklad akú farbu kvetov vysadiť na záhrade, kam sa vybrať na dovolenku alebo ako si zariadiť kanceláriu. Veda môže poskytnúť zaujímavé informácie aj k týmto témam, ale nejedná sa nevyhnutne o vedecké otázky. „Sedliacky rozum“ má v našich životoch svoje miesto, ale musíme dokázať rozlíšiť, kedy riešime otázky, na ktoré dokáže najlepšie odpovedať veda.

Demokracia so sebou prináša jednu otázku – riešenie problémov dnešného sveta vyžaduje určitú úroveň odborného porozumenia. Často sa však stáva, že nakoniec rozhodujú voliči, ktorí často nemajú ani základné schopnosti rozumieť problematike. To môže zvádzať k snahám obmedziť všeobecné demokratické práva. Aké východisko vidíte? 

Myslím, že ľudia by si mali uvedomiť prečo niektoré systémy, inštitúcie a jednotlivci majú mať pri posudzovaní určitých otázok viac dôvery ako ostatní. Nie je nevyhnutné a ani možné, aby všetci rozumeli každému špecifickému problému, ktorý vyžaduje v demokratickej spoločnosti riešenie. Potrebujeme vedieť komu a prečo môžeme v rozhodovaní o týchto otázkach dôverovať.

Dôležité je, aby sme chápali metodológiu a spôsob rozhodovania, aký inštitúcie a odborníci používajú. Vzdelávanie ľudí by sa malo viac zameriavať na pochopenie toho, prečo sú niektoré skupiny ľudí (povedzme vedci) v niektorých oblastiach kompetentnejší rozhodovať.

V politických otázkach sa aplikácia kritického myslenia zdá byť obzvlášť náročná. Zatiaľ čo veda sa snaží pracovať s experimentom, výskumom a dôkazmi, politika pracuje so sympatiami, mentalitou davu a rôznymi spôsobmi manipulácie. Aké  je miesto kritického myslenia v politickom živote?

Kritické myslenie v politike má značné obmedzenia. Môže slúžiť na odhaľovanie niektorých spôsobov manipulácie a snáh viesť myslenie ľudí pomýleným smerom. Ale argumentácia v diskusii, kde účastníci uprednostňujú úderné trojslovné slogany, je veľmi ťažká. Väčšina ľudí volí politikov, ktorí dokážu účinne apelovať na ich hodnoty a všetky otázky sú v politickej aréne zasadené do predpripraveného hodnotového rámca, ktorý je rozhodujúci.

Riešenie môžu mať nakoniec v rukách voliči. Ak budú uprednostňovať politikov, ktorí dokážu aplikovať kritické myslenie vo výkone moci, politická aréna sa možno stane priateľskejším miestom pre zmysluplné argumentovanie?

Otázkou je, prečo tieto manipulatívne metódy, ktoré používajú politici vlastne fungujú? Rozhodujúcu úlohu v tom zohráva spôsob, akým fungujú naše mozgy. A politici prestanú jednať tak, ako jednajú, iba vtedy, keď to prestane fungovať, keď sa im to prestane vyplácať.

Aktuálnou témou súvisiacou s kritickým myslením sú konšpiračné teórie. Prečo sa dnes hovorí o ich vzostupe? Môže za to internet a celosvetová výmena informácií?

Konšpiračné teórie tu boli vždy. Dnes je samozrejme oveľa ľahšie šíriť ich cez internet, ale rovnako je ľahšie spojiť sa s ľuďmi, ktorí uprednostňujú kritické myslenie. Technológie tieto fenomény vyniesli viac na svetlo, ale nevytvorili ich.

Je možné proti konšpiračným teóriám bojovať a vyhrať logickým argumentovaním a používaním faktov? 

Fakty samotné nie sú odpoveďou. Záleží na spôsobe, akým ľudia spracovávajú fakty a ako ich prispôsobujú vopred pripravenému presvedčeniu. To predurčuje závery, ku ktorým na základe faktov dospejú. Fakty sú samozrejme dôležité, ale samé o sebe nestačia.

Ak sa fakty používajú ako zbraň, v diskusii nefungujú

Či už sa diskutuje o očkovaní, klimatických zmenách, štátnom rozpočte alebo reformách vo vzdelávaní, často sa ozýva volanie po predložení „faktov“. Atraktivita a jednoduchosť slova „fakt“ zvádza k jeho preceňovaniu. Existuje silná tendencia predpokladať, najmä v tábore obhajcov vedeckého prístupu, že stačí objasniť všetky fakty a účastníci diskusie sa nevyhnutne stretnú v jednom logickom závere, ktorý z faktov vyplýva. Žiaľ, takto to nefunguje a aj keď sú fakty v diskusii dôležité, častokrát samotné nestačia na to, aby jej účastníci zmenili názor.

Vychádzajúc z Bayesovho pravidla, pravdepodobnosť toho, či niekto uverí určitému pohľadu na problém, môžeme určiť na základe pomeru jeho počiatočnej subjektívnej náklonnosti k danému pohľadu a následného spracovania dostupných faktov. Zjednodušene povedané, starý názor v kombinácii s novými faktami by mal viesť k vytvoreniu novšej verzie pohľadu na vec. Pravdepodobnosť, že racionálna osoba akceptuje nový pohľad je funkciou dvoch veličín:

– sila počiatočného presvedčenia, ktoré spôsobuje, že človek ešte pred posúdením dôkazov a faktov dáva pravdivosti nového pohľadu určitú pravdepodobnosť

– sila dôkazov a faktov, ktoré podporujú nový pohľad

Ak je predpoklad pravdivosti slabý, o to viac silnejších dôkazov treba predložiť, aby prišlo k akceptovaniu nového pohľadu. A naopak – ak je predpoklad pravdivosti nového pohľadu silný, stačí iba zopár faktov alebo náznak dôkazov.

Z uvedeného vyplýva, že ak do diskusie dodáme určitú sumu faktov, efekt, ktorý to bude mať na jej jednotlivých účastníkov bude rôzny. Pokiaľ druhý človek na základe rovnakých faktov príde k inému záveru ako my, neznamená to nevyhnutne, že je menej inteligentný alebo nechápavý. Jeho presvedčenie, s ktorým do diskusie vstupoval, bolo možno iné. A bez presvedčenia do diskusie nevstupuje nikto z nás.

Známe pravidlo, ktoré sformuloval americký astronóm Carl Sagan znie: „Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne dôkazy“. To je pravda, ale to čo je pre jedného človeka mimoriadne, môže byť pre iného človeka celkom bežné, opäť v závislosti na jeho presvedčení.

Uvedomujúc si tieto skutočnosti, mali by sme sa v diskusiách sústrediť nie len na fakty samotné, ale aj na to, v akom vzťahu sú fakty k východiskovým presvedčeniam účastníkov debaty. Ak niekomu chceme sprostredkovať nové poznanie, musíme pristupovať citlivo k jeho viere a presvedčeniu, v opačnom prípade sa fakty minú účinkom. Argumenty, ktoré môžu ovplyvniť presvedčenie, musia byť podané precíznym, pochopiteľným a rešpektujúcim spôsobom.

(zdroj: Why facts alone don’t change minds in our big public debates, magazín The Conversation)

Znamená to, že pri argumentácii s priaznivcami rôznych konšpiračných teórií je potrebné prejaviť viac psychologického prístupu, zapojiť empatiu a nesnažiť sa za každú cenu ponižovať postoje oponenta?

Podľa môjho názoru by sme sa v týchto diskusiách nemali až tak zameriavať na to, kto má pravdu, ale skôr na to, aké dôkazy máme k dispozícii a akým spôsobom ich vyhodnocujeme. To, čo robí tvrdenia dôveryhodnými, je efektívny proces skúmania a vyhodnocovania, ktorý im predchádzal. Naše otázky by sme preto mali zamerať na metodológiu skúmania a týmto smerom orientovať diskusiu. Ak sa zameriame na porovnávanie metodológie čiastočne eliminujeme aj problémy, ktoré vznikajú vždy, keď veda spochybňuje tradičné hodnoty.

Kto by mal hrať kľúčovú úlohu pri vyvracaní všetkých tých nezmyslov, hoaxov, konšpiračných teórií, ktoré sa dnes šíria internetom? Vedci, politici, učitelia, aktivisti, verejnosť?

Som presvedčený, že toto je úloha každého z nás. Žijeme v zložitom svete a niekedy môže byť veľmi stresujúce nerozumieť tomu, čo sa okolo nás odohráva. Konšpiračné teórie dávajú ľuďom pocit vhľadu, ilúziu toho, že porozumeli akémusi tajomstvu, ktoré je za tým všetkým a to im dáva väčší pocit kontroly.

Ak môžu konšpiračné teórie pre niektorých ľudí predstavovať kompenzáciu problémov, ktorým musia čeliť, nie je trochu necitlivé snažiť sa vyvracať ich fantázie?

Keď sa človek rozhodne niečomu veriť a túto vieru prežívať na osobnej úrovni, je to jeho vec. Ale v okamihu, keď vstúpi do verejnej debaty a rozhodne sa v nej vyjadriť svoje názory, musí počítať s tým, že jeho názory sa stanú predmetom posudzovania a analýz.  Obzvlášť v prípadoch, keď sa ľudia snažia masívne propagovať svoj pohľad alebo si nárokujú na podporu z verejných prostriedkov, prípadne sa dožadujú toho, aby sa ich pohľad stal súčasťou toho, čo učíme naše deti v školách. Vtedy máme nespochybniteľné právo klásť kritické otázky a pristúpiť k dôkladnému skúmaniu. Ľudia, ktorí sa vyhýbajú diskusii a argumentácii, by si mali svoje názory nechať pre seba.

Ako hodnotíte vzdelávací systém v Austrálii. Ste spokojný s tým, aké miesto v ňom má výučba kritického myslenia?

O kritickom myslení sa v Austrálii veľa diskutuje, ale nie je bežné naraziť na jeho poctivú a priamočiaru výučbu v školách. Problém je z časti v tom, čo si ľudia pod pojmom kritické myslenie predstavujú. Rovnako je problémom aj to, že učiť kritickému mysleniu nie je vôbec jednoduché a nedá sa to realizovať bez toho, aby sa učitelia a žiaci naozaj poctivo zamýšľali nad konkrétnymi problémami.

Na čo sa v súčasnosti zameriavate vo svojom odbore?

Náplňou mojej práce je skúmať, čo presne znamená kritické myslenie. Snažím sa hľadať čo najefektívnejšie spôsoby ako naučiť ľudí nie len definíciu, ale aj spôsob ako kriticky myslieť. Všetko čomu sa profesionálne venujem sa točí okolo pedagogiky kritického myslenia.

Môžete odporučiť nové zaujímavé projekty v oblasti kritického myslenia – vzdelávacie programy, užitočné webstránky?

Určite sa oplatí sledovať nový projekt The School of Thought.  Stojí za ním človek, ktorý vytvoril aj svetoznámu stránku opisujúcu najbežnejšie chyby v uvažovaní a logickej argumentácii Your logical fallacyis.

Ďakujem za rozhovor.

– otázky kládol Matúš Ritomský

pošli na vybrali.sme.sk

Zdieľaj:

O autorovi

Zakladateľ a editor magazínu priestori.sk. Živí sa ako slobodný umelec, vedie skupinu profesionálnych tanečníkov Anta Agni, založil umeleckú agentúru Argolla productions, v ktorej pôsobí ako kreatívny producent. Vo voľnom čase sa venuje nezávislému publikovaniu, článkami prispieva aj do denníka Sme. Vydával časopisy 10 000 ďalších stromov, Kruh života a ŽANŽ, je autorom publikácie Mýty a predsudky.

3 komentáre

  1. Kleofasz Kutya on

    Otazky su dobre, ale odpovede ako vata, plne prazdnych fraz a klucovych slov („metodologia“) – nakoniec som sa nic (nove) nedozvedel.

  2. Výborný článok, výborný magazín. Dnes som naň náhodou narazil cez FB a prišiel mi ako perla v hnoji slovenského internetu. Držím ti palce Matúš, taktéto veci na Slovensku veľmi potrebujeme!

Odpovedaj Miloš Vymaž odpoveď