Juraj Hipš vs Matúš Ritomsky: Hľadanie alternatív

6

Čo v dnešnej dobe znamená hľadanie alternatív v rôznych oblastiach ľudského života? Kde sa končí zmysluplná kritika spoločenského status quo a kde sa začínajú konšpiračné teórie? Dokážeme vôbec zadefinovať pojmy ako mainstream a alternatíva?

Juraj Hipš a Matúš Ritomský patrili k výrazným postavám alternatívneho občianskeho hnutia, ktoré sa formovalo v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia na Slovensku. Juraj Hipš bol lídrom Anarchistickej asociácie, ktorá sa neskôr transformovala do Slobodnej alternatívy, Matúš Ritomský stál pri založení združení Ži a nechaj žiť a Jedlo namiesto zbraní. Obaja sa aktívne zapájali do činnosti ďalších občianskych a enviromentálnych organizácii, vydávali samizdaty, usilovali sa o zmenu spoločnosti.

Neskôr sa ich životné cesty rozišli, Juraj Hipš si postavil dom v ekokomunite na Zaježovej, založil neziskovú organizáciu Živica a ďalej sa venuje projektom, ktoré možno označiť za „alternatívne“. Či už sa jedná o alternatívne prístupy vo vzdelávaní, alternatívne ekonomické systémy, alebo netradičné cesty pri skúmaní ľudskej duchovnosti.

Matúš Ritomský našiel svoje uplatnenie v umeleckej sfére ako spoluzakladateľ tanečno-akrobatických zoskupení a umeleckej agentúry, popri tom sa naďalej venuje publicistike, založil portál Priestori.sk, publikuje aj v denníku SME. V posledných rokoch sa v rámci publicistickej činnosti zameriava okrem iného na kritickú analýzu javov akými sú konšpiračné teórie alebo šírenie neoverených informácií. V niektorých prípadoch sa terčom jeho kritiky stávajú aj tzv. alternatívne myšlienky a aktivity.

Čo v dnešnej dobe znamená hľadanie alternatív v rôznych oblastiach ľudského života? Kde sa končí zmysluplná kritika spoločenského status quo a kde sa začínajú konšpiračné teórie? Dokážeme vôbec zadefinovať pojmy ako mainstream a alternatíva? Aké máme nástroje na to, aby sme hľadanie nevychodených ciest odlíšili od slepých uličiek? Tieto otázky sa pokúsili preskúmať Matúš Ritomský a Juraj Hipš vo vzájomnom dialógu, ktorý je zároveň reflexiou toho, ako sa v priebehu rokov menili ich osobné pohľady na hľadanie spoločenských a životných alternatív.

I) Matúš Ritomský píše Jurajovi Hipšovi

Milý Juraj,

Možno si budeš pamätať, ako sa nám v časoch, kedy sme rozbiehali aktivity Anarchistickej asociácie a neskôr Slobodnej Alternatívy, dostala do rúk brožúrka o rozhodovaní pomocou konsenzu. Názov ani autora si už dnes nepamätám, ale viem, že v publikácii sa nazývalo demokratické rozhodovanie diktátom väčšiny a za ideálnu alternatívu sa vydával stav, kedy sa na akomkoľvek rozhodnutí v skupine zhodli všetci jej členovia.  Brožúrka ďalej popisovala niekoľko techník, ako sa zaručene dopracovať ku skupinovému konsenzu. Idea nás vtedy zaujala a hneď sme sa ju snažili uplatniť počas pracovných stretnutí v našej podzemnej kancelárii na Staromestskej ulici.

Napriek počiatočnému nadšeniu sme však postupne zisťovali, že ak nechceme zvyšok života stráviť nekonečnými diskusiami bez reálneho výsledku, budeme sa musieť vrátiť k niektorým osvedčeným princípom vedenia organizácie. Slobodná alternatíva neskôr uskutočnila viacero legendárnych aktivít a zohrala svoju úlohu aj ako súčasť občianskeho odporu v časoch hlbokého mečiarizmu. Aj napriek nášmu nadšeniu z brožúrky o konsenze, skupina ďalej fungovala na líderskom princípe v kombinácii s demokratickým rozhodovaním členov o dôležitých otázkach. Rozhodovanie konsenzom bola pekná idea, ktorá sa v praxi neosvedčila.

Ak dnes premýšľam, ako sa vo mne rodil kritický pohľad k rôznym „alternatívnym“ ideám, vynárajú sa mi aj ďalšie spomienky na podobne nefunkčné idealistické predstavy. Ako mladý zelený anarchista som sa snažil odmietať všetky výdobytky civilizácie, vrátane modernej medicíny. Bol som presvedčený, že najlepším liečiteľom je príroda, vegánske jedlo, bylinky a postupy ľudového liečiteľstva. Keď ma jedného dňa rozbolel zub, rozhodol som sa vyliečiť cesnakom, ktorý sa v istých kruhoch považoval za najlepšiu medicínu proti všetkým zápalom. Strúčik cesnaku som narezal na krúžky a tie som si prikladal na opuchnuté ďasná. Avšak v priebehu pár dní sa bolesť neznesiteľne stupňovala až sa moja vôľa definitívne zlomila a ja som prehltol hneď niekoľko piluliek ibalginu. Dodnes si pamätám ten oslobodzujúci pocit úľavy od bolesti. Zub mi neskôr pomerne zložitým spôsobom zachraňovali v zubnej ambulancii.

„Neexistuje žiadna alternatívna medicína, je iba medicína, ktorá funguje a taká, ktorá nefunguje,“ napísal v jednom svojom článku britský žurnalista John Diamond. V istom období svojho života som si uvedomil, že mnohé pekné ideály tzv. „alternatívneho hnutia“ v praxi jednoducho nefungujú. Tak, ako moja bez orby obhospodarovaná  záhradka dizajnovaná podľa permakultúrnych princípov. Tá mi síce priniesla potešenie, ale keď som z nej odchádzal s jedlou úrodou, tak zvyčajne preto, lebo ma na cestu domov nabalila moja teta, ktorá na susednom pozemku hospodárila klasickými „mainstream“ metódami, zato s neporovnateľne väčšími výnosmi.

Možno to súvisí s pribúdajúcim vekom. Mladý človek má predsa len viac času skúšať hoc aj neoverené metódy, bez ohľadu na to, či prinášajú výsledky. Ako roky utekali, postupne som začal stále viac túžiť po veciach, ktoré fungujú. A prestávalo mi záležať na tom, či sa niečo nazýva alternatíva, alebo nie. To so sebou prináša otázku – ako rozoznať funkčné a zmysluplné prístupy od tých, ktoré sú iba chimérou idealistickej mysle? Človek, ktorý začne poctivo hľadať odpoveď, sa podľa môjho názoru skôr či neskôr dostane k vedeckej metodológii a jej jedinečnej hodnote pri rozpoznávaní ľudských omylov, bludov a chýb našej mysle. Vedecká metóda a vôbec kritické poznávanie sveta budú predpokladám jednou z ústredných tém našej diskusie, ale ešte skôr, ako sa ponoríme do tejto oblasti, chcel by som opísať inú dôležitú zmenu, ktorú pozorujem vo svojom myslení.

Keď sme boli mladí zelení anarchisti, vnímali sme všetko zlo nášho sveta, poukazovali sme na rôzne formy nespravodlivosti, bezohľadnosti, na chyby ľudskej spoločnosti a politických systémov. V mysli mladého spoločenského rebela zrejme existuje akási lupa, ktorej ohnisko je zamerané práve na všetku nedokonalosť. Táto lupa ma nepochybne svoju cenu a zohráva dôležitú úlohu v ľudskom pokroku. Zároveň však môže pôsobiť hrubé zakrivenie reality. Niekoľko rokov dozadu ma oslovilo video, ktoré som neskôr otitulkoval a zavesil na stránku Priestori.sk: 200 krajín, 200 rokov, 4 minúty – Hans Rosling. Suchá štatistika podaná atraktívnym spôsobom prostredníctvom animovaných vizualizácii odhaľuje, aký významný pokrok urobilo ľudstvo za posledné dve storočia. Priemerná dĺžka ľudského života sa zdvojnásobila, v globálnom meradle sa zlepšili životné podmienky väčšiny ľudí. Stačí zobrať do úvahy iba jeden fragment – dramatický pokles detskej úmrtnosti, ktorý sa podarilo dosiahnuť vďaka pokroku v medicíne a zlepšeniu životných podmienok. Ľudia, ktorí prežili smrť vlastného dieťaťa, často hovoria, že nič horšie človek zažiť nemôže. A ľudstvu sa v boji s týmito tragédiami podaril tak obrovský a významný pokrok. To je veľká vec.

Skalní zástancovia alternatív sú presvedčení, že svet potrebuje nápravu. K dispozícii je ale mnoho údajov a faktov, ktoré hovoria, že ľudská spoločnosť sa hýbe dobrým smerom.

Potreba hľadania alternatív má svoje korene čiastočne v nespokojnosti s tým, akým smerom sa vyvíja spoločnosť a svet okolo nás. Skalní zástancovia alternatív sú presvedčení, že svet potrebuje nápravu. Pri nezaujatej snahe skúmať tieto otázky však človek narazí na mnoho údajov a faktov, ktoré hovoria, že ľudská spoločnosť sa hýbe dobrým smerom. Svetový bestseller harvardského profesora psychológie Steven Pinkera The Betters Angel of our Nature prináša exaktne podloženú správu o tom, že dnešný svet je oveľa menej násilný a krutý, v porovnaní so svetom našich predkov. Pinker pritom nie je jediný, spomienkový optimizmus a romantizáciu dávnych časov konfrontujú s tvrdými dátami aj ďalší autori, ako napríklad Michael Shermer v knihe Moral Arc. Shermer popisuje významný pokrok, ktorý ľudstvo dosiahlo v oblasti  ľudských práv a slobôd, ale aj v rozvinutí práv zvierat a rešpektu k iným formám života, pričom za etický pokrok podľa autora vďačíme predovšetkým vede a racionalite.

Ak máme hovoriť o potenciálnych rizikách tzv. alternatívneho hnutia, vidím dva základné problémy. Za prvé – považujem za problém, ak sa v mene ideológie obhajuje nefunkčnosť. Často počúvam, že dôvodom, prečo nefunguje alternatívne liečiteľstvo, je všemocný farmaceutický priemysel. Dôvodom, prečo neprináša alternatívne poľnohospodárstvo dostatočné výnosy, je poľnohospodárska lobby. Dôvod, prečo neprekvitajú alternatívne ekonomické systémy, je ten, že svet ovládajú finančné inštitúcie atď. Názov „alternatívny“ často slúži ako ochrana pred poctivým kritickým zhodnotením funkčnosti, dôveryhodnosti, zmysluplnosti.  Ak si nechceme priznať, že to, čo robíme, nefunguje, postavíme sa do pozície potláčanej alternatívy a vinu jednoducho prenesieme na niekoho iného.

Za druhé – príliš horlivé vyznávanie alternatív neberie ohľad na všetok pokrok a dobro, ktoré ľudstvo dosiahlo. Očkovanie je dnes už oficiálne akceptované dobro a teda súčasť akéhosi mainstreamu, rôzni hľadači prírodných alternatív však neváhajú riskovať návrat vážnych detských ochorení, na ktoré sa v minulosti bežne zomieralo. Niekedy stačí, aby myšlienka odporovala status quo a okamžite na seba nabaľuje nespokojných ľudí, ktorí sa príliš nezamýšľajú, aké by boli reálne dôsledky, keby sa im skutočne podarilo dosiahnuť to, o čom zatiaľ iba snívajú.

Názov „alternatívny“ často slúži ako ochrana pred poctivým kritickým zhodnotením funkčnosti, dôveryhodnosti, zmysluplnosti.  

Na záver by som chcel zdôrazniť, že ak kritizujem niektoré „alternatívne prístupy“, nejedná sa o kritiku menšinovosti. To, či je myšlienka alebo prístup akceptovaný väčšinou, nepovažujem za rozhodujúce kritérium. Mnohé bludné predstavy sú v spoločnosti natoľko rozšírené, že sa môžu smelo označiť ako mainstream. Za kľúčové považujem to, čo som spomenul vyššie – kritické zhodnotenie funkčnosti  (za použitia vedeckej metódy) a ochranu dobra, ku ktorému naša spoločnosť dospela svojim vývojom. Toto dobro v rôznych jeho podobách dnes považujeme za samozrejmé a príliš ľahkovážne ho vydávame v šanc.

Matúš Ritomský

II) Juraj Hipš odpovedá Matúšovi Ritomskému

Milý Matúš,

pred dvadsiatimi rokmi by mi ani nenapadlo, že budeme viesť takýto dialóg. Pamätám si, ako som si od teba kupoval časopis „10 000 ďalších stromov“, ktorý si vydával. Alebo sa vtedy volal „Pavučina“? Ten časopis bol skutočne alternatívny po všetkých stránkach. Mal som ho rád. Netvrdím, že by som so všetkým, čo si tam písal, dnes súhlasil. Na druhej strane, bolo to pre mňa v tej dobe inšpirujúce čítanie, závan nového pohľadu na svet vôkol nás. Za tých viac ako 20 rokov sme veľakrát kráčali svetom spoločne, potom sa naše cesty rozišli a neskôr pretli. Obaja sme sa zmenili. Naša korešpondencia je pre mňa kritickým zhodnotením našich ideálov, o ktorých sme toľko dokázali diskutovať v kluboch, bytoch aj v lese.

Výzvu na verejný dialóg s tebou som prijal vo viere v myšlienku Wernera Heisenberga, že „najplodnejší vývoj sa odohráva tam, kde sa stretávajú dva rôzne myšlienkové prúdy.“  My dvaja budeme stáť na opačných stranách pomyselných barikád,  niekedy sa budeme k sebe približovať a mnohokrát sa ocitneme na jednej strane. Snáď bude naša polemika prínosom aj pre iných.

Pamätám si, ako sme v našej podzemnej kancelárií Slobodnej alternatívy pripravovali desiatky akcií. Máš pravdu, že rozhodovanie formou konsenzu bolo dosť únavné a mnohokrát neefektívne. A to sa nás stretávalo tak dve desiatky ľudí. Neskôr som videl takéto rozhodovanie v oveľa väčšej skupine. Rád by som napísal, že to skvele fungovalo. Pravdou ale je, že z môjho pohľadu to bola katastrofa. Málokto mal energiu tak dlho diskutovať a nakoniec rozhodnutie spravili len tí najväčší vytrvalci. Ostatní to postupne vzdali – matky a otcovia sa museli postarať o deti, iní si našli lepšiu zábavu a ďalší nemali odvahu do procesu vstupovať.  Konsenzus si vyžaduje veľa času, energie aj zručnosti.

Na rozdiel od teba by som ale túto ideu úplne nezatracoval. To, prečo alternatívne formy rozhodovania častokrát nefungujú, je podľa mojej mienky spôsobené aj tým, že nás ich nikto neučil používať. Ani škola, ani rodičia ani spoločenstvo, kde sme vyrastali. Boli sme samoukovia, čo zákonite so sebou prináša množstvo omylov a zlyhaní. Rovnako ako ty neverím vo všemocnosť rozhodovania pomocou konsenzu. Na strane druhej si ale viem predstaviť situácie, kde by to mohlo fungovať. Ideálnym príkladom by mohli byť triedy v školách, kde by sa decká mohli učiť aj takýmto formám rozhodovania. Považoval by som to za oveľa zmysluplnejšie ako memorovania gramatických poučiek. Je množstvo situácií, kedy miesto vôle väčšiny existujú iné formy rozhodovania, ktoré sú pre skupinu prínosnejšie. Ale ako mnohým iným veciam na tomto svete, aj umeniu konsenzu a participácie sa treba naučiť.

V otázke zdravotníctva ma budeš považovať za úplného „hipisáka“. Od svojich osemnástich rokov nemám zdravotnú kartu, Yori prišiel na svet doma a o očkovaní nie som presvedčený ako o neotrasiteľnom dobre.  Skôr, ako ma zaradíš ku konšpirátorom, prečítaj si prosím, čo ma k tomu viedlo. V sedemnástich rokoch som sa stal vegetariánom. Aj vďaka tvojim časopisom. Mama takmer skolabovala, otec k tomu pristúpil s väčším nadhľadom. Školská lekárka, inak milá pani, moju mamu nakoniec tak vystrašila, že ma poslali na pozorovanie do nemocnice. Vraj mi zle funguje pečeň a vegetariánstvo môže byť problém. A na obal zdravotnej karty som dostal nápis „vegetarián“. Akoby som mal nevyliečiteľnú chorobu, ktorú musí každý ďalší lekár vidieť.  Keď som skončil gymnázium, tú kartu som si už nikdy nešiel zobrať. Bolo to ako biľag, ktorý som dostal. Pochopil som, ako sa museli cítiť Židia, keď ich nacisti značkovali.

Sklamalo ma, ako sa k tomu lekárka postavila. Bolo tam viac strašenia ako racionality. Napriek svojmu rozhodnutiu nejesť mäso stále žijem. Vtedy to bola radikálna alternatíva, ale predpokladám, že dnes by to už nevyvolalo takú mieru odporu.  Len tí „alternatívci“ si to na začiatku museli trochu odskákať.

Vegetariánstvo bolo u nás kedysi radikálna alternatíva, ale predpokladám, že dnes už nevyvoláva takú mieru odporu.  Len tí „alternatívci“ si to na začiatku museli trochu odskákať.

Rovnaký príbeh som zažil pri očkovaní svojich detí. Pochybujem a preto sa pýtam. Aj autorít, akými sú lekári. Keď som sa pani doktorky opýtal, či sú nejaké riziká spojené s očkovaním, tak mi bez zaváhania odpovedala, že nie sú. A dostal som upozornenie, že ak odmietnem, musím znášať sankcie. V tej chvíli som sa rozhodol nedať dieťa očkovať. Nie pre riziká spojené s očkovaním, ale kvôli tomu zastrašovaniu.  Tá arogancia moci bola pre mňa neakceptovateľná. Možno by som sa rozhodol inak, keby ku mne autorita pristupovala ako k človeku, ktorý sa má právo pýtať aj pochybovať. Časť kritikov očkovania možno prispeje ku kultivovanej diskusii o výhodách a rizikách očkovania ako aj o roli štátu v tejto oblasti. Osobne to považujem za dôležité. Nie každý odporca očkovania je automaticky zúfalý konšpirátor.

Yori sa narodil doma a o tomto zážitku som písal už inde. Manželka bola tá odvážna, ktorá do toho chcela ísť. Ja som bol vystrašený. Chápal som ale, prečo chcela rodiť doma. Videl som pôrodnice, kde to skôr pripomínalo pásovú výrobu než miesto príchodu nového života. A keď ti v nemocnici povedia, že aj toaletný papier si musíš doniesť vlastný, začneš mať pochybnosti, či je to skutočne to pravé miesto na príchod tvojho dieťaťa. Nehovoriac o tom, že mnoho lekárov má taký zvláštny prístup, ktorí mi pripomína kňazov. Sú ako zasvätenci hovoriaci tajomným jazykom. Keď im manželka doniesla svoj pôrodný plán, tak sa len uškrnuli. Pretože len oni poznajú tú správnu liturgiu, o ktorej nebudú s nezasvätenými diskutovať.  A podľa mňa aj práve preto vzniká v tejto oblasti alternatívne hnutie.

Matúš, nikdy som nepopieral prínos modernej medicíny pre svet. Je nepochybne množstvo lekárov, ktorí si zasluhujú náš rešpekt a uznanie. Mám ale dojem, že mnohé alternatívne smery sú  sčasti upozornením na neduhy, ktorými trpí aj medicína. Napríklad matky, ktoré hľadajú iné formy pôrodu, nie sú pre mňa uletenými vílami. Sú to ženy, ktoré sú rovnako zodpovedné ako tie, ktoré rodia v okresnej nemocnici. Len ich predstava o pôrode je iná, čo nutne nemusí znamenať, že sú to strelené ezoteričky.

Čo sa týka záhradkárstva a pestovania, obaja sme v tomto smere asi viac-menej laici. Ja teda určite. Keď manželka odišla na mesiac do Peru, mal som za úlohu postarať sa o deti a záhradu. Deti som zvládol výborne, ale kvôli záhradke sa Zuzka chvíľu so mnou nerozprávala. Píšeš, že ako starneš, hľadáš overené a efektívne spôsoby. Z tvojich slov mám dojem, že konvenčné poľnohospodárstvo za také považuješ. Nepochybne efektívne je. Prináša so sebou ale vážne riziká, kedy „zvyšovanie poľnohospodárskej biokapacity pomocou umelých hnojív a mechanizácie znamená väčšiu mieru používania fosílnych palív, čo vedie k vyššej uhlíkovej stope.“ (Living Planet Report 2014). Aj preto vznikajú alternatívy, ktoré hľadajú cestu iného prístupu. Konvenčné poľnohospodárstvo má mnoho svojich tienistých stránok a preto je prirodzený vznik permakultúrneho hnutia alebo eko-poľnohospodárstva. Efektívnosť alebo užitočnosť asi nemožno hodnotiť len množstvom dopestovanej kukurice a zemiakov. Externality, akými je aj využívanie fosílnych palív, sú rovnako podľa mňa hodné zreteľa.

Nie je nutné stavať vedecký prístup do protikladu k alternatívam. Alternatívy potom vyzerajú ako tie uletené a nevedecké prístupy.

Som ďaleko od toho, aby som apriori každú alternatívu vyzvdvihoval a považoval za niečo posvätné. Mnohé alternatívy, či už v politike, medicíne alebo poľnohospodárstve, sú slepými uličkami. Je dobré a dokonca nutné ich skúmať a overovať. To isté ale platí aj o „mainstreame“. Nie je podľa mňa nutné stavať vedecký prístup, tak ako ho popisuješ, do protikladu k alternatívam. Alternatívy potom vyzerajú ako tie uletené a nevedecké prístupy. Takto podľa mňa ale otázka nestojí.

Ak pacient neverí svojmu lekárovi, ak občan neverí politikom, ak žiak neverí svojmu učiteľovi, vtedy rastie alternatíva. Nie je to nutne zlý proces, ale téza mainstreamu a antitéza alternatívy by mala vplynúť do nejakej rozumnej syntézy. Nie je to jednoduchá cesta, ale tento svet nie je čiernobiely a preto prínos alternatív vidím.

Juraj Hipš

III) Matúš Ritomský odpovedá Jurajovi Hipšovi

Milý Juraj,

jeden z najznámejších fyzikov 20.stročia Richard Feyman povedal, že odpoveď na väčšinu etických problémov ľudia hľadajú prostredníctvom dvoch otázok. Prvá otázka znie: „Ak TO urobím, čo sa stane?“ Druhá otázka znie: „Je správne, aby sa TO stalo?“ alebo: „Mal by som sa usilovať, aby sa TO stalo?“ Zatiaľ čo odpoveď na druhú otázku je podľa Feymana vecou svedomia a morálky každého človeka, odpoveď na prvú otázku je doménou vedy. Ak chceme zistiť, čo sa stane, ak urobíme to a to, neexistuje lepší spôsob, ako použiť vedeckú metódu. Ale ak chceme vedieť, či to, čo sa stane, je dobré a žiadúce, musíme zapojiť aj naše svedomie a „morálny zákon v nás“.

Dovolím si tvrdiť, že naše hodnoty, morálka a svedomie sa zásadným spôsobom od seba nelíšia a dokonca sa ani veľmi nelíšia od čias, kedy sme naplno žili naše mladícke ideály. Sloboda, spravodlivosť, úcta k životu, rešpekt k ľuďom, ale aj ostatným živým tvorom na tejto planéte, právo na sebarealizáciu a potreba hľadania hlbšieho zmyslu, to všetko sú hodnoty, ktorými sme žili ako dvadsaťroční chalani a tie isté hodnoty by som bez váhania podpísal aj dnes. Rozdiely medzi nami  vidím v tom, že každý inak pristupujeme k odpovedi na prvú časť otázky. Čo sa stane, ak nedám zaočkovať svoje deti? Čo sa stane, ak svoje deti nedajú zaočkovať ani ostatní ľudia? Čo sa môže stať, ak sa rozhodnem rodiť doma? Čo sa stane, ak zavrhneme moderné poľnohospodárske metódy a vrátime sa k tradičnému hospodáreniu našich predkov?  Toto podľa môjho názoru nie sú etické ani filozofické otázky. Toto sú vedecké otázky a najlepší možný spôsob, ako nájsť odpovede je postupovať vedeckými metódami, ktoré zahŕňajú proces pozorovania, formulovania hypotéz, ich overovanie pomocou experimentu, výskumu, zhromažďovania a vyhodnocovania dát až po vytvorenie teórií. Som presvedčený, že bez toho, aby sme poznali odpovede, ktoré prináša na tieto otázky veda, naša morálka a svedomie nedokážu samé o sebe prísť k etickým rozhodnutiam.

Bez toho, aby sme poznali odpovede, ktoré prináša veda, naša morálka a svedomie nedokážu samé o sebe prísť k etickým rozhodnutiam.

A tu sa dostávam ku konkrétnym príkladom, ktoré si uviedol vo svojom texte. Píšeš, že lekárka, ktorá mala očkovať tvoje deti nebola ochotná alebo dokonca ani schopná odpovedať na úplne pochopiteľné a opodstatnené otázky, ktoré si kládol ako rodič. To je smutné, pretože o rizikách ale aj prínosoch očkovania existuje naozaj bohaté vedecké poznanie a ak by si stretol niekoho, kto by ti toto poznanie dokázal dôveryhodne sprostredkovať, verím, že by si názor na ne-očkovanie svojich detí zmenil. Tiež si myslím, že v rozhodovaní o tom, či zaočkovať svoje deti, by nemala zohrávať rozhodujúcu úlohu jedna negatívna skúsenosť s lekárkou, pretože to jednak nie je spôsob, ako zlepšiť situáciu v zdravotníctve a prístup lekárov k pacientom, za druhé to nie je rozumný spôsob, ako sa rozhodovať o zdraví svojich detí. Verím, že keby si pátral ďalej, natrafil by si aj na ľudskejší prístup, ktorý by ti dokázal sprostredkovať dôveryhodné informácie, pod ktoré sa podpísali prakticky všetky prestížne svetové zdravotnícke inštitúcie a vedecké organizácie. Dobrý začiatok by mohol byť tento otvorený list rodičom, ktorí nedali očkovať svoje dieťa: Milí rodičia, ktorí nesúhlasíte s očkovaním: Nehneváme sa na Vás, píše pediater.

To isté platí aj v ďalších prípadoch, ktoré si uviedol. Postup lekárov, ktorí k tebe necitlivo pristupovali, pretože si vegetarián, je nie len ľudsky nesprávny, ale aj odporujúci vedeckým poznatkom, na ktorých sa dnes už zhoduje veľká časť odbornej komunity. Odborníci, ktorí majú kontakt so svetom a prístup k informáciám popredných zdravotníckych inštitúcií, vedia, že vyvážený vegetariánsky jedálny lístok predstavuje plnohodnotnú stravu. Lekári, ktorí z tvojho vegetariánstva urobili biľag, by si mali prečítať napríklad stanovisko jednej z najväčších svetových organizácii združujúcej odborníkov na výživu American Dietetic Association.

Zlyhanie ľudí, ktorých verejnosť vníma ako odborné autority, považujem za vážny problém. Dôsledkom môže byť, že laická verejnosť skončí stratená v labyrinte krivých zrkadiel, ktoré im ponúkajú rôzni propagátori alternatívnej medicíny. Riešením však nie je odvrátenie sa od vedeckého prístupu a odbornosti smerom k šarlatánstvu a vedou nepodloženým postupom. Práve naopak – mali by sme požadovať, aby naši odborníci držali krok so svetovým stavom vedeckého poznania. Mali by sme si tiež uvedomiť, že hodnota vedy spočíva v kolektívnom poznaní. Toto kolektívne poznanie a vzájomné overovanie záverov má schopnosť eliminovať individuálne zlyhania odborníkov, ako aj rôzne úlety, ktoré sú súčasťou každej ľudskej komunity, aj tej vedeckej.

Dôsledkom zlyhania odborných authorít môže byť to, že laická verejnosť skončí stratená v labyrinte krivých zrkadiel, ktoré im ponúkajú rôzni propagátori alternatív.

Hľadači alternatív sú často oprávnene sklamaní alebo nahnevaní tým, ako vyzerá status quo. Problém je, že toto sklamanie a hnev ich často ženie z dažďa pod odkvap. Riešením necitlivého prístupu niektorých pôrodníkov a pôrodníc k mamičkám nemôže byť návrat k postupom, ktoré v minulosti viedli k vysokej úmrtnosti pri domácich pôrodoch. Riešením problémov moderného poľnohospodárstva nemôže byť návrat k metódam, ktoré mali na svedomí opakujúce sa hladomory a podvýživu počas mnohých období ľudskej histórie. Rovnako ako nespokojnosť so stavom spoločnosti, s nevyšetrovaním kauzy Gorila a s korupciou nemôže viesť k blúzneniu o tom, ako si dav z ulice vezme naspäť svoju krajinu.

Píšeš, že ideu rozhodovania konsenzom nezatracuješ a že umeniu konsenzu a participácie sa treba naučiť. To je v poriadku, ale mali by sme si uvedomiť, že hovoríme o predstave „ako by to mohlo fungovať“, teda o niečom, čo sa zatiaľ neoverilo ani v experimentálnych podmienkach. Experimentovanie je dôležité, bez neho by nebol žiadny ľudský pokrok. Každý experiment by ale mal dodržiavať určité etické zásady. Problémom rôznych alternatívnych aktivít  je prílišná sebadôvera vo vlastné, často fantastické nápady, ktoré akoby ani nebolo potrebné najprv preveriť poctivým experimentom, ale hneď sa snažiť ich podľa možnosti vnútiť celému svetu. V mene skúšania nových ciest potom ohrozujú dobro, ktoré ľudská spoločnosť dosiahla a o ktorom som písal vo svojom prvom príspevku. Keď som bol mladý anarchista, mal som pocit, že tento svet je natoľko skazený, že lepší svet možno postaviť iba na troskách toho starého. Dnes si uvedomujem, aké náročné je zrealizovať čo i len malé vylepšenie súčasného stavu, ktoré by naozaj fungovalo. A tiež si uvedomujem, že na to, aby sa veci pohli k lepšiemu, nestačí pekný ideál, vôľa konať dobro, ale že k tomu je potrebné aj poznanie. A za najlepší systém získavania a overovania poznania považujem vedeckú metódu.

V alternatívnych hnutiach sa vo zvýšenej miere koncentruje nedôvera k vedeckému poznaniu. Príčinou bude zrejme to, že vedecké inštitúcie „alternatívci“ často vnímajú ako súčasť status quo, resp. establišmentu. V dôsledku toho sa príliš často utiekajú k rôznym ezoterickým zdrojom poznania, chybám v uvažovaní (v zelenom alternatívnom hnutí je to napríklad mýtus o prirodzenosti) a ideálom odtrhnutým od racionálneho poznania.

Svoj príspevok by som rád uzavrel tým, že napriek všetkému čo som napísal, nepovažujem sám seba za konzervatívneho človeka, ktorý by bol spokojný s tým, ako vyzerá tento svet. Túžba meniť svet k lepšiemu vo mne stále pretrváva. Ale opäť sa vrátim k lajtmotívu mojich príspevkov – hľadám cesty k zmene k lepšiemu, ktoré by naozaj fungovali. A posúdenie, či niečo funguje, nie je pre mňa otázka hodnôt a ideálov, ale skôr metodológie.

Matúš Ritomský

IV) Juraj Hipš odpovedá Matúšovi Ritomskému

Milý Matúš,

súhlasím, že v mnohých veciach sa zhodneme. Ak si nedajbože zlomíš ruku, nebudeš si na ňu prikladať tarotovú kartu a spievať mantry. Pôjdeš k lekárovi. Rovnaký postup budem voliť aj ja. Neodmietam vedu ani jej prístup, akurát možno vidím väčší prínos v alternatívach ako ty.

Máš pravdu, že nemôžem svoju osobnú skúsenosť s niekoľkými lekármi vydávať za všeobecne platné tvrdenie. To ani nebolo mojím úmyslom, keď som opisoval svoje rozčarovanie z prístupu školskej doktorky k môjmu vegetariánstvu pred mnohými rokmi. Bola to moja (možno neobratná) snaha ilustrovať zlyhania vedeckých autorít.  Na základe tohto príkladu si ma upozornil na štúdiu American Dietetic Association, ktorá vegetariánstvo akceptuje ako plnohodnotnú stravu. Toto stanovisko bolo ale publikované niekoľko rokov po tom, ako som už do seba tlačil sójové plátky a tofu.  Pani doktorka túto správu nemohla poznať, lebo v tej dobe neexistovala. Možno boli iné relevantné štúdie, ktoré si mohla pani lekárka prečítať. Ale tu podľa mňa leží koreň našej diskusie. Mnohé alternatívy sú na začiatku odmietané a spochybňované. Je to mnohokrát niečo nové, vymykajúce sa zaužívaným prístupom. Prví priekopníci vegetariánstva to jednoducho mali ťažké. Museli prešliapať cestu, kde sa na začiatku stretávali s prekážkami, spochybňovaním, odmietaním a možno aj zosmiešňovaním. Dnes už vegetariánstvo nie je považované za ťažký alternatívny úlet a posvätili ho aj štúdie podobné tej, čo si mi poslal. Na začiatku to ale bola alternatíva.

Mnohé alternatívy sú na začiatku odmietané a spochybňované. Je to mnohokrát niečo nové, vymykajúce sa zaužívaným prístupom.

Ostaňme ešte pri lekárskej téme. Z tvojho listu mi vyplýva, že moderné pôrodníctvo pozitívne hodnotíš podľa toho, ako sa znížila úmrtnosť novorodencov. Nepochybne je to obdivuhodné a každý rodič takúto skutočnosť oceňuje. Zvolil si si ale len jeden indikátor, na základe ktorého hodnotíš súčasné pôrodníctvo. Domnievam sa, že je nutné na túto tému ako aj ďalšie pozerať holisticky. Človek nie je len telo, ale aj duša.  Psychiater Stanislav Grof popísal vo svojich prácach vplyv pôrodu na psychiku človeka. Hovorí napríklad o bazálnych perinatálnych matriciach, ktoré sa viažu na jednotlivé štádiá pôrodu. Mnohé ženy si prajú priviesť na svet dieťa v inej atmosfére ako je bežná skutočnosť v mnohých slovenských nemocniciach.  Nerobia to preto, že sa chcú vrátiť do doby kamennej. Nestačí im ako indikátor „len“ znížená úmrtnosť detí. Za rovnako dôležité považujú aj samotný priebeh pôrodu a popôrodnú starostlivosť.  Skutočne si nemôžem pomôcť, ale keď som videl spôsob rodenia v našej okresnej nemocnici, pripomínalo mi to skôr priemyselnú halu ako príchod novej bytosti na svet. Ako reakcia na tento stav vznikajú alternatívne prístupy. Domáci pôrod je skutočne veľmi odvážnym riešením, ale napríklad rola duly začína byť už pomaly mainstreamom. Pred pár rokmi to bola tiež ťažká alternatíva, ktorú už dnes málokto spochybňuje. Opäť chcem poukázať na to, že alternatívy na začiatku plnia aj funkciu, kedy poukazujú na zlyhávanie zaužívanej praxe. A hľadajú iné cesty. Zhodneme sa v tom, že nemusia automaticky prinášať len pozitíva a je medzi nimi množstvo úletov

Trochu ma prekvapilo, ako častokrát staviaš ľudí hľadajúcich alternatívy do pozície spiatočníkov. Dopúšťaš sa toho pri pôrodoch, kde predpokladáš, že alternatívy rovno vedú k vyššej úmrtnosti, ako tomu bolo v minulosti. Rovnako sa ma pýtaš, čo sa stane, ak zavrhneme moderné poľnohospodárske metódy a vrátime sa k postupom našich predkov. Lenže tým, že niekto upozorňuje aj na negatívne dopady súčasného poľnohospodárstva a hľadá alternatívy, nehovorí zároveň, že sa chce stať hneď lovcom a zberačom. Táto argumentácia mi pripomenula ako sme kedysi stávali na infostánkoch o atómovej energii a mnohí ľudia nás rovno posielali do jaskýň so sviečkami.  Tu presne vzniká podľa mňa jadro  nedorozumení medzi „alternatívou“ a „mainstreamom“. Kritika nemusí nutne znamenať zavrhnutie moderného poľnohospodárstva ako takého.  Alternatívne smery (nielen) v poľnohospodárstve sú odozvou na negatívne javy, ktoré so sebou moderné postupy prinášajú.  Preto vznikajú alternatívne hnutia, ktoré sa snažia nájsť riešenia. Môžu často končiť v slepej uličke, ale to isté sa už nespočetne veľa krát pritrafilo aj rôznym vedeckým teóriám. Naopak, niektoré uletené vedecké teórie sa stali všeobecne prijímanými tvrdeniami. K tomu sa ešte ale dostanem.

Alternatívne prístupy môžu často končiť v slepej uličke, ale to isté sa už nespočetne veľa krát pritrafilo aj rôznym vedeckým teóriám. Naopak, niektoré spočiatku uletené vedecké teórie sa neskôr stali všeobecne prijímanými tvrdeniami.

Keď čítaš tento list, viem si živo predstaviť ako sa usmievaš pri mene Stanislava Grofa. Áno, je to ten profesor, ktorému udelili Bludný balvan ako šarlatánovi. Zámerne ho v liste spomínam. Rovnako by som mohol spomenúť biológa Ruperta Sheldraka, ktorého časť vedeckej obce s jeho teóriou morfogenetických polí považuje za blázna a „patetické mystické blúznenie“.  Tých mien je samozrejme omnoho viac. Prečo to spomínam? Takmer pred dva a pol tisíc rokmi tu bol podobný blázon. Démokritos z Abdér. V tej dobe razil šialenú teóriu, že svet je zložený z malých ďalej nedeliteľných čiastočiek, ktoré nazval atómy. Niekoľko storočí sa jednalo len o filozofickú špekuláciu, ktorá sa nedala nijako overiť. Atómy jestvovali aj za Démokrita, aj pred ním aj po ňom. Chýbali nám ale nástroje, ktorými by sme dokázali jeho teóriu potvrdiť alebo vyvrátiť. Dnes sa o jeho teórií učíme na „mainstreamových“ školách.

Súhlasím s tebou, že je nebezpečné, ak zástancovia akejkoľvek uletenej alternatívy majú tendenciu ju hneď vnútiť celému svetu. Na druhej strane je nutné brať do úvahy, že presadenie nového prístupu vrátane vedeckej teórie je boj. Zďaleka to neprebieha tak, ako to zjednodušene v liste popisuješ. Vynikajúco to popísal Thomas Kuhn  vo svojom diele The Structure of Scientific Revolutions. Vedci pracujú s určitou paradigmou, ktorá je všeobecne uznávaná a prijímaná. V rámci tejto paradigmy sa predpokladá pokojné  a postupné rozširovanie vedeckých poznatkov. Z času na čas sa ale vyskytujú „anomálie“, ktoré do prevládajúcej paradigmy nezapadajú. V tej chvíli sa objavujú na scéne „alternatívne“ paradigmy, ktoré s „normálnou“ vedou vstupujú do sporu a nasleduje tzv. vedecká revolúcia, kedy sa nová paradigma stáva všeobecne platnou. To, čo je ale zaujímavé, je skutočnosť, ako sa nová paradigma prijíma. Kuhn upozorňuje, že sa to nedeje spôsobom, kedy sa zástancovia starej paradigmy priklonia k novej. Funguje to skôr tak, že vyrastá nová generácia vedcov, pre ktorých je nová paradigma niečím samozrejmým a trochu vulgárne povedané, stará paradigma stráca na platnosti tak, ako jej obhajcovia postupne zomierajú.

Je možné, že niektoré súčasné alternatívy narážajú na spor so starou paradigmou a sme pri nich svedkami procesu revolúcie v Kuhnovom ponímaní. Možno sa Sheldrake aj Grof mýlia. Považujem ale za veľmi užitočné, ak sa takýto vedci vyskytujú a sú schopní spochybňovať prevládajúcu paradigmu. Pretože ani vedecké poznanie sa nedeje kontinuálne a postupne, ale v skokoch a „kuhnovských“ revolúciách.

Ak budeme mať energiu a čas, môžeme sa pustiť do pokračovania našej diskusie o „alternatívach“ a „mainstreame“ v školstve a spiritualite. Tuším, že naše postoje v týchto oblastiach budú plné rozdielnych názorov. A to je dobre.

Juraj Hipš

  • Dialóg je otvorený, ak máte záujem sledovať jeho pokračovanie, prihláste sa na odber noviniek, alebo si nás pridajte na Facebooku.
Zdieľaj:

6 komentárov

  1. Dakujem za kultivovany dialog.
    Mam malu poznamku k atomistickemu argumentu. Matus argumentuje, ze je dolezite mat nielen ideal a motivaciu, ale aj poznanie.
    Predstava, ze Demokritos dosiel na nejaku pravdu, ktora sa empiricky overila az ovela neskor, zavana trochu prave alternativnym pristupom toho typu, ktory Matus kritizuje.
    V skutocnosti Demokritov atomizmus mal pomerne malo spolocne s dnesnou realitou. Podla neho boli atomy sucasne nedelitelne, a sucasne mali rozne geometricke tvary (podla ktorych sa spajali). To je logicky nezmysel, na ktory upozornil uz Aristoteles pri kritike atomizmu.
    Vidim to tak, ze tento argument naopak nahrava Matusovmu pohladu, pri ktorom je dolezite pri pluralite hypotez dolezite mat dobru metodiku na ich triedenie. Demokritov atomizmus bol spravne zamietnuty a rozhodne sa dnes na mainstreamovych skolach nevyucuje.

  2. Michal Sedlačko on

    Matúš sa za tie roky posunul niekam, kde ho už nespoznávam. Diskusia je ale dobrým čítaním. Ak môžem, dve poznámky.

    1. Poukazovaním na úspech súčasnej vedy či spoločnosti, hlavne ak hovoríme o agregovaných veličinách (priemerná očakávaná dĺžka dožitia atď.) sa z obrazu, ktorý vytvárame, strácajú pretrvávajúce nerovnosti medzi rôznymi skupinami spoločnosti. Nepýtame sa, za akú cenu či na koho úkor sa pokrok dosahuje. Nepýtame sa, či táto spoločnosť funguje ako pretrvávajúci systém vzťahov mocenskej asymetrie a závislosti. A stráca sa z obrazu tiež možnosť predstaviť si spoločnosť ako iný systém, postavený na iných vzťahoch a hodnotách. Namiesto toho sa nám vytvára obraz „dobrého“ dominantného, daného a všeobjímajúceho systému, ktorý sa uberá dobrou cestou, a zopár okrajových skupiniek bláznivých alternatívcov. Akoby sa nám stratila vízia uvedomiť si, že alternatívci zďaleka nie sú len na okraji, že sa možno dá spojiť všetkých ukrátených, vytláčaných a ohrozených (žeby až tých 99%?) a skúsiť svet zmeniť.

    2. Druhý problém je ontologický a nepriamo metodologický. Matúš presadzuje veľmi konzervatívnu predstavu vedy, pozitivistickú a objektívnu – je len jedna skutočnosť a tá sa dá empiricky odhaliť. A existuje jedna jasná metodologická predstava o tom, čo je dobrá veda, odvodená z prírodných vied a založená na experimentoch ako najčistejšej vedeckej metóde. Nie. Veda nehovorí jedným hlasom a pozostáva z veľkého množstva vzájomne si protirečiacich komunít (viď nielen spomenutý Kuhn, ale aj Lakatos, Haas a pod.). Podľa voľby teoretického rámca (a ontológie) vidíme vždy skutočnosť inak – dokonca sa radikálnejšie dá povedať, že teoretickými a metodologickými nástrojmi vytvárame vždy odlišnú skutočnosť (p. napr. Ian Hacking). Bola nedávno v NY Times krásna diskusia medzi 6 expertmi na tému čo je závislosť a ako sa jej dá predchádzať či ju liečiť – a všetkých 6 vedcov dodalo radikálne odlišné dáta, publikácie, či odporúčania. Veda nehovorí jedným hlasom.

    Problémom je tiež technokratická predstava, že ľudstvo nepretržite kumuluje vedecké poznanie a veda a technológia nás vedú k lepším zajtrajškom, keď už nikto nebude trpieť. Tomuto povojnovému „veľkému rozprávaniu“ verili takmer všetci na oboch stranách železnej opony, to však už zďaleka neplatí. Práve naopak: veda je videná ako zodpovedná za množstvo dnešných rizík, od jadrovej energie a GMO, cez závislosť na fosílnych palivách a priemyselné katastrofy po stratu zmyslu, atomizáciu jednotlivca či zrýchlenie mechanizmov spoločenskej reflexivity na takú úroveň, že sa spoločnosť stáva nepredvídateľnou. Okrem toho poznanie dáva vždy zmysel len v nejakom rámci – a ako popísali Kuhn či Foucault, keď sa zmení dominantná epistémé, či sa na moc napojí odlišná vedecká komunita, zrazu sa zmení to, čo vnímame ako pravdu či železné zákony sveta alebo spoločnosti.

    Šírenie prometeánskeho mýtu o tom, že všetko bude lepšie, a technokratických predstáv o vede, vnímam ako veľmi problematický pokus na jednej strane zakryť existujúce utrpenie a nerovnosti a zabrániť systematickej, politicko-ekonomickej či politicko-ekologickej analýze, a na druhej strane vykonávať rolu epistemickej polície: zobrať jeden vedecký štandard a ten aplikovať, mocensky veľmi dominantným a neférovým spôsobom, krížom na všetky oblasti (a vyhodiť asi tak tri štvrtiny spoločenských vied z diskusie s argumentom, že to nie je dobrá veda).

  3. ja by som chcel okomentovat Jurajove rozhodnutie v pripade odmietnutia ockovanie a porodu.
    V tom prvom na zaver listu (sprvne) tvrdi, ze svet nie je ciernobiely. Napriek tomu urobil ciernobiele rozhodnutie a zamietol celu vec s ockovanim na zaklade osobnej skusenosti. Rozhodol sa bud-alebo a nie uvazene, pestrofarebne. Uvazene avsak alternativne by konal, keby sa lepsie informoval a napriklad nechal svoje dieta zaockovat proti niektorym chorobam a proti niektorym nie. Naprikal proti tuberkuloze by neockoval, lebo aj tak stopercentne neochrani (ale predchadza zavaznym, diseminovanym) formam ale proti rubeole ano, lebo pomer riziko/prospech je velmi velmi vyrazny.
    Podobne aj v pripade porodu doma. suhlasim s tym, ze podmienky, v ktorych deti prichadzaju na svet na Slovensku su katastrofalne a ja som bol velmi rad, ze sa moja zena mohla rodit v nemeckej uniklinike, ktora ponukala cele spektrum (na Slovensku alternativnych) moznosti priebehu porodu, kde sama zena voli, ako si porod zela.
    Napriekt tomu si myslim, ze rozhodnutie nechat rodit zenu doma je nezodpovedne. Riziko vplyvu neprijemneho prostredia (na dieta, event. matku) a zaostalej poporodnej starostlivosti (napriklad zanedbavanie bondingu) je mensie ako Riziko ze zivot alebo zdravie zeny a dietata pri zlom, nepredvidanom priebehu porodu budu vazne ohrozene. (mimochodom, perinatalne matrice to nevplyvni, lebo priebeh porodnym kanalom musi taktiez prebehnut). Mozno to znie hrubo, ale ak by som mal volit medzi par dni sklamanou a mrtvou zenou, volil by som jednoznacne tu par dni sklamanu. Tym, ze clovek svojmu bliznemu nechce uskodit, moze svojim (ne)konanim este viacej uskodit.

  4. – mnohe dnes samozrejme zaklady dnesnej vedy, aj mediciny, sa povazovali v minulosti za „alternativne“
    – aj moderna veda, najma medicina a rozne biovedy su casto len zmesou nazorov, absolutna pravda sa hlada len tazko a obcas neexestuje, mnohi vedci na najvyssich urovniach si casto odporuju
    – zatial co zapadna medicina najma v urazovych stavoch nema konkurenciu, v lieceni psychickych, ci roznych systemovych ochoreni ma dost slabu uspesnot
    – velke mnozstvo alternativnych pristupov su nebezpecne bludy, ale niekedy napr. v „dnes alternativnej“ medicine sa najdu vyrazne uspesne metody v porovnani s konvencnou liecbou (priznakov)
    – treba mat pokoru pred vedou a rozumom a jeho moznostami na oboch stranach

  5. Alternatívy sú alternatívami preto, že ich je veľmi veľa. A čím viac ich je tým je väčšia pravdepodobnosť že nejaká sa potvrdí ako správna. Ale samé osebe sú to iba idey ktoré nezvyšujú celkové poznanie civilizácie, až kým sa opakovane nepotvrdia že fungujú. Preto napríklad sa Nobelove ceny za fyziku nedávajú teoretikom ale vedcom ktorí overia že teoreticky predpokladaný jav existuje.

    To tiež znamená pre nás že my sa nemáme úzkostlivo držať nejakých predstáv a vymedzovať sa falošnými hranicami mainstream-alternatíva ale experimentovať s tým čo sa nám pozdáva. Na to aby človek nevysypal pokosenú trávu alebo štiepkované drevo do kompostu (niektorí ani kompost nemajú, ale rovno do odpadu!) ale použil ako mulč aby nemusel neskôr vytrhávať burinu, nepotrebuje oddane dodržiavať celý permakultúrny systém podľa knižky. Rovnako ani pôrodník nemusí byť zarytý alternatívec aby prišiel na spôsoby ako uľahčiť rodičkám pôrod…

  6. V rozhovore sa okrajovo spomína ako príklad pôrodníctvo: mainstreamové vs. alternatívne (pôrody doma). Pôrodníctvo je pritom dobrým príkladom toho, keď oficiálne autority (nie veda) na Slovensku zlyhávajú. Uvediem príklad. Škodlivá poloha pri pôrode na chrbte: http://www.odondevice.org/press/FIGO-second-stage.pdf
    Rutinne prevádzaná epiziotómia v pôrodniciach na Slovensku, miera cisárskeho rezu či oddeľovanie matiek a detí bezprostredne po pôrode.
    To, ako je na Slovensku momentálne nastavená starostlivosť o rodiace ženy, tieto ženy a ich deti poškodzuje. Odhliadnuc od toho, že tu nemáme riadne fungujúci systém zaznamenávania a vyhodnocovania štatistických údajov, perinatálne výsledky nášho pôrodníctva zaostávajú za vyspelou Európou (viac tu: https://zenskekruhy.sk/temy/spickova-uroven-slovenskeho-porodnictva/)

    V mnohých krajinách vyspelého sveta je bežné, že voľba ženy rodiť doma nielenže nie je odsudzovaná, ale aj podporovaná, čím sa robí porovnateľne bezpečnou s pôrodom v nemocnici (pre nízkorizikové rodičky). Čo robí nepodpora a odsudzovanie pôrodu doma ako nebezpečnej alternatívy, o tom som sa dosť podrobne rozpísala v sérii blogov na sme. Tu je prvý diel: http://miroslavarasmanova.blog.sme.sk/c/416785/porod-doma-ano-ci-nie.html

    Je ľakhé, zameniť si autoritu s výsledkami vedy. Tak ako je to vidno v tomto rozhovore. Žiaľ, oficiálny odborný názor na Slovensku, čo sa pôrodníctva týka ( o iných oblastiach nemôžem hovoriť, pretože sa v nich neorientujem) nezodpovedá vždy aktuálnemu vedeckému poznaniu. V našich pôrodniciach to vyzerá tak ako to vyzerá nielen z dôvodu, že pôrodníctvo nie je prioritou a systému chýbajú obrovské finančné prostriedky, ale aj z dôvodu, že mnoho pôrodníkov vykonáva túto profesiu ako remeslo – t.j robia to, čo sa naučili na škole a ďalej sa kriticky nedovzdelávajú.

    Svoju vinu na tom nesie aj vnímanie lekárov ako autority, ktorých vôľa je vždy nadradená želaniam a potrebám pacienta. Nie je divu potom, že pacient, ktorý si želá viac slobody v rozhodovaní o svojom tele, hľadá túto slobodu inde.. a nie vždy nájde aj to, čo je dobré. Nič to však nemení na tom, že šarlatáni v bielych plášťoch, si zaslúžia minimálne toľko pozornosti ako tí bez plášťov. Ak nie dokonca viac, pretože vykonávajú svoje poškodzujúce praktiky s oficiálnym požehnaním štátnych orgánov a za verejné peniaze poškodzujú beztrestne zdravie pacientov (zbytočne vykonaný cisársky rez, nástrih hrádze či oddelenie novorodenca od matky). Tieto zásahy nielenže môžu mať ale aj majú dlhodobé následky na zdravie matiek a detí – náchylnosť na niektoré autoimunitné ochorenia u detí porodených cisárskym rezom, riziko obezity či poškodenie vagíny zbytočným nástrihom, zťaženie až znemožnenie dojčenia (nedojčenie zvyšuje riziko rakoviny prsníka pre matku a riziko infekcie pre dieťa) pre matky, ktoré boli od svojich detí po pôrode oddelené a nebola im poskytnutá adekvátna podpora v dojčení.

    Okrem tohoto, čo som tu popísala vyššie, si treba uvedomiť, že EBM (Medicína založená na dôkazoch) nemá predstavovať stopercentné návody, ktoré sa majú uplatňovať na každom pacientovi rovnako. Autońomia každého jedného človeka predstavuje dôležitý prvok v rozhodovaní. Pretože každý prichádzame z iného prostredia, máme iné – špecifické potreby a tie samozrejme, štatistika nedokáže zobrať do úvahy. Odporúčam zaujímavý podcast na túto tému: http://www.bmj.com/content/353/bmj.i2452/article-info

    veľmi podobne to vnímam s celou vedou – má nám prinášať do životov uľahčenie, viac možností či slobody, jasnejšie a lepšie rozhodovanie. no rozhodnutia vo svojom živote robí napokon každý človek sám. To, či budú morálne, individualistické alebo skôr smerované na všeobecné dobro spoločnosti, atď. o tom do veľkej miery bude rozhodovať aj výchova v rodine a v neposlednom rade výchova k občianskej zodpovednosti (no nielen v privilegovanej strednej vrstve). Určite však nie cestou postihov, výsmechu a odvolávaním sa na autoritu. To možno platilo kedysi, no dnes je iná doba. Dialóg bez osobných útokov zohráva v tomto smere dôležitú úlohu.

Odpovedaj