Priestori https://www.priestori.sk informácie, inšpirácie, ideály Wed, 22 Mar 2017 11:14:59 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=5.2.2 Feminizmus ako psychoanalýza spoločnosti https://www.priestori.sk/feminizmus-psychoanalyza-spolocnosti/ https://www.priestori.sk/feminizmus-psychoanalyza-spolocnosti/#respond Wed, 22 Mar 2017 10:28:41 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2784 Len taká spoločnosť, ktorá sa pýta sama na seba, aká vlastne je a prečo, sa môže vyhnúť frustrácii plynúcej z opakovania tých istých podvedomých samodeštruktívnych reakcií. Len taká spoločnosť, ktorá o sebe uvažuje, môže uspokojiť potreby všetkých svojich členov.

Feminizmus je pre mňa nástrojom odkrývania ochranných vrstiev tradície, pomalé odstraňovanie skamenených nánosov a postupné skúmanie čoraz viac pulzujúcich živých tkanív aktuálnej skutočnosti. Ako najzaujímavejšia analógia sa v tomto kontexte javí tá s technikou psychoanalýzy.

Človek prichádza na prvé sedenie k psychoanalytikovi sebavedomý a celkom istý kontrolou vlastného vedomia. Nepochybuje o ničom, čo by sa týkalo nezávislosti jeho konania a rozhodovania. Vlastný život a svet mu pripadajú ako produkt absolútne racionálneho uvažovania, ako ten jediný prirodzený variant skutočnosti. Všetky zaužívané pravidlá a normy, ktorých je súčasťou, a ktoré ním prenikajú ako nôž čerstvým mäsom, považuje za všeobecne platné a nemenné. Nikdy predtým nezakúsil ten okamih sebaskúmania, ktorý ho môže priviesť k prekvapivým záverom.

Počas procesu psychoanalýzy sa však niečo začína meniť. Jednoducho sa v istom bode musíme začať pýtať nás samých, čo sa stalo v minulosti. Musíme sa vydať na trasu osobnej histórie a začať hľadať isté udalosti stojace pri zrode nášho súčasného ja. Psychoanalytik sa zameria na tieto skryté udalosti a pokúsi sa identifikovať tie, ktoré môžu byť príčinou, či počiatočným bodom aktuálneho stavu. Pod povrchom vedomia sa tak odhaľujú prvky a procesy, ktorých význam je pre individualitu skrytý, ale zároveň fundamentálny.

Feminizmus oslobodzuje, pretože jeho aktivity smerujú k autoreflexii, k vedomému skúmaniu myslenia a konania.

Podobne feminizmus so svojou filozofiou, sociológiou a umením podrobuje spoločnosť špecifickej analýze. K jeho najdôležitejším činnostiam patrí štúdium prejavov spoločenského vedomia a hľadanie jeho skrytých príčin. Následne dekonštruuje skamenené patriarchálne tradície, aby sa dotkol živého nervu v odkrytom tkanive. Mentálne techniky feminizmu aj na príklade rodových stereotypov upozorňujú na to, že bežné nie je to isté ako absolútne, že norma nie je esencia, a že tradičné nemusí byť vždy racionálne. V mnohých svojich aktivitách artikuluje presne to, čo psychoanalýza – to, čo sa javí ako normálne, je výsledkom mnohých zložitých a často protichodných procesov, ktorých súčasťou je často hra náhody a nepostihnuteľné irácio.

Feminizmus oslobodzuje, pretože jeho aktivity smerujú k autoreflexii, k vedomému skúmaniu myslenia a konania. Len taká spoločnosť, ktorá sa pýta sama na seba, aká vlastne je a prečo, sa môže vyhnúť frustrácii plynúcej z opakovania tých istých podvedomých samodeštruktívnych reakcií. Len taká spoločnosť, ktorá o sebe uvažuje, môže uspokojiť potreby všetkých svojich členov.

Feminizmus je teda pre mňa nielen životným postojom, ale aj nenahraditeľným nástrojom, ktorý pomáha udržiavať spoločnosť racionálnu a vedomú si príčin a následkov vlastného konania.

]]>
https://www.priestori.sk/feminizmus-psychoanalyza-spolocnosti/feed/ 0
Maajid Nawaz a Sam Harris: Skutočná povaha islamu https://www.priestori.sk/maajid-nawaz-a-sam-harris-skutocna-povaha-islamu/ https://www.priestori.sk/maajid-nawaz-a-sam-harris-skutocna-povaha-islamu/#comments Tue, 14 Mar 2017 06:50:39 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2753 „Presvedčenie extrémistov, že pravda je na ich strane, najlepšie spochybníme, ak budeme trvať na tom, že ich interpretácia je len jeden z možných pohľadov. Jedinou univerzálnou pravdou je, že neexistuje iba jeden správny spôsob výkladu náboženských textov. Pokiaľ neexistuje jediná správna odpoveď, pluralizmus je jedinou možnosťou. Pluralizmus povedie k sekularizmu, demokracii a ľudským právam,“ hovorí Maajid Nawaz v dialógu so Sam Harrisom o povahe islamu.

Predhovor

Islam, druhé najrozšírenejšie náboženstvo na svete, sa ešte donedávna pohyboval na okraji záujmu väčšiny Stredoeurópanov. Všetko sa zmenilo, keď začali Európu zaplavovať propagandistické videá militantov z ISIS a keď humanitárna kríza na Blízkom východe spôsobila príliv utečencov hľadajúcich bezpečie a nový domov v krajinách Európskej únie. Náboženstvo, ktorým sa snažia zaštítiť fanatici a ktoré vyznáva významná časť utečencov sa zo dňa na deň stalo centrom záujmu médií, politikov aj bežných občanov Slovenska. Potreba porozumieť tak zložitému fenoménu, akým je islam, mnohých zastihla nepripravených. Sociálne siete zaplavila vlna zjednodušujúcich až primitívnych článkov, ktorých cieľom bolo často jediné – vyvolávať nenávisť a tú premieňať na politické body. Avšak aj ľudia, ktorí majú skutočný záujem o pochopenie islamu sa nevyhnú pochybnostiam a obavám.

Niektoré pasáže v Koráne naozaj znejú hrôzostrašne, prístup k ľudským právam a slobode vierovyznania je vo viacerých moslimských krajinách neakceptovateľný, rovnoprávnosť mužov a žien, rešpekt k menšinám a odlišnostiam, to sú niektoré z oblastí, v ktorých sa islam často dostáva do rozporu s  liberálnymi a humanistickými hodnotami. Diskusie o islame sa zvyčajne polarizujú do dvoch pozícii. Na jednej strane sa islam prezentuje ako učenie, ktoré nie je zlučiteľné so západnou civilizáciou. Ako reakcia na tento extrémny postoj sa objavujú tendencie ignorovať problémy a otázky, ktoré spolužitie liberálnej sekulárnej spoločnosti s islamom prináša. Otvorená diskusia, ktorá pripúšťa kritický pohľad, ale zároveň neupadá do povrchných stereotypov je vzácna.

O takúto diskusiu sa v knihe Islam and future of tolerance pokúsil Sam Harris, neurovedec, filozof a aktivista propagujúci vedecký skepticizmus a sekularizmus a Maajid Nawaz, spisovateľ, politik a aktivista, ktorý sa venuje otázke islamského extrémizmu. Nasledujúci úryvok z knihy predstavuje akýsi úvod do tejto zložitej problematiky. Sam Harris v diskusii zastáva postoj blízky mnohým západným sekulárnym liberálom, ktorí prirodzene nedôverujú náboženským dogmám a kritizujú snahu náboženských učení ovplyvňovať verejný život a spoločnosť. Maajid Nawaz vnáša do diskusie hlbší vhľad, nesnaží sa pri tom poprieť problémy a vážne výzvy, ktorým čelí islam v 21. storočí, ale svoju pozornosť zameriava predovšetkým na tie prístupy, ktoré umožňujú spolužitie islamu so sekulárnou liberálnou demokraciou.

Islam and Future of Tolerance

Povaha islamu

Sam Harris: V našej predošlej konverzácii padlo slovo „fundamentalista“. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, chcel by som na tomto mieste osvetliť, čo tento pojem znamená. Anglický pojem „fundamentalista“ nám odkázala istá odnož amerického kresťanstva. V tomto kontexte označuje niekoho, kto verí v božský pôvod a neomylnosť kresťanskej biblie. To, ako používame tento termín v kontexte islamu, môže viesť k predstave, že bežní moslimovia nepovažujú Korán za neomylné slovo Stvoriteľa. Práve tohto sa týka moja otázka, keďže, ak som správne pochopil, v podstate všetci „umiernení“ moslimovia – teda tí, ktorých nemožno ani zďaleka považovať za islamistov a dokonca ani nie sú obzvlášť konzervatívni v svojich pohľadoch na spoločnosť – sú v kresťanskom význame tohto slova fundamentalistami, keďže veria, že Korán je doslovné a neomylné slovo Božie.

Maajid Nawaz: Myslím, že v tomto dialógu je dôležité vyhnúť sa dvom omylom. Prvým je vziať si obraz islamu a Moslimov, ako vyzerajú dnes, a predpokladať, že tak vyzerali vždy a vždy rovnako vyzerať budú. Druhým omylom je sústrediť sa na to, čo si myslíme, že text znamená, namiesto spôsobu, ktorým sa k nemu pristupuje. Nemyslím si, že je možné vykladať text bez toho, aby existovala nejaká metóda výkladu, dokonca ani v prípadoch, ktoré vy označujete ako doslovný výklad a ja by som ich označil ako „bezduchý výklad“. (V skutočnosti v mnohých prípadoch, z ktorých sa niekoľkým budeme venovať, doslovný výklad vedie k prekvapivo otvoreným interpretáciám.)

Ja osobne sa domnievam, že aj bezduchosť je istou metódou výkladu textu. To slovíčko bezduchý používam preto, že tí, ktorí sa tejto metódy pridržiavajú, trvajú na doslovnom znení aj vtedy, keď si text zjavne protirečí. Ak vy vyberiete nejakú časť textu a ja ukážem, že protirečí nejakej inej pasáži rovnakého textu, a vy napriek tomu nemáte problém s týmto zjavným nesúladom a trváte na tom, že obe pasáže možno chápať súčasne ako pravdivé, aj to je istá metóda výkladu. Mne osobne takáto forma výkladu nedáva zmysel, ale je to metóda, nie doslovný výklad, podobne ako aj úsilie o zosúladenie protikladných pasáží je metódou. Dokonca aj vtedy, keď sa máme zhodnúť na tom, čo je to doslovný výklad, potrebujeme nejakú metódu výkladu.

Ak teda vezmem do úvahy tieto dve pripomienky, aká je moja odpoveď na vašu otázku? Predstava, že islam a Moslimovia sú nemenní je nesprávna, v dejinách islamu existoval smer označovaný ako Mu’tazila, podľa ktorého Korán nebol nutne nemenným slovom Božím. Súčasným predstaviteľom tohto prístupu je iránsky moslimský filozof Abdalkarím Sorúš. Mu’tazila predstavovala v dejinách pomerne významný smer, až kým, ako to býva zvykom, mocenské záujmy rozhodli o tom, ktorý náboženský smer sa presadí. To sa obvykle deje z politických dôvodov, nie preto, že by sa ukázalo, že jedna strana má pádnejšie argumenty. Tak to bolo aj s Nicejským koncilom, vďaka ktorému sa kresťanstvo stalo náboženstvom Rímskej ríše, čo viedlo k jeho rozšíreniu v Európe. Politické rozhodnutia veľkých ríš majú moc určiť, a v histórii aj určovali, ktoré náboženské prúdy sa stanú ortodoxiou. Tak to bolo aj v islame.

Jednou z kapitol v dejinách mocenského vplyvu na vývoj moslimského náboženstva, je spor o to, či bol Korán stvorený Bohom alebo či ide o večné slovo Božie. Tento spor spomínam nie preto, že som stúpencom jedného alebo druhého tábora (nie som tu napokon nato, aby som sa venoval teológii), ale preto, že chcem poukázať na rôznorodosť tradičnej islamskej teológie. V istom historickom období prevládal v tejto veci názor zastávaný Mu’tazilou, ale tá bola nakoniec porazená stranou zvanou Asha’ira vedenou imámom Ash’ariom. Ash’ariho postoj, že Korán je večný a nestvorený, bol prijatý ako islamská ortodoxia. Ash’ari bol pritom odpadlíkom od Mu’tazily, čo len dokladá, aká rozšírená bola kedysi pozícia tohto smeru. Práve z tohto dôvodu dnes väčšina Moslimov verí, že Korán je večným, neomylným slovom Božím, hoci myslitelia vychádzajúci z tradície Mu’tazily, ako Sorúš a ďalší, tvrdia niečo iné.

Harris: To napätie medzi textom a jeho výkladom, ktoré popisujete, je dobre známe všetkým umierneným veriacim, ale zdá sa byť obzvlášť veľkou prekážkou v islame. V čom vidím problém je, že umiernení zástancovia všetkých náboženských tradícií sa usilujú reinterpretovať alebo dokonca ignorujú najnebezpečnejšie a najabsurdnejšie časti svojich posvätných textov, a práve to z nich robí umiernenú stranu. Takýto prístup však zároveň vyžaduje určitú mieru intelektuálnej nepoctivosti, pretože umiernení veriaci nemôžu pripustiť, že ich umiernenosť nemá základ vo viere. Dvere vedúce z väzenia doslovného výkladu písma sa jednoducho nedajú otvoriť znútra. To, že sa dnes, v 21. storočí, umiernení veriaci zasadzujú za vedecký racionalizmus, ľudské práva, rodovú rovnosť a mnohé ďalšie moderné hodnoty – hodnoty, ktoré podľa vás môžeme chápať ako univerzálne pre všetkých ľudí – je dôsledok posledných tisíc rokov ľudského pokroku, ktorého veľkú časť sme dosiahli napriek náboženstvu, nie vďaka nemu. Preto, keď umiernení veriaci vyhlasujú, že svoje moderné etické zásady vyčítali z posvätných textov, znie to ako cvičenie v sebaklame. Pravda je taká, že väčšina našich moderných hodnôt je v príkrom rozpore k učeniu judaizmu, kresťanstva a islamu, a pokiaľ pre ne aj nachádzame oporu v našich posvätných textoch, len zriedkavo sú tam vyjadrené lepšie, než inde.

Zdá sa mi, že umiernení veriaci nie sú ochotní vyrovnať sa s tým, že všetky posvätné spisy obsahujú obrovské množstvo hlúposti a barbarizmu, ktoré môžu fundamentalisti znova a znova objavovať a posväcovať, pretože neexistuje žiaden princíp umiernenosti, ktorý by vychádzal z viery a ktorý by tomu zabránil. Fundamentalistický výklad je z princípu úplnejší a ucelenejší, a preto aj poctivejší. Fundamentalista vezme do rúk knihu a povie: „Fajn, teraz prečítam každučké slovo, ktoré mám pred sebou, a pokúsim sa čo najlepšie pochopiť, čo odo mňa Boh žiada. Predpojatosť ponechávam stranou.“ Naopak, umiernený veriaci si myslí, že jeho interpretácia a selektívny výklad posvätného textu sú presnejšie ako doslovné znenie Božieho slova. Boh vraj má moc dať svojim posvätným textom akúkoľvek podobu. Pokiaľ by si želal, aby sme ich chápali v duchu sekulárneho racionalizmu 21. storočia, mohol vynechať všetky tie pasáže o kameňovaní za cudzoložstvo a čarodejníctvo. Ono nie je až také ťažké napísať knihu, ktorá zakazuje sexuálne otroctvo. Stačí pár riadkov typu „Nebudeš mať sexuálnych otrokov!“ a „Pokiaľ vedieš vojnu a zmocníš sa zajatcov, čo je veľmi pravdepodobné, neznásilníš ani jedného z nich!“ No napriek tomu sa zdá, že Bohu sa to akosi nedarí. Práve v tomto spočíva intelektuálna príťažlivosť skupín ako Islamský štát (akokoľvek zvláštne to musí znieť), pretože najpriamočiarejší výklad Koránu je ten, že Allah odporúča džihádistom, aby si brali sexuálne otrokyne spomedzi porazených, stínali hlavy nepriateľom, atď.

Predstavme si, že sa jedného dňa vyberú doslovný a umiernený vykladač písem na obed a na jedálnom lístku nájdu ako špecialitu podniku „čerstvého homára“. Ako veľký milovník homárov si stúpenec doslovného výkladu objedná tento pokrm a čaká. Aj stúpenec umierneného výkladu si objedná homára, ale vyhlási, že nemá žiaden problém s tým, že jeho homár vlastne bude husacinou. A čokoľvek dostane na tanieri, nemusí to byť úplne čerstvé v bežnom zmysle toho slova, pretože umiernený vykladač chápe, že význam slov sa mení podľa kontextu. Dosť zvláštny prístup k obedu, nemyslíte? Ešte zvláštnejšie je zaujať takýto prístup k najdôležitejším otázkam života – ako a pre čo žiť, za čo sa oplatí umrieť alebo zabíjať. Z tohto dôvodu je ľahké pochopiť, v čom spočíva príťažlivosť doslovného výkladu. Ľudia sa ho intuitívne dožadujú v takmer každej oblasti ich života a veriaci, do tej mieri do akej zastávajú presvedčenie, že ich posvätné texty boli napísané alebo inšpirované Stvoriteľom, sa ho dožadujú tiež.

Umiernení veriaci nie sú ochotní vyrovnať sa s tým, že všetky posvätné spisy obsahujú obrovské množstvo hlúposti a barbarizmu, ktoré môžu fundamentalisti znova a znova objavovať a posväcovať.

Keď teda tvrdíte, že žiadne náboženstvo nie je v svojej podstate mierumilovné ani bojachtivé a že každý posvätný text vyžaduje výklad, mám pocit, že sa zamotávate do problémov, pretože mnohé z textov, ktoré máte na mysli, nie sú až také pružné, ako by ste chceli. V prvom rade nie sú vykladané úplne slobodne a v druhom rade vyžadujú od svojich stúpencov, aby verili v špecifické veci a vykonávali špecifické úkony. Nemôžete napríklad tvrdiť, že v islame sa na jedenie bravčového a pitie alkohol nevzťahujú žiadne obmedzenia. Aj keby ste našli nejaký spôsob ako vykladať Korán takým spôsobom, že by dovoľoval konzumáciu oboch, nemôžete tvrdiť, že jedným z jeho hlavných posolstiev je, že zbožný Moslim by mal zjesť čo najviac bravčoviny a vypiť čo najviac alkoholu. Podobne nie je možné tvrdiť, že jedným z hlavných posolstiev islamu je pacifizmus. (Hoci to je možné tvrdiť o džinizme. Nie všetky náboženstvá sú rovnaké.) Nie je jednoducho možné povedať, že jedným z hlavných posolstiev Koránu je úcta k ženám ako morálne a politicky rovnocenným partnerom mužov. Práve naopak, je možné tvrdiť, že jedným z hlavných postojov islamu je, že ženy sú druhotriedni občania a majetok mužov, ktorí sú s nimi spriaznení.

Asi by som mal upresniť, že keď som použil slovné spojenia ako pretvárka a intelektuálne nepoctivosť pri našom prvom stretnutí, nešlo mi o posudzovanie vašej osoby. Ono žiť v rozporuplnej situácii umiernených veriacich je možno jedinou cestou vpred, pretože alternatívou by bolo zásadne prepracovať posvätné texty a ja nie som tak veľký idealista, aby som si myslel, že je to možné. Nie je možné vyhlásiť: „Hej, počúvajte, vy tmári. Tie vaše sväté texty sú plné rôznych násilných rozprávok, a preto ich teraz v mene vašej prevýchovy na civilizovaných ľudí pozmeníme a dáme vám nazad niečo na štýl Kahlila Gibrana. Nech sa páči… nie je to hneď lepšie, keď už nemusíte nenávidieť homosexuálov?“ Toto by sme podľa mňa mali byť schopní urobiť v 21. storočí s hociktorou intelektuálnou tradíciou. Hovoríme opäť o niečom, čo sa týka umiernených vyznávačov všetkých vier, ale čo práve pre Moslimov predstavuje obzvlášť veľký problém.

Nawaz: Súhlasím s poslednou vetou. Je to skutočne obzvlášť veľký problém pre Moslimov. Sám som otvorene priznal, že táto situácia predstavuje jednu z najväčších výziev súčasnosti, predovšetkým vo Veľkej Británii a iných európskych krajinách, ako to dokladajú strašlivé zverstvá, ktoré na rukojemníkoch v Sýrii páchajú moslimskí teroristi z Británie a Európy. Je tiež pravda, že hoci to, o čom sa tu bavíme, možno vztiahnuť aj na judaizmus alebo kresťanstvo, práve určitá spolitizovaná verzia islamu spôsobuje v nepomerne väčšej miere problémy, ktorým musí svet čeliť, a preto máme pádny dôvod sústrediť sa práve na ňu. To sa ani nesnažím spochybniť.

K Vášmu názoru, že v 21. storočí by sme mali mať právo upraviť akýkoľvek posvätný text iba malú poznámku. Zachovať text v podobe, ktorú mal povedzme pred tisíc rokmi, bude mať vždy význam, aj keby išlo iba o historický dokument. Nemyslím si, že to, na čo sa máme zamerať, je fyzický stav textov. Čím sa vraciame k tomu, o čom ste hovorili: pointa je podľa mňa vo výklade, v metódach, na ktorých reforma stojí, v tom, či reformátori v skutočnosti pokračujú v pretvárke, a v tom, či možno takúto výzvu zdolať. Bavíme sa teda o prístupe.

To, o čom sa tu bavíme, možno vztiahnuť aj na judaizmus alebo kresťanstvo, ale práve určitá spolitizovaná verzia islamu spôsobuje v nepomerne väčšej miere problémy, ktorým musí svet čeliť.

Začnime tým, že si ujasníme niektoré body. Je mi úplne jasné, že k téme sa vyjadrujete ako intelektuál, že pristupujete k otázkam, ktoré sa tu snažíme riešiť, konzistentne a so snahou chápať ich zložitosť. Tiež si vážim, že sa pokúšate o citlivý prístup k mojej práci bez snahy ma poškodiť. Je však potrebné uvedomiť si, že hovoríte z privilegovanej pozície niekoho, kto žije a kto sa pravdepodobne aj narodil a bol vychovaný v sekulárnej demokratickej spoločnosti. Niekedy je veľmi ťažké urobiť potrebný mentálny skok a vžiť sa do toho, ako uvažuje priemerný Pakistanec. Poznám mnohých pakistanských ateistov, ktorí sa spoločne s liberálnymi moslimami pokúšajú demokratizovať pakistanskú spoločnosť znútra. Kým my môžeme viesť svoju debatu bez strachu, pre nich môže otvorená diskusia znamenať smrť.

Harris: Samozrejme. Aj ja som v kontakte s mnohými z týchto ľudí. Chápem, že milióny slobodne zmýšľajúcich ľudí sú moslimami len na povrchu, z prinútenia, pretože sa musia skrývať. To je dôvod, prečo považujem súčasné útoky zo strany liberálov na kritikov islamu za hlboko pomýlené, predovšetkým to škodlivé nálepkovanie „islamofób“, ktorým je označený hocikto, kto si myslí, že islamu treba venovať v dnešnej dobe špeciálnu pozornosť. Príde mi navyše ako dosť znepokojujúce, že mnohí umiernení moslimovia veria, že islamofóbia je väčším problémom ako radikálny islam. V týchto ľuďoch vyvoláva viac hnevu to, že niekto ako ja nerobí rozdiel medzi džihádom a vedením svätej vojny, než to, že milióny ich spoluveriacich tiež tento rozdiel nevidia a preto sa dopúšťajú zverstiev.

Ako ste sami povedali, v mnohých prostrediach viesť konverzáciu podobnú tej, ktorú tu vedieme, znamená koledovať si o zabitie. Dostávam správy od moslimov, ktorí sa boja priznať vlastným rodičom, že stratili vieru v Boha, pretože sa boja, že ich rodičia zabijú. Títo ľudia mi píšu, že ak liberálny intelektuál ako ja nemôže hovoriť o spojitosti medzi určitými náboženskými dogmami a násilím bez toho, aby som bol očierňovaný ako fanatik, akú nádej majú ony, keď sa musia obávať toho, že ich zabije ich vlastná rodina alebo dedina za niečo tak malé, ako pochybnosti o Bohu? Áno, som si dobre vedomý toho, že v Pakistane nie je možné hovoriť tak slobodne ako tu.

Nawaz: K tomuto mám jednu intelektuálnu a jednu pragmatickú pripomienku. Z intelektuálneho hľadiska zastávam pozíciu, že neexistuje žiaden správny výklad textu, ktorý by vyplýval z jeho podstaty. Samozrejme, môžete mi predložiť mnohé pasáže z Koránu a z hadítov (a ja vás môžem uistiť, že som ich čítal, pretože som sa naučil naspamäť polovicu Koránu, keď som bol vo väzení za svoje politické názory), ktoré vy pokladáte za problémové, znepokojivé, a na prvý pohľad násilné.

No ako som už povedal, na to, aby ste mohli vykladať hocaký text, musíte mať metodológiu výkladu a k takej metodológií patrí ohľad na právne, jazykové, filozofické a historické aspekty textu. O tejto téme napísal cambridgeský historik Quentin Skinner svoju významnú esej, Význam a pochopenie v dejinách myslenia (Q. Skinner, “Meaning and Understanding in the History of Ideas.“ History and Theory 8, no. I (1969): 3-53). V nej vysvetlil, prečo je predstava, že existuje niečo také ako správny výklad textu, nebezpečná. Skinner sa pýta, či texty hovoria sami za seba, alebo je to tak, že do nich vkladáme určité hodnoty a predpoklady, keď ich vykladáme.

Ja osobne sa vyhýbam označeniu “doslovný” výklad, pretože takéto označenie naznačuje, že výklad tohoto typu je správnym významom textu. Dávam prednosť slovu bezduchý. Podobne ako vynález kníhtlače ovplyvnil Reformáciu, zvyšujúci sa prístup k internetu vedie k tomu, že islamské texty sú vykladané rôznorodejšie, demokratickejšie a širšími vrstvami ľudí. Kľúčom je podľa mňa uvedomiť si (a to sme stále ešte pri mojej intelektuálnej pripomienke, k pragmatickej sa dostaneme za chvíľku), že ak sú texty v skutočnosti iba zhlukmi myšlienok, ktoré niekto pomiešal dokopy a nazval ich knihou, „bezduchý“ výklad textu nie je v ničom nadradený iným výkladom. Otázkou je, či chceme prijať bezduchý výklad posvätných textov a zvoliť si nejakú pasáž s tým, že vyhlásime, že jej pravý význam je taký a taký bez ohľadu na akýkoľvek kontext, alebo prijmeme možnosť, že existujú aj iné metódy výkladu.

Ak uznáme, že jediný správny a nemenný výklad islamských posvätných textov nikdy neexistoval a každý výklad bol od počiatku vždy určovaný dobovými náladami, reformistický prístup je intelektuálne konzistentný a dalo by sa dokonca očakávať, že dnes bude mať väčšinovú podporu.

Tým sa dostávame opäť k bodu, z ktorého sme vyšli: pokiaľ uznáme, že jediný správny a nemenný výklad islamských posvätných textov nikdy neexistoval a každý výklad bol od počiatku vždy určovaný dobovými náladami, reformistický prístup je intelektuálne konzistentný a dalo by sa dokonca očakávať, že dnes bude mať väčšinovú podporu. Tento prístup je opakom pozície, ktorú zastáva tá dobre organizovaná, hlasná a násilná menšina, ktorá dokázala dosiaľ každého prekričať. Ak však pripustíme, že neinteligentný výklad bol pôvodným prístupom k posvätnému textu, reformná strana má len malú šancu na úspech. Na otázku, ako to je v skutočnosti, možno neexistuje odpoveď. Táto istá otázka nebola vyriešená ani pokiaľ ide o výklad Ústavy Spojených štátov, Shakespeara alebo ktoréhokoľvek náboženského textu.

Čo teda môžeme robiť z praktického hľadiska? Už tu padlo, že pokiaľ by niekto v Pakistane so mnou chcel prebrať tie otázky, ktoré so mnou preberáte vy, hrozila by mu smrť. Čo robiť v takomto priškrtenom prostredí? (Aby si čitatelia nemysleli, že všetky krajiny, v ktorých väčšinu tvoria moslimovia, sú rovnaké, spomeňme, že počas rámadánu v roku 2014 sa napríklad v Turecku uskutočnil pochod homosexuálov.)

Rozumným krokom vpred by bolo presadiť myšlienku, že neexistuje jediný správny spôsob výkladu. Takéto riešenie sa ponúka predovšetkým v prípade sunnitov, ktorý tvoria 80 percent moslimskej populácie, pretože tí nemajú ustanovené duchovenstvo. Ak teda nejaká pasáž hovorí „Podrež im krky“, vyvodiť z toho, že jej význam je „Podrež im krky v súčasnosti“ vyžaduje použiť určitú metódu výkladu. Ak by sme dokázali rozšíriť presvedčenie, že všetky závery vyvodzované z posvätných textov sú obyčajné výklady, všetky možné výklady posvätných kníh by bolo možné chápať ako odraz rôznych ľudských pohľadov.

Rozšírenie takejto myšlienky by podrylo nároky islamistov na vlastníctvo pravého Božieho slova a výrazne zmenšilo význam takejto argumentácie. Povedané v arabskej islamskej terminológii: nejde o nič iné ako tvoj idžtihád, nejde o nič iné ako tvoj výklad textu ako celku. V dejinách islamu prebiehala debata o tom, či boli dvere idžtihádu uzavreté alebo nie. Záverom bolo, že dvere idžtihádu nemožno uzavrieť, pretože sunniti nemajú ustanovené duchovenstvo. Ktokoľvek, kto má na to potrebné vzdelanie, môže vykladať posvätné texty, a práve preto ich vykladajú aj extrémisti. Najlepším spôsobom ako podryť tvrdenie extrémistov, že pravda je na ich strane, je trvať na tom, že ich interpretácia je len jeden z možných pohľadov na vec. Jedinou univerzálnou pravdou je, že neexistuje jediný správny spôsob výkladu. Pokiaľ to naformulujete takto, hovoríte v podstate, že neexistuje jediná správna odpoveď, a pokiaľ neexistuje jediná správna odpoveď, pluralizmus je jedinou skutočnou možnosťou. Pluralizmus povedie k sekularizmu, demokracií a ľudským právam. Toto sú hodnoty, na ktoré je potrebné sa sústrediť. Nemusíme sa zamestnávať tým, či je ateizmus intelektuálne najrýdzejší spôsobom, ako ich dosiahnuť. Moje úprimné presvedčenie je, že pokiaľ sa sústredíme na pluralizmus výkladu a na sekularizmus, demokraciu, ľudské práva, a ďalšie podobné hodnoty, po určitom čase dosiahneme mier a stabilitu v krajinách s väčšinovým moslimským obyvateľstvom, čo aj im umožní viesť takéto debaty. Potom sa aj pochybovanie o existencii Boha stane možnosťou otvorenou pre všetkých.

Moje úprimné presvedčenie je, že pokiaľ sa sústredíme na pluralizmus výkladu a na sekularizmus, demokraciu, ľudské práva, a ďalšie podobné hodnoty, po určitom čase dosiahneme mier a stabilitu v krajinách s väčšinovým moslimským obyvateľstvom.

To je v súčasnosti nemožné vo väčšine oblastí s moslimskou väčšinou. Dovolím si tiež tvrdiť, že by sme nemali pristupovať k žiadnemu textu, dokonca ani k literárnym dielam, deterministickým spôsobom…

Harris: Až na to, že niektoré výklady textu dávajú väčší zmysel ako iné..

Nawaz: Samozrejme. Nemôžem vám tu pri stole tvrdiť, že viem o výklade Koránu, ktorý by ospravedlňoval jedenie bravčového. V tomto ste poskytli dobrý príklad. Avšak veľké problémy, ktorým dnes čelí ľudstvo, nespočívajú v tom, či si dám na raňajky slaninu alebo nie.

Harris: Poznám zopár ľudí, ktorí by s vami nesúhlasili. Ale inak prijímam vašu námietku.

Nawaz: Poďme na to inak. Použime bravčovinu ako symbol niečoho podstatnejšieho, našej schopnosti odpútať sa od predstavy, že náboženstvo je súborom právnych noriem. Podľa jednej tradície napríklad Prorok hovorí opakujúc slova Božie: „Ó môj ľud,“ – to sú slová Boha k veriacim – „pokiaľ nebudeš hrešiť a kajať sa, privediem si ľudí požehnanejších ako si ty, ktorí budú hrešiť a kajať sa, pretože to, čo chcem, je pokánie.“

Táto a podobné pasáže viedli k vzniku smeru v rámci tradičnej islamskej filozofie, ktorá odmieta ľudskú snahu o dokonalosť alebo dosiahnutie raja na zemi. Mnohé skupiny súfiov, vrátane škôl Mulaamatiyya a Qalandariyya, si dokonca zakladali na svojom práve hrešiť. Prehlasovali, že ľudia nie sú anjelmi kráčajúcimi po zemi a Boh očakáva pokánie. Čo možno dosiahnuť takýmto prístupom? Hoci nevytvára výklad, ktorý by povolil vašu symbolickú bravčovinu, vedie k „vzťahu s posvätným textom“, ktorý naňho umožňuje nazerať úplne novým spôsobom. Už ho nemožno chápať ako prísny súbor právnych predpisov, ale ako duchovnú cestu, mystické spojenie s Bohom.

Na to, aby ste uznali tieto dva prístupy – presvedčenie, že žiaden text nehovorí sám za seba a že náš vzťah k posvätnému textu má byť viac o duchovnom prežívaní než o legalizme – nepotrebujete ani byť veriacim.

(Evina Steinová je odborníčka na dejiny náboženstva a spoluzakladateľka blogu ReLit venovanému gramotnosti o náboženských tradíciách)
  • predhovor napísal Matúš Ritomský

– foto Maajid Nawaz: Eregis
– foto Sam Harris: Cmichel67

]]>
https://www.priestori.sk/maajid-nawaz-a-sam-harris-skutocna-povaha-islamu/feed/ 1
Alternatívy konzumného spôsobu života https://www.priestori.sk/alternativy-konzumneho-sposobu-zivota/ https://www.priestori.sk/alternativy-konzumneho-sposobu-zivota/#comments Thu, 09 Mar 2017 08:05:49 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2736 Máloktorý termín je tak často nesprávne používaný, ako výraz konzumný spôsob života. Takmer vždy je spájaný s nadmernou spotrebou. Za alternatívny spôsob života voči tomu „konzumnému“ sa najčastejšie označuje život založený na umiernenej spotrebe a skromnosti. Medzi populárne antikonzumeristické iniciatívy patria Zero Waste, Minimalizmus, Dobrovoľná skromnosť, Ekodedinky. Cieľom tohto článku je vysvetliť, že sa chybne označujú ako antikonzumeristické stratégie. Skutočnou alternatívou konzumnej spoločnosti je autarkická spoločnosť, teda spoločnosť, v ktorej absentuje výmenný obchod a špecializácia práce. Spomínané iniciatívy by sme mali nazývať anti-technologické. Riešenia problémov, ktoré produkujú naše moderné spoločnosti, by mali byť založené na inovovaní existujúcich technológií a nie ich odmietaní.

Sotva sa nájde niekto, kto by sa nestretol s kritikou nášho konzumného spôsobu života. Tento spôsob života je často spájaný z negatívnymi asociáciami a výčitkami voči prehnanej spotrebe, zameriavaním sa na materialistické veci a nezáujmom o duchovné či environmentálne záležitosti. Kritikov konzumného spôsobu života môžeme nájsť naprieč celým politickým spektrom, medzi náboženskými predstaviteľmi, konzervatívnymi fundamentalistami, ľavicovými intelektuálmi či ekológmi.

Alternatívy konzumného spôsobu života

Výraz konzumný spôsob života je takmer vždy spojený s prílišnou spotrebou, nadspotrebou a tento súvis často spomínajú pápež František, intelektuáli Zygmunt Bauman, Gilles Lipovetsky, Joseph Heath a Andrew Potter, ľavičiarka a enviromentálna aktivistka Naomi Klein a mnoho ďalších mien. Medzi navrhované alternatívy voči konzumeristickému správaniu, takmer vždy patria stratégie s obmedzovaním spotreby, dobrovoľnej skromnosti, používaním čo najmenšieho počtu vecí, napríklad Zero Waste, Minimalizmus, Dobrovoľná skromnosť, či spôsob života ekokomunity v Zaježke. Aby sme však porozumeli, aké sú jeho alternatívy, mali by sme si upresniť termín konzumný spôsob života a čo je jeho protikladom.  

Konzumný spôsob života

Každý tvor konzumuje prostriedky potrebné k svojmu prežitiu. Na rozdiel od iných živočíchov náš druh Homo sapiens prostriedky potrebné k svojmu životu nezískava výlučne vlastnou produkciou. Konzumujeme a spotrebúvame tovary, výrobky, služby, ktoré nám poskytujú iní príslušníci nášho druhu a na oplátku vytvárame produkty či služby, ktoré poskytujeme iným. Tento druh správania je pre nás ľudí typický a antropológovia spolu s archeológmi o tomto modely nášho správania neustále prinášajú príklady z celého sveta. Jedným z univerzálnych znakov Homo sapiens žijúcich loveckým a zberačským spôsobom života v minulosti bolo to, že každé pohlavie sa zameriavalo na odlišný druh potravy a ním tak prispievalo do spoločného jedálneho lístka. Ženy v závislosti od klímy sa zameriavali na zber dostupnejších typov potravy, napríklad korienkov, semien rastlín či ovocia. Naopak, muži sa zameriavali na ťažšiu a menej predvídateľnú potravu ako lov zvierat či hľadanie medu.  

Táto stratégia sa však zásadne líši od spôsobu života našich najbližších príbuzných teda primátov a opíc, ako aj iných živočíšnych druhov.

Úplná pravda to však nie je. Podľa antropológa Richarda Wranghama u niektorých druhov opíc a primátov vidíme, že obe pohlavia preferujú vo svojom jedálničku iné typy potravy, napriek tomu, že žijú v rovnakom prostredí. Šimpanzie samice jedia viac termitov a mravcov, než samci, ktorí sa orientujú viac na mäso. Opice samíc makakov preferujú vo svojom jedálničku hmyz a samci zase viac obľubujú ovocie. Nikdy však nevidíme, že by si medzi sebou vymieňali ovocie za hmyz, či vzájomne dopĺňali potravu, podobne ako to robili naši predkovia. Dokonca aj giboni a gorily, ktorých obe pohlavia trávia celé dni spolu, vychovávajú spolu svojich potomkov, sa však o potravu nedelia, nevymieňajú si ju a každé pohlavie si potravu zabezpečuje samostatne.

Výmenný obchod, áno alebo nie?

Evolučná primatologička Sarah Brosnan sa pokúsila nasimulovať určité formy výmenného obchodu medzi našimi najbližšími príbuznými, teda šimpanzami a veľmi inteligentnými opičkami malpami kapucínskymi. Urobila viacero pokusov tu, tu, tu a tu. V jednom z typických pokusov bolo úlohou šimpanza, aby si so svojim ľudským partnerom vymieňal jeden druh potravy za iný.

Experimentátori vybrali tri druhy potravy:

Hrozno (najobľúbenejšie)
Jablká, uhorky (menej obľúbené)
Mrkva (neobľúbené)

Šimpanzy si nikdy s experimentátorom nevymenili ich najobľúbenejšiu pochúťku, teda hrozno, za žiadnu inú potravinu. Naopak, a aj to len vďaka tréningu, sa naučili vymieňať neobľúbenú mrkvu za najobľúbenejšie hrozno. Čo je však dôležité, šimpanzy a taktiež malpy kapucínske, len veľmi neochotne vymieňali celkom obľúbené jablká a uhorky za najobľúbenejšie hrozno.

Podľa Sarah Bosnan táto neochota k výmene obľúbenej veci za ešte obľúbenejšiu, ktorá bráni rozvinutiu výmenného obchodu, je hlboko zapísaná v šimpanzej psyché. „Majú na výmenu síce všetky predpoklady avšak „averzia zo straty je u nich ešte silnejšia, než tá naša ľudská“ trochu sklamane skonštatovala. Nemenej dôležitý fakt však bol ten, že pri všetkých pokusoch bolo rozhodujúce úsilie experimentátora. Akonáhle experimentátor prestal iniciovať výmenu, tá jednoducho vymizla a nikdy nebola iniciovaná zo strany šimpanzov a málp.  

Autarkická spoločnosť

Protikladom konzumnej spoločnosti je autarkický model, teda spôsob života spojený so sebestačnosťou a samozásobiteľstvom, kde si všetky prostriedky spojené so živobytím zabezpečuje každý individuálne (okrem kŕmenia potomkov). Na rozdiel od iných živočíchov náš druh Homo sapiens vynašiel schopnosť vymieňať si medzi sebou potravu a iné komodity. Začali sme sa tak vzdávať sebestačnosti, ktorú sme nahradili špecializáciou práce a výmenným obchodom. Podľa zoológa Matta Ridleyho sme my ľudia autarkickú spoločnosť opustili možno už pred 100 000 rokmi. Špecializáciu práce podľa pohlavia sme postupne rozširovali aj na spoluprácu s príbuznými a neskôr aj na spoluprácu s inými nepríbuznými skupinami až do dnešnej podoby, kedy vytvárame globálnu sieť pestrých pracovných zameraní, v ktorých každý z nás sa zaoberá úzko špecializovanými typmi úloh.

Na rozdiel od iných živočíchov náš druh Homo sapiens vynašiel schopnosť vymieňať si medzi sebou potravu a iné komodity. Začali sme sa tak vzdávať sebestačnosti, ktorú sme nahradili špecializáciou práce a výmenným obchodom.

Antikonzumeristický spôsob života?

Sú stratégie Zero Waste, Minimalizmus, Dobrovoľná skromnosť, alternatívou voči konzumnému spôsobu života? Ani náhodou! Život každého človeka v meste, aj toho „najekologickejšieho“ ktorý sa snaží za sebou zanechávať čo najmenšiu ekologickú stopu, je v skutočnosti hyperkonzumný spôsob života. Veď len o tie úplne najzákladnejšie potreby spojené so zabezpečením jedla, oblečenia, tepla, hygienických potrieb, sa starajú státisíce, ak nie milióny ľudí (poľnohospodári na dedine, vodiči áut, ktorí dovezú potraviny do miest, výrobcovia áut, výrobcovia dielov pre autá, atď.)

Dokonca aj tí najradikálnejší, ktorí odídu z miest do prírody a snažia sa o čo najväčšiu formu samozásobiteľstva a sebestačnosti, ako napríklad ľudia z ekokomunity v Zaježke, sa správajú skrz na skrz konzumeristicky. Akokoľvek sa snažia zbaviť závislosti od iných, dennodenne konzumujú služby, tovary a produkty, ktoré sami nedokážu produkovať. Od výrobcu vidiel (minimálne ich kovových častí) až po knihy, elektrinu, verejnú dopravu, automobilovú dopravu, internet.

Označovať vyššie spomínané stratégie alternatívami či antikonzumeristickými stratégiami je nepresné a je to chyba. Ale ako by sme ich teda mali nazývať?

Anti-technologické stratégie

To, čo majú vyššie spomenuté „alternatívy“ spoločné, je ich negatívny postoj voči technológiám. Napríklad niektorí ľudia žijúci v Zaježke, vnímajú technológie v tom lepšom prípade ako nutné zlo a snažia sa moderné technológie nahrádzať tými tradičnými a „prírodnými“ alternatívami. Stavajú domy zo slamy, hliny, vyrovnávajú použité klince, jedia z ručne vystrúhaných drevených lyžíc, atď. Menej radikálny antikonzumeristi žijúci v meste vášnivo nahrádzajú výrobky balené v plastoch ich „organickými“ alternatívami. Vyrábajú si tak doma svojpomocne mydlo z olivového oleja, zubnú pastu, pracie prášky, deodorant nahrádzajú kypriacim práškom a namiesto panadolu na bolesť chrbta si namiešajú čarovný elixír z himalájskej soli a olivového oleja.

Namiesto zaužívaných termínov spojených s alternatívnym či antikonzumeristickým spôsobom života, by sme ich mali nazvať anti-technologické stratégie. Podobne ako biopotraviny, homeopatia, alternatívna medicína, anti-GMO, patria medzi konzervatívne riešenia problémov založené na odmietaní technologického pokroku a strachu z neho.

Namiesto odmietania a vzdávania sa technológií, teda cestou znižovania špecializácie práce, môžeme riešiť existujúce environmentálne problémy pomocou zdokonaľovania a inovovania technológií šetrnejších k životnému prostrediu.

Inovácie technológií, nie ich odmietanie

Cieľom urbánnych „antikonzumeristiských“ iniciatív Zero Waste, Dobrovoľná skromnosť, Minimalizmus, Zaježka, je snaha o produkciu čo najmenšieho množstva odpadu, využívania surovín do posledného kúska, používania čo najmenšieho počtu vecí, vyhýbania sa plastom a redukcii našej ekologickej stopy. Tieto motívy sú nepochybne dobré a dôležité. Čo však je problém, je ich spôsob riešenia. Táto filozofia je totiž založená na nedôvere k technológiám. Ich dôsledná aplikácia môže však dopadnúť podobne ako známy Tasmánsky technologický regres. Je to cesta znižovania špecializácie práce, ktorá vedie k zmenšovaniu kolektívnej inteligencie, čo skvele popísali antropológ Joseph Henrich a Matt Ridley. To v konečnom dôsledku spôsobuje nielen technologický úpadok, ale predovšetkým prudké zníženie našej kvality života.

Máme však aj druhú možnosť. Namiesto odmietania a vzdávania sa technológií, teda cestou znižovania špecializácie práce, môžeme riešiť existujúce environmentálne problémy pomocou zdokonaľovania a inovovania technológií šetrnejších k životnému prostrediu, tvorbou inovácií s menšou ekologickou stopou a záťažou, teda ísť smerom, ktorý ponúkajú autori ekomodernistického manifestu.

titulná fotka: Môsieur J./Flickr

]]>
https://www.priestori.sk/alternativy-konzumneho-sposobu-zivota/feed/ 2
Zrušme Mečiarove amnestie https://www.priestori.sk/zrusme-meciarove-amnestie/ https://www.priestori.sk/zrusme-meciarove-amnestie/#respond Wed, 08 Mar 2017 19:54:07 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2747 Organizácia Via Iuris spustila kampaň Som za to, ktorej cieľom je podporiť zrušenie Mečiarových amnestií.

„Mečiarove amnestie sú najvýraznejším symbolom nespravodlivosti na Slovensku. Sú hrubým zneužitím práva štátnou mocou. Amnestiami si štátna moc zaručila beztrestnosť za skutky, z ktorých bola podozrivá. Ak novodobé dejiny Slovenska vyrástli na takejto právnej kultúre, nemôžeme sa čudovať, že ani dnes ľudia na Slovensku neveria v spravodlivosť a vymožiteľnosť práva,“ uviedla programová riaditeľka Via Iuris Zuzana Čaputová.

Súčasťou kampane je petícia, ktorú za 49 hodín od spustenia akcie podísalo 40 000 ľudí a podpisy stále pribúdajú. Svoj podpis môžete pripojiť na webstránke somza.to

SomZa2

Znenie výzvy

Výzva poslancom NR SR za zrušenie Mečiarových amnestií:

Vážené pani poslankyne, páni poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, s úctou vás žiadame o podporu návrhu na zrušenie amnestií udelených bývalým predsedom vlády Vladimírom Mečiarom.

Mečiarove amnestie sú hrubým prejavom zneužitia štátnej moci, ktorá týmto zabránila vyšetreniu a spravodlivému potrestaniu zločinov, zo spáchania ktorých je sama podozrivá. Sú zásadným pošliapaním spravodlivosti, právneho štátu, ako aj základného poslania štátnej moci chrániť občanov. Zrušenie Mečiarových amnestií je potrebné pre poznanie pravdy o amnestovaných skutkoch, ako aj o prvých rokoch vývoja demokracie na Slovensku. Malo by však aj veľmi aktuálny význam, predstavovalo by dôležitý precedens v schopnosti moci napraviť vlastné zlyhanie a zneužitie z minulosti. V súčasnej dobe, keď čoraz viac občanov stráca dôveru v štát a demokratické zriadenie a hľadá riešenie v autoritatívnom režime, by bolo zrušenie amnestií signálom, že demokratický štát si dôveru občanov zaslúži. Preto je zrušenie Mečiarových amnestií nielen krokom viažúcim sa k minulosti, ale dôležitým a nevyhnutným rozhodnutím pre súčasnosť a budúcnosť Slovenska.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, svojim rozhodnutím o zrušení Mečiarových amnestií môžete urobiť významný krok k tomu, aby sa spravodlivosť na Slovensko vrátila a začala platiť pre každého.

]]>
https://www.priestori.sk/zrusme-meciarove-amnestie/feed/ 0
Prišiel čas dizajnovať lásku? https://www.priestori.sk/prisiel-cas-dizajnovat-lasku/ https://www.priestori.sk/prisiel-cas-dizajnovat-lasku/#respond Tue, 14 Feb 2017 00:37:58 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2690 Pod vplyvom vedy, technológie a v dôsledku priemyselnej revolúcie sa naše životy zásadne zmenili. Rodiny a vzťahy sa menia tiež, samotné manželstvo z lásky je pomerne nový fenomén. Sme bohatší ako kedykoľvek predtým a preto nehľadáme partnera iba z ekonomických dôvodov, od vzťahov očakávame niečo viac. Naša biológia však zaostáva za spoločenskou a kultúrnou evolúciou.

Predstavte si, že ste so svojím dlhoročným partnerom na dovolenke. Máte pekný vzťah, ale niekedy premýšľate, či by ho bolo možné ešte zlepšiť. Presne na Valentína nájdete na pláži tajomnú fľašu. Keď ju otvoríte, vyjde z nej džin lásky a ako odmenu za svoje oslobodenie ponúka splnenie troch špeciálnych valentínskych želaní. Vďaka jeho magickej moci môžete napríklad:

– pociťovať viac alebo menej sexuálnej túžby
– znovu prežívať rovnakú bláznivú zaľúbenosť, ako na začiatku vášho vzťahu
– cítiť väčšie alebo menšie emočné puto so svojim partnerom
– žiť šťastne monogamne alebo s viacerými partnermi

Čo by ste si vybrali? Čo by bolo správne si vybrať? Viete čo by si vybral váš partner? Ako by ste sa rozhodovali, keby ste výber zvažovali spoločne? A čo by ste vybrali pre svojho partnera, ak by ste rozhodovali namiesto neho?

Džin lásky sa stáva realitou

V auguste 2015 americká agentúra pre potraviny a liečivá (FDA) schválila prvý liek určený na zvýšenie sexuálnej túžby. Flibanserin, známy pod komerčným názvom „Addyi“, sa používa na  liečbu poruchy hypoaktívnej sexuálnej túžby (HSDD), inými slovami nízkeho libida u žien pred menopauzou. Addyi pôsobí na neurotransmitorové receptory v mozgu. Ide o tie isté serotonínové receptory, na ktoré je cielené antidepresívum Prozac, to však naopak libido znižuje. U väčšiny žien, ktoré užívajú Addyi, bolo zaznamenané mierne zvýšenie počtu uspokojivých sexuálnych zážitkov v priebehu mesiaca.

Užívanie Addyi so sebou prináša rôzne otázky. Podľa niektorých odporcov lieči prípravok symptómy namiesto samotného problému, ktorým sú nefunkčné spoločenské alebo intímne vzťahy. Objavujú sa obavy o zneužitie lieku vo vzťahoch, kde dochádza k týraniu a výhrady sa týkajú tiež možného podporovania nerealistických očakávaní, ktoré nám podsúvajú média propagujúce hypersexualitu a pornografiu.

Jedná sa o legitímne obavy. To, čo motivovalo vedcov pri vývoji lieku však bola snaha riešiť reálny problém žien, ktorým ich nízka sexuálna túžba negatívne ovplyvňuje kvalitu života. Nový liek im môže pomôcť. Addyi je pri tom iba prvým z rady očakávaných liekov lásky, ktoré majú ovplyvňovať špecifické procesy odohrávajúce sa v rôznych fázach medziľudských romantických vzťahov.

Láska a partnerstvo

Láska a partnerstvo patria k základným, biologicky podmieneným, spôsobom chovania ľudského druhu. Evolúcia stvorila život, vrátane toho ľudského, ako nástroj určený na reprodukciu a odovzdávanie génov ďalším generáciám.

Pojem láska v sebe zahŕňa tri rôzne prejavy mozgovej činnosti, ktoré sa vyvinuli u všetkých cicavcov – túžba, romantická príťažlivosť a párová väzba.

Túžba nás nabáda k zblíženiu sa s akýmkoľvek prijateľným partnerom, romantická príťažlivosť zabezpečuje, že si vyberáme a uprednostňujeme špecifického partnera a vzťahová väzba umožňuje párom dlhodobú spoluprácu a spolužitie až do doby, kým sa naplnia ich rodičovské povinnosti. Každá táto etapa vzťahu sa tvorí v inej časti mozgu za pomoci rozdielnych hormónov a neurotrasmiterov.

Potrebujeme tabletky lásky?

Z hľadiska evolúcie je 300 000 rokov iba mihnutie oka. Približne tak dlho na zemi žije ľudský druh. Naše základné nastavenie je veľmi podobné nastaveniu našich predkov lovcov zberačov. A keď príde na párenie, chováme sa veľmi podobne ako ostatné cicavce.

Popri tom sa za posledných 10 000 rokov pod vplyvom poľnohospodárstva, urbanizácie a inštitútu súkromného vlastníctva radikálne zmenili naše spoločnosti. Vytvorili sme inštitúcie, ktoré umožňujú život vo veľkých skupinách a zabezpečujú ochranu osobného majetku. Manželstvo a vernosť sú jednými z nich. Napĺňajú naše emocionálne potreby a zabezpečujú socio-ekonomickú stabilitu. Umožňujú zachovávanie majetku prostredníctvom presunu dedičstva, chránia pred sexuálne prenosnými ochoreniami a vytvárajú podmienky pre výchovu potomkov.

Pod vplyvom vedy, technológie a predovšetkým v dôsledku priemyselnej revolúcie sa zásadne zmenili aj naše rodiny a vzťahy. Samotné manželstvo z lásky je pomerne nový fenomén. Približne polovica manželstiev dnes končí rozvodom. Deti často vyrastajú v „zmiešaných“ rodinách, vychovávajú ich single rodičia aj homosexuáli. Oslavuje sa rôznorodosť. Môžeme mať partnera opačného alebo rovnakého pohlavia, prípadne oboje. A sme bohatší ako kedykoľvek predtým, nehľadáme partnera iba z ekonomických dôvodov, od vzťahov očakávame niečo viac. Ľudia hľadajú hlbokú lásku, napĺňajúce vzťahy a sexuálny súlad.

Naša biológia však zaostáva za našou spoločenskou a kultúrnou evolúciou – stále máme biológiu a inštinkty našich dávnych predkov. Nie sme nadizajnovaní pre inštitúcie, ktoré sme pre seba stvorili, vrátane dlhotrvajúceho manželstva.

Nie sme nadizajnovaní pre inštitúcie, ktoré sme pre seba stvorili, vrátane dlhotrvajúceho manželstva.

Po väčšinu histórie sa ľudia dožívali iba 25 až 35 rokov. Pôrod, násilie a choroby, to všetko predstavovalo vysoké riziko smrti. Väčšina manželstiev skončila smrťou jedného z partnerov. Ak zoberieme do úvahy predpokladanú dĺžku života 30 rokov a skutočnosť, že manželstvá sa uzatvárali medzi násťročnými, 50% manželstiev netrvalo dlhšie ako 15 rokov z toho dôvodu, že jeden z partnerov zomrel. Mediánová dĺžka trvania manželstiev dnes je zhodou okolností 11 rokov. Jednoducho povedané, partnerské vzťahy sa evolučne vyvíjali tak, aby vydržali o niečo dlhšie, ako desať rokov.

Znamená to, že láska potrebuje nový dizajn? Láska a vzťahy v rozhodujúcej miere ovplyvňujú naše životné blaho a blaho našich detí. Potrebu uniknúť evolučnej predurčenosti nie je ťažké morálne zdôvodniť.

Nehrozí nám však pritom to, že lásku zmeníme na farmaceutický produkt a pripravíme ju o všetku autenticitu? Nestaneme sa na láske závislí? Nevytvoríme zo vzťahu nový druh väzenia, nebudeme sa nútiť k zotrvávaniu vo vzťahoch, ktoré by bolo lepšie opustiť? Nie je bezpečnejšie meniť ľudí a inštitúcie pomocou terapie a vzájomnej dohody?

Evolúcia nás nestvorila, aby sme boli šťastní, ale stvorila pocit šťastia, aby nás udržoval nažive a zabezpečoval našu reprodukciu. Z ľudskej perspektívy je však naše šťastie a šťastie našich blízkych jedným z hlavných životných cieľov. Neexistuje žiadny morálny imperatív, ktorý by ľuďom diktoval poslušnosť voči evolúcii.

Evolúcia nás nestvorila, aby sme boli šťastní, ale stvorila pocit šťastia, aby nás udržoval nažive a zabezpečoval našu reprodukciu. Z ľudskej perspektívy je však naše šťastie a šťastie našich blízkych jedným z hlavných životných cieľov.

Evolúcia formovala naše motivácie aj emócie. Preto akýkoľvek etický alebo sociálny systém, ktorý sa pokúsime vytvoriť, začne byť nestabilným v okamihu, kedy sa dostane do rozporu so silami evolúcie. Naše evolučné adaptácie však zodpovedajú viac prostrediu, v ktorom žili naši dávni predkovia, ako našim súčasným životom. V mnohých prípadoch uprednostňujú súťaživosť a nespokojnosť pred našim šťastím.

Ovplyvňovanie ľudských emócií na chemickej a biologickej úrovni predstavuje spôsob, ako sa vymaniť z týchto okov. S jeho pomocou môžeme meniť našu biologickú podstatu v súlade s našimi túžbami a hodnotami.

Je to krok k takzvanému „biologickému oslobodeniu“ (z angl. „bioliberation“), ktoré nie je ničím menším, ako oslobodením sa od tlakov a obmedzení, ktoré na nás uvalila evolúcia. Práve tieto tlaky a obmedzenia nám bránia v dosiahnutí takého života, ktorý považujeme za hodnotný a kvalitný.

Možnosť rozhodovať

V živote nie je nič zadarmo, tak znie ľudová múdrosť. V prípade Addyi americká agentúra pre kontrolu liečiv FDA musela zvážiť vedľajšie účinky jej užívania.

Približne 21% žien, ktoré liek užívali, zaznamenali miernejšie prejavy depresie (únava, ospalosť, útlm) a 11% pocítili nevoľnosť, točenie hlavy.  Vyskytli sa aj prípady upadnutia do mdlôb, zhoršenie koordinácie alebo nepriaznivé účinky v kombinácii s alkoholom, antidepresívami či hormonálnou antikoncepciou.

Tieto riziká musia byť neustále monitorované a ľudia musia byť o nich  informovaní. V konečnom dôsledku sú to však samotní užívatelia, kto by sa mal rozhodnúť či riziko nežiaducich účinkov stojí za benefity, ktoré nové liečivá prinášajú.

Všetko to, čo v živote považujeme za dôležité je výsledkom procesov odohrávajúcich sa v našich mozgoch. Nejde pritom o žiadne mystické javy – uvoľňovanie neutrosmiterov, ako napríklad serotonín, vyvoláva elektrické impulzy medzi neurónmi a tie sa transformujú do myšlienok, túžob, pocitov a činov.

Túto mozgovú činnosť možno ovplyvňovať prostredníctvom cielených zmien prírodného a sociálneho prostredia, alebo priamou stimuláciou mozgu aktívnymi látkami, prípadne elektrickými alebo magnetickými vlnami.

Vyššie komplexnejšie činnosti a zážitky, akými je napríklad hranie futbalu, nevieme zatiaľ vyvolať priamymi stimuláciami mozgu. Podobne to je s láskou. Vyžaduje kombináciu angažovania sa, vykonania konkrétnych činov, ako aj existenciu biologickej odozvy. Obava, že tabletky lásky zničia niečo z toho, čo považujeme za esenciu lásky sú zatiaľ neopodstatnené. Tabletky môžu láske pomôcť, ale nedokážu ju stvoriť ani nahradiť.

Slobodná vôľa je do veľkej miery ilúzia. Poznatky psychológie a neurovied ukazujú, že mnohé naše rozhodnutia, ktoré považujeme za slobodné, sú v rozhodujúcej miere utvárané nevedomými faktormi, poháňané podnetmi z nášho prostredia a spoločnosti. Paradoxne, tabletky lásky nám môžu priniesť väčšiu slobodu a posilniť naše rozhodnutia. Či už by to bolo rozhodnutie rozísť sa s partnerom alebo naopak, odhodlanie zachovať vzťah. Inými slovami, získali by sme viac rozumovej kontroly nad pudmi a túžbami. Samozrejme, nie je možné jednoducho zjesť tabletku a zamilovať sa alebo pocítiť príťažlivosť. Ale za určitých okolností dokážu tieto prípravky zvýšiť šancu, že sa niečo také stane.

Tabletky lásky nám môžu priniesť väčšiu slobodu a posilniť naše rozhodnutia. Získali by sme viac rozumovej kontroly nad pudmi a túžbami.

V tomto zmysle sú lieky lásky oslobodzujúce, alebo by prinajmenšom mohli byť. Rovnako, ako každá mocná technológia, môžu byť aj lieky lásky použité pre dobrý alebo zlý účel. Ich použitie proti niekoho vôli môže znamenať neslobodu a zneužívanie.

Základná etická výbava

Spolu s tým, ako sa rozširujú naše slobody je potrebné zdokonaľovať aj pravidlá. Rovnaký problém zažívame s internetom – neexistencia pravidiel a sociálnych noriem urobila z tejto mocnej technológie Divoký západ.

Preto už dnes navrhujem niekoľko základných pravidiel, ktoré nám môžu pomôcť, ak sa rozhodneme využívať služby džina lásky:

  1. Aktívne utváraj podobu svojho vzťahu. Vyjadri jasne svoje názory a túžby. Pamätaj na to, že neexistuje návod, ktorý by platil pre každého.
  2. Pracuj spoločne so svojim partnerom na takej podobe vzťahu, ktorú považujete za správnu. Nenechajte  ostatných, aby vám vnucovali normy a hodnoty, ktoré sú vám cudzie. Krátkodobý vzťah alebo dlhodobý vzťah, s deťmi alebo bez detí, monogamný alebo nemonogamný, je to vaša voľba. Využite poznatky z oblasti psychológie, sociológie a biológie, aby ste dosiahli to, po čom túžite a v čom nachádzate zmysel.
  3. Buďte si vedomí odvrátenej stránky toho, čo konáte a snažte sa minimalizovať riziká.
  4. Pamätajte, že na podporných prostriedkoch si môžeme vybudovať závislosť. Môže sa tiež stať, že nové účinné látky nepoužijeme na vytváranie lepšej budúcnosti, ale na prehlbovanie nerovností a nespravodlivostí súčasného sveta.
  5. Nezabúdajte, že okrem lásky sú tu aj iné hodnoty – zdravie, rodina, práca. Sledujte pozorne, aký dopad má používanie podporných prostriedkov na tieto hodnoty.
  6. Rozprávajte sa o svojich cieľoch, prehodnocujte ich a ak je to potrebné nebojte sa ich upravovať.
  7. Spolupracujte na spoločných cieľoch, na základe vzájomnej dohody.

Nebojte sa tvoriť svoj vlastný život podľa vašich predstáv.

– titulná fotka: Greg Rakozy/Unsplash

]]>
https://www.priestori.sk/prisiel-cas-dizajnovat-lasku/feed/ 0
Natálka – divadlo proti extrémizmu https://www.priestori.sk/natalka-divadlo-proti-extremizmu/ https://www.priestori.sk/natalka-divadlo-proti-extremizmu/#respond Sun, 12 Feb 2017 07:57:17 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2721 Divadelný projekt Natálka vznikol ako reakcia na povolebné obdobie, keď sa do slovenského parlamentu dostali ľudia s extrémistickým myslením.

Natálka bola živé a temperamentné dvojročné dievčatko. Až do momentu, keď sa štyria mladíci rozhodli, že do domu, v ktorom býva rómska rodina, hodia Molotovov kokteil. Následky ničivého požiaru poznačili celú rodinu. Nielen fyzicky, ale najmä psychicky. Proces sa stal skúškou súdnej moci, ale aj humanity a ľudskosti.

Slovenské Národné Divadlo v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom a o. z. Living Memory vytvorili projekt Natálka ako reakciu na povolebné obdobie, keď sa do slovenského parlamentu dostali ľudia s extrémistickým myslením. Snahou autorov bolo vytvoriť dielo, ktoré bude priamo v prostredí mladých ľudí na školách hovoriť o netolerancii a extrémizme a vytvoriť tým predpoklad na diskusiu študentov s odborníkmi na túto tému.

Natalka2

Príbeh o Natálke je dokumentárnym divadlom, ktoré mapuje kauzu zo susednej Českej republiky z roku 2009. Svet médií a strachu dokáže z obetí spraviť vinníkov a z vinníkov obete. Aká môže byť spomienka matky, ktorá na ten osudný večer už nikdy nezabudne? Ako prebiehal súdny proces? Akú váhu majú správne použité slová? Kde sú korene myslenia extrémistov… a aké sú liečebné účinky rodinnej súdržnosti. Aj o tom je divadelná hra Natálka.

Inscenácia o Natálke je živým svedectvom nielen ľudskej zloby, ale aj lásky a občianskej angažovanosti a podpory.

Ako dostať Natálku aj do vašej školy?
Školy, ktoré majú záujem o uvedenie inscenácie a diskusiu o téme aj u nich, nech sa hlásia na mejlovú adresu: protiextremizmu@snd.sk

Projekt je určený pre stredné školy a je bezplatný. Všetky technické náležitosti vyriešia zástupcovia SND v priamej komunikácii so školou.

]]>
https://www.priestori.sk/natalka-divadlo-proti-extremizmu/feed/ 0
Dodávky zbraní do Sýrie a limity pacifizmu https://www.priestori.sk/dodavky-zbrani-do-syrie-a-limity-pacifizmu/ https://www.priestori.sk/dodavky-zbrani-do-syrie-a-limity-pacifizmu/#comments Sat, 30 Jul 2016 17:26:12 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2661 Problém nie je to, že sme dodávali zbrane, ale spôsob, akým sme ich dodávali: nekontrolovane, bezmyšlienkovito, a cynicky čisto za účelom zisku. Pašovanie prebiehalo kvôli tomu, že oficiálna politika na úrovni EÚ či USA voči Sýrii bola a je nesmierne hlúpa. Zbrane sýrskym povstalcom bolo a je treba dodávať, ale kontrolovane, za konkrétnym účelom, stojac pritom principiálne na správnej strane.

Srbi, Bulhari či Slováci posielali tisícky ton zbraní do Saudskej Arábie, Jordánska, Turecka či Kataru, odkiaľ následne putovali do Sýrie do rúk skupín, ktoré bojujú proti diktátorovi Assadovi: nielen skupiny zaradené pod FSA (Slobodná sýrska armáda), ale aj radikálne islamistické skupiny ako Ansar al-Sham, na al-Kájdu napojená Jabhat al-Nusra, či dokonca Islamský štát.

Naratív sa tu zdá byť jednoduchý: Slovensko sa podieľa na podpore teroristov a teda aj zhoršení bezpečnosti v Európe, podieľa sa na rozdúchavaní vojny, podieľa sa na vojnových zločinoch, podieľa sa na smrti ľudí, čo uviazli vo vojne… a pokrytecky napokon odmieta prijať tých, ktorí pred vojnou utekajú. Pokúsim sa ukázať, že naratív taký jednoduchý nie je.

Najprv však uvediem, že nepolemizujem s nasledujúcimi vecami: je zlé, ako porušujeme medzinárodné dohody o vývoze zbraní; je absurdné, ak nevieme odkontrolovať, že z letiska v hlavnom meste nám odlietajú tisícky ton zbraní; je nemorálne, ak nám je jedno, ku komu sa zbrane dostávajú. A napokon čo sa týka utečeneckej krízy, tak otázka či pomôcť alebo nepomôcť ľuďom utekajúcim k nám pred vojnou sa nijako netýka toho, aký vplyv sme na danú vojnu mali. Je to len otázka toho, či sa chceme zachovať ako civilizovaná krajina, alebo nie.

Vo všetkom tomto mi však chýba širší kontext. Vývozy zbraní, ktoré zjavne pre rebelov v Sýrii sprostredkovávali Turecko, štáty zálivu a Jordánsko – formálne naši spojenci – nie sú problémom, ktorý vznikol z ničoho, ale sú symptómom väčšieho problému. Tým väčším problémom je faktické opustenie sýrskej revolúcie západnými krajinami a ponechanie povstalcov – a civilistov v oslobodených oblastiach – napospas Assadovi a jeho podporovateľov z Iránu a Ruska.

Vývoz zbraní nie je problémom, ktorý vznikol z ničoho, ale je symptómom väčšieho problému. Tým je faktické opustenie sýrskej revolúcie západnými krajinami a ponechanie povstalcov – a civilistov v oslobodených oblastiach – napospas Assadovi a jeho podporovateľov z Iránu a Ruska.

Západná (ne)podpora sýrskej revolúcie

Západná podpora sýrskej revolúcii bola totiž vždy skôr rétorická než reálna. EÚ dlhodobo uplatňovala voči Sýrii zbrojné embargo, ktoré v máji 2013 bolo zrušené na nátlak Francúzska a Británie. Výraznejšie dodávky zbraní povstalcom však nenastali. Americké dodávky zbraní začali rovnako až v roku 2013, a najmä dodávky proti-tankových zbraní (TOW) mali pozitívny vplyv na bojaschopnosť rebelov, nešlo však o dodávky, ktoré by mali na priebeh konfliktu rozhodujúci vplyv. Tieto dodávky boli prísne kontrolované – do takej miery, že každý výstrel TOW musel byť natočený a zdokladovaný, čo v mediálnej sfére paradoxne vyvolalo dojem, že americké zbrane sú v Sýrii prominentnejšie, než v skutočnosti boli.

Avšak rozhodujúcejšej pomoci sa rebelom nedostalo. Hlavný problém sýrskeho režimu bol od počiatku ozbrojenej fázy nedostatok vojakov – a nedostatok schopných vojakov – v dôsledku masových dezercií. Inými slovami – Assad nemal masovú podporu. Režim tento nedostatok vykrýval vďaka Iránu, ktorý do Sýrie poslal Quds jednotky, zaktivizoval libanonskú milíciu Hizbaláh, alebo Assadovi dodával afgánskych utečencov v Iráne. (A len pre kontext, tie tisíce ton prepašovaných zbraní zodpovedajú zhruba tomu, čo Assadovi Putin doručí jednou cestou za pár mesiacov – pokiaľ tam priamo neposiela vojakov a lietadlá, pravdaže.)

Ďalej režim tento nedostatok vykrýval – pochopiteľne – technologickou prevahou, a to najmä letectvom. Obama mal už v roku 2012 informácie, že pre podporu revolúcie je nutné neutralizovať Assadove letectvo – či už vytvorením bezletovej zóny alebo dodávkami proti-lietadlových zbraní (MANPADS) pre rebelov. Takýto postup by nemusel nevyhnutne zabezpečiť vojenské víťazstvo opozície, avšak získala by sa tým voči Assadovi oveľa lepšia vyjednávacia pozícia. Zároveň Obamu varovali – a dnes sa to varovanie ukazuje ako kruto presné –, že ak sa nezneutralizuje Assadove letectvo, humanitárne dôsledky budú katastrofálne. Bombardovanie je dnes hlavným dôvodom, prečo ľudia utekajú zo Sýrie – tak podľa ľudsko-právnych organizácií, ako aj podľa samotných utečencov; režim má v dôsledku toho na svedomí 95% civilných obetí.

Obamu varovali – a dnes sa to varovanie ukazuje ako kruto presné –, že ak sa nezneutralizuje Assadove letectvo, humanitárne dôsledky budú katastrofálne. Bombardovanie je dnes hlavným dôvodom, prečo ľudia utekajú zo Sýrie.

Západ pritom na prípade Líbye ukázal, že rozhodujúcu podporu revolúcii dodať dokáže. Aj keď líbyjskú intervenciu nemožno hodnotiť ako úspešnú, a to najmä kvôli absencii plánovania ohľadne toho, čo robiť po Kaddáfího páde, podarilo sa v nej predísť humanitárnej katastrofe. Akokoľvek katastrofálna situácia v Líbyi je, je to neporovnateľné so sýrskym peklom. Je jasné, že taktika ponechania diktátora, aby si za každú cenu upevnil moc, je oveľa horšia ako podpora revolúcie – aj keď revolúcia po dekádach útlaku bude vždy nevyhnutne chaotická. Charles Lister píše: „Víťazstvá režimov a prehry rebelov štatisticky najčastejšie vedú k represívnym a autoritatívnym vládam, čo samo o sebe podporuje pokračujúcu nestabilitu. Víťazstvá rebelov majú štatisticky najlepšiu šancu na to, aby viedli k stabilným výsledkom, a to aj smerom k demokratickejším a reprezentatívnejším vládam.“

Inými slovami – Západ neurobil zásadné kroky, ktoré by mohli napomôcť revolúcii. Neviedol tam žiadnu „proxy vojnu“, a nijako veľmi sa nesnažil o zmenu režimu. Nedodávali rebelom MANPADS a USA bránili napr. aj štátom zálivu, aby takéto zbrane dodávali. Pritom tie by mohli urobiť skutočný rozdiel. Normalizácia vzťahov s Iránom – ako hlavným podporovateľom Assadovho režimu – ktorú Obama presadil, uvoľnila Iránu 150 miliárd dolárov, ktoré mohol investovať do sýrskeho konfliktu – čo napokon otvorene priznal aj John Kerry. Mark Boothroyd zhŕňa podporu USA smerom k revolúcii nasledovne: „Táto pomoc, namiesto reálnej snahy o podporu rebelov snažiacich sa o zvrhnutie režim, slúžila len na kultivovanie malých pro-amerických frakcií, ktoré by mohli byť americkými spojencami v nepravdepodobnom prípade, že by revolúcia uspela sama; zároveň sa tým vytvárali podmienky na udržiavanie konfliktu.“ Podpora EÚ bola oproti tomu len slabšia.

Return_To_Homs

Sýrsky utečenec kráča zničenými ulicami mesta Homs v Sýrii. (Xinhua/Pan Chaoyue, Flickr)

Saudi, Turci a voľný priestor

V kontexte takejto západnej „podpory“ revolúcie je nutné vnímať aj dodávky zbraní, ktoré jednoznačne prebiehali minimálne za chrbtom EÚ a americkej vlády. V prvom rade však samozrejme žiaden zo sprostredkovateľských štátov nedodával zbrane Islamskému štátu – pre Turecko či Saudskú Arábiu je Islamský štát rovnakým bezpečnostným rizikom, ako pre Európu. Ak sa dostali zbrane k Islamskému štátu, tak cez dobytie alebo dezercie.

Pri absencii výraznejšej západnej podpory krajiny zálivu alebo Turecko podporovali revolúciu vlastnými cestami. Čiastočne na to mali legitímny dôvod: nedá sa očakávať, že tieto krajiny si nechajú za dverami bublať nekontrolovateľný krvavý konflikt, alebo – konkrétnejšie – že sa uspokoja s inštaláciou iránskeho bábkového režimu v Sýrii. Pád režimu a podporu revolúcie vyhodnotili – logicky – ako menej rizikovú a teda prijateľnejšiu možnosť. Zároveň sa pri podpore revolúcie snažili podporiť tie elementy, ktoré im ideologicky vyhovovali – napr. salafistov z Ahrar ash-Sham, islamistov z Jaish al-Islam, alebo možno aj nacionalisticky orientovaných džihádistov z Jabhat al-Nusra.

Kým Saudi či Turci zvyšovali rekrutačný potenciál týchto skupín ich zásobovaním, Západ symbioticky zvyšoval ich rekrutačný potenciál svojou nedostatočnou podporou. Na zemi potom prechod z nejakej sekulárnej brigády FSA smerom k islamistickej brigáde prestane byť otázkou ideológie, ale otázkou prežitia. Pokiaľ západná podpora predstavuje napr. „16 nábojov pre bojovníka na mesiac“, tak prechod k lepšie zásobenej a vyzbrojenej jednotke je úplne pochopiteľný. Ako poznamenal Robin Yassin-Kassab: „Islamistické frakcie zatienili FSA nie napriek západnej politike, ale kvôli nej.“

Prechod zo sekulárnej brigády FSA smerom k islamistickej brigáde prestalo byť otázkou ideológie, ale otázkou prežitia.

Najhoršie je, že v takomto kontexte sa aj Islamský štát napokon môže zdať logickou voľbou, pretože v podzásobenej jednotke uprostred sýrskeho pekla to môže dokonca vyvolať zdanie, že „Amerika je zapletená do globálnej konšpirácie – pod taktovkou Iránu a Ruska – ktorej cieľom je udržať Assada pri moci. Ako inak sa dá vysvetliť, že USA vedie vojnu len proti sunitom, a alawitský režim vinný z masových vrážd, ako aj jeho iránske šiítske armády, necháva na pokoji?“ Jediný spôsob, ako sa tomuto dalo predísť – a ako sa tomu dá predísť – je reálna, hmatateľná podpora revolúcie zo strany Západu. Povstalci neprestanú bojovať – hmatateľná podpora pre liberálnejšie elementy v revolúcii ich nemá spraviť len atraktívnejšími, ale minimálne udržateľnými a životaschopnými.

Alternatívy

Úvodný naratív sa teda už nezdá byť taký samozrejmý. Povie sa, že slovenské dodávky zbraní rebelom do Sýrie zhoršili bezpečnostnú situáciu v Európe – lenže zbrane boli priamo dodávané len skupinám, ktoré nepáchajú teroristické útoky v zahraničí, a v Sýrii bojujú proti Islamskému štátu a predstavujú aj ideologickú alternatívu proti nemu.

Navyše je ťažko predstaviteľné, že okolité štáty – ktoré majú z konfliktu legitímne obavy – by sa ho nepokúšali ovplyvňovať, ak by nemohli nakúpiť zbrane na Slovensku (ostatne, už napr. Srbi neboli žiadnou politikou EÚ v tomto viazaní). Nakúpili by ich jednoducho inde. Jediná alternatíva pre krajiny ako Saudská Arábia či Turecko by bola, ak by sa začali viac zbližovať s Putinom, keď už rastúcemu vplyvu jeho režimu rovno za dverami nemôžu zabrániť. Ostatne, to dnes robí Erdoğan – čo iné mu zostáva, keď ho Západ nepodržal a americkú spoluprácu s Rusmi v Sýrii chváli už aj Assadov režim. Ako takéto zbližovanie zlepší napr. bezpečnostnú situáciu v Európe? A ako ju zlepší, ak by napr. Saudi prestali Putinovi robiť prieky?

Tiež sa povie, že tieto dodávky zbraní sa pričinili na utečeneckej kríze. To však nedáva dobrý zmysel vo vyššie uvedenom kontexte – Sýrčania utekajú v prvom rade pred režimom; v takom prípade je nepravdepodobné, že to, že opozičné územia mali o trocha viac prostriedkov na obranu proti režimu, spôsobilo, že viac ľudí muselo utiecť. Skôr je pravdepodobnejšie, že ak by Assad čelil ešte o čosi podvyživenejším rebelom, a opozičné oblasti by tak mali ešte menšiu šancu sa brániť, tak utečencov by bolo ešte viac.

Povie sa, že tieto dodávky zbraní priliali olej do ohňa a rozdúchali konflikt. Lenže konflikt bol rozdúchaný aj bez externých dodávok zbraní rebelom. V momente, keď revolúcia prešla do ozbrojenej fázy – a do ozbrojenej fázy prešla výlučne v dôsledku krvavého potlačenia nenásilných protestov Assadom (režim tam postupoval až so šokujúcou brutalitou) – to pre revolucionárov bolo buď/alebo. Režim dynastie Assadovcov bol vždy extrémne represívny – vzdať sa znamená pre politických oponentov istotu väzenia, mučenia či smrti; odboj dáva aspoň minimálnu šancu na prežitie.

Banyas_Demo

Nenásilný protest proti Assadovmu režimu v sýrskom meste Baniyas, rok 2011 (Syrian Freedom/Flickr)

Okrem toho takýto smer uvažovania má veľmi amorálne implikácie: predpokladá sa totiž vlastne, že ak by režim dostal voľnú ruku pri krvavom potlačení revolúcie – ako dostal, na porovnanie, v roku 1982 – tak by to bolo lepšie. Ale toto práve nemôže byť chybnejšie: ani masaker v Hama nezabránil krvavému konfliktu o 30 rokov neskôr. Diktátori skôr či neskôr vždy nevyhnutne padnú – a takmer nikdy neodchádzajú pokojnou, mierovou cestou. Je nezmysel predpokladať, že diktátorské režimy zabezpečia dlhodobú stabilitu – nie teda, že by z etického hľadiska stabilita udržovaná mučením, väznením a zabíjaním odporcov režimu malo byť čokoľvek žiaduce kdekoľvek na svete.

Diktátori skôr či neskôr vždy nevyhnutne padnú – a takmer nikdy neodchádzajú pokojnou, mierovou cestou. Je nezmysel predpokladať, že diktátorské režimy zabezpečia dlhodobú stabilitu.

Navyše takýto prístup Západu, v ktorom sa revolúcie vnímajú cez prizmu „bezpečnostných rizík“ pre Západ – a od sýrskych rebelov sa potom napr. žiada, aby bojovali proti Islamskému štátu a nie proti tomu, kto vraždí 95% všetkých civilistov, t.j. aby bojovali proti symptómu, a nie proti hlavnému hýbateľovi konfliktu – z dlhodobého hľadiska zhoršuje postavenie a vplyv Západu vo svete. Západ je potom vnímaný ako zbabelý, pokrytecký a egoistický, a je skutočne ťažko proti tomu niečo namietať. „Podporovať všade demokraciu a ľudské práva“, ako píše Paul Mason, tak nie je záležitosť idealizmu, ale malo by to byť pragmatické a reálne rozhodnutie: len tak môže byť Západ vo svete predvídateľný a vnímaný ako potenciálny spojenec.

Obávam sa teda, aby si slovenskí liberáli – teraz myslím tých skutočných liberálov, nie tých, čo sa tak len nazývajú v parlamente – nevyvodili z týchto správ o dodávkach zbraní zo Slovenska nesprávne závery. Problém s dodávkami je principiálny, ale v tomto konkrétnom prípade zlyhania štátu pri kontrole vývozov (ktoré štátne zložky buď nevideli, alebo nechceli vidieť) skôr narobili viac úžitku ako škody – relatívne, vo vzťahu k alternatívam. A konkrétne pre mňa problém nie je, že sme dodávali zbrane, ale ako sme ich dodávali: nekontrolovanie, bezmyšlienkovito, a cynicky čisto za účelom zisku. (V tomto smere je tragikomické, že SMER sa rétoricky vyjadruje skôr na podporu Assada, a zároveň Slovensko dodáva zbrane rebelom.) Avšak toto pašovanie prebiehalo kvôli tomu, že oficiálna politika na úrovni EÚ či USA voči Sýrii bola a je nesmierne hlúpa. Zbrane sýrskym povstalcom bolo a je treba dodávať, ale kontrolovane, za nejakým konkrétnym účelom, stojac pritom principiálne na správnej strane. Slovensko je malá krajina, ale ak vieme hlasno kritizovať sankcie proti Rusku či žalovať EÚ za kvóty, tak by sme mohli vedieť kritizovať politiku EÚ vo vzťahu k Sýrii – za toto by som ja kritizoval naše vlády.

Osem rokov Obamovej zahraničnej politiky empiricky ukázalo, že prehnaný pacifizmus a príliš dogmatický non-intervencionizmus môže mať rovnako katastrofálne – ako nie aj katastrofálnejšie – dôsledky ako prílišné hnanie sa do vojny.

Maxima, že vojna je vždy a priori zlá, neplatí; niekedy sa nedá vyhnúť ozbrojenému odboju. A ako empiricky ukázalo 8 rokov Obamovej zahraničnej politiky, prehnaný pacifizmus a príliš dogmatický non-intervencionizmus môže mať rovnako katastrofálne – ako nie aj katastrofálnejšie – dôsledky ako prílišné hnanie sa do vojny.

  • titulná fotka:  tanky Asadovej armády zničené bojovými jednotkami FSA v meste Azaz (Christiaan Triebert, Flickr)
]]>
https://www.priestori.sk/dodavky-zbrani-do-syrie-a-limity-pacifizmu/feed/ 5
Európska veda sa otvorí verejnosti https://www.priestori.sk/europska-veda-sa-otvori-verejnosti/ https://www.priestori.sk/europska-veda-sa-otvori-verejnosti/#respond Wed, 01 Jun 2016 22:01:48 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2655 Vedecké publikácie financované z verejných zdrojov, budú od roku 2020 bezplatne dostupné pre všetkých.

Poznatky, ktoré boli doteraz „uzamknuté“ v rôznych vedeckých prácach by mali poslúžiť pre ďalší výskum. Podľa predstaviteľov Európskej únie je to príležitosť, ako urýchliť čo najširšie využitie inovatívnych nápadov. V piatok, 27. mája, tento zámer Európskej komisie odobrili európski ministri zodpovední za vedu a výskum.

Rokovanie Rady EÚ pre konkurencieschopnosť zareagovalo na aprílovú výzvu eurokomisára pre výskum, vedu a inováciu Carlosa Moedasa. Moedas volal po sprístupnení „surového materiálu“ od jedných vedcov pre druhých počas uvedenia Európskej iniciatívy v oblasti cloud computingu. [EurActiv.sk, 22. 4. 2016]

O otvorenej vede a s ňou súvisiacim hnutím za otvorený prístup (Open Access) sa však hovorí už dlhšie. Prvé odporúčanie Komisie pochádza ešte z roku 2012. Okrem dát by mali byť voľne dostupné aj vedecké články s výnimkou tých, ktorých zverejnenie by ohrozilo bezpečnosť a súkromie občanov.

Ministri o návrhu rozhodli jednohlasne. Európska únia v tejto veci stanoví ciele, no každý členský štát ich bude môcť dosiahnuť vlastnou cestou. Záväzným je rok 2020. Spoločným cieľom EÚ má byť maximalizácia úžitku z vedeckej činnosti, zvýšenie schopnosti prilákať zahraničných vedcov a vytvorenie ideálneho prostredia pre startupy a nové investície.

– viac informácií: Euractiv.sk

]]>
https://www.priestori.sk/europska-veda-sa-otvori-verejnosti/feed/ 0
Ezoterizovaná veda: hra na vedu bez pravidiel https://www.priestori.sk/ezoterizovana-veda-hra-na-vedu-bez-pravidiel/ https://www.priestori.sk/ezoterizovana-veda-hra-na-vedu-bez-pravidiel/#comments Wed, 01 Jun 2016 22:01:35 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2643 Veda nie je niečo, čo sa len tak pripne k ružencu, podloží pod meditačný vankúš, či sa ňou vyzdobí mandala, aby bola naša duchovná cesta vznešenejšia a autentickejšia. Je to nešťastný prístup  z oboch strán – na jednej strane znásilňuje a prekrucuje vedu, a na druhej strane vnáša do duchovného prístupu úplne zbytočný nános, bez ktorého dokázali spirituálne a mystické hnutia existovať tisícročia.

Sú to pravdy, ktoré v Amerike poznajú už desaťročia. A teraz si cestu nachádzajú aj k nám. Z americkej subkultúry 60. rokov sa vyvinul obrovský ezoterický biznis, ktorý právom vidí vo faktoch, kritickom myslení a vedeckej metodike svojich konkurentov.  Voči týmto konkurentom sa buď prirodzene vymedzuje, alebo sa naopak snaží vystupovať pod pláštikom vedy. Vtedy používa odborné pojmy a snaží sa skryť za svojvoľný výklad najnovšieho vedeckého poznania. Výsledkom je zmes ezoteriky a pseudo-vedy, ktorá dokáže na menej rozhľadeného človeka pôsobiť ohurujúcim dojmom.

Medzi typické príklady tohto prúdu ezoteriky s jeho pseudovedeckou kamuflážou patria populárne filmy Tajomstvo (The Secret) a Čo vôbec vlastne vieme? (What the bleep do we know?).  Tie si svoje publikum nachádzajú predovšetkým na Youtube a sociálnych sieťach. V nasledujúcich riadkoch opíšem niekoľko najrozšírenejších pseudo-vedeckých konštruktov, ktoré tvoria jadro ezoterizovanej vedy.

Zákon príťažlivosti

Jednu z hlavných „právd“ ezoterizovanej vedy predstavuje princíp priťahovania (law of attraction) – ide o predstavu, že podobné priťahuje podobné. Nie je to nič nové, na podobnom základe stavia aj homeopatia (o ktorej môžeme vzhľadom na množstvo štúdií s veľmi vysokou pravdepodobnosťou povedať, že je to nepodložená pseudoveda). Predstava, že svojimi myšlienkami formujeme energetickú realitu vesmíru, sa masovo rozšírila, keď austrálska producentka roku 2006 Rhonda Byrne uviedla film Tajomstvo.

S vývinom behaviorálnej psychológie, neurovied a ďalších oblastí skúmajúcich ľudské vnímanie a rozhodovanie však vieme rôzne „zázraky“ a „nepravdepodobné udalosti“ vysvetliť oveľa lepšie. Množstvo odhalených podvodov naznačuje, že prirodzené vysvetlenie je vždy pravdepodobnejšie než zázrak. Navyše bez toho, aby sme museli ísť proti doterajšiemu a funkčnému modelu nášho sveta.

Ľudia z nejakého dôvodu odmietajú uveriť, že by sa oni sami mohli stať obeťou ilúzie vzniknutej spojením sebadôvery, úspechu a náhody. Ak však v snahe nájsť „vysvetlenie“ vytvárajú nové zákony vesmíru, obyčajne ich výroky stoja na vode.

Ilúzie o intuícii

Ľudia majú prirodzené slepé miesta, čo sa týka dôvery vo vlastný úsudok. A zároveň v neho majú pozoruhodnú dôveru.  Vedia, že ostatní často chybujú. Že by sa ale oni sami stali obeťou prostého úsudkového skreslenia, si pripúšťajú oveľa menej. O úsudkových chybách, logických chybách a vzorcoch chybného myslenia však máme čoraz lepšie znalosti. Vieme nimi prirodzene vysvetliť rôzne „prekvapivé súvislosti“ či „záhady“, na vysvetlenie ktorých ezoterici potrebujú postulovať nové vesmírne princípy.

Behaviorálna psychológia, neurovedy a ďalšie podobné vedy posúvajú naše znalosti o ľudskom vnímaní a rozhodovaní stále ďalej. Sú známe javy ako falošné spomienkykonfirmačné skreslenie, selekčné skreslenie či Rosenthalov efekt. Je známe, ako ľudský mozog zúfalo zlyháva v úsudku pri strete s pravdepodobnosťami. Poznáme Dunning-Krugerov efekt, poznáme Forerov efekt, poznáme cold reading a desiatky ďalších podobných pozorovaných a zdokumentovaných vzorcov.  A kto ich nepozná, o to skôr by sa s nimi mal zoznámiť, než začne s alternatívnymi vysvetleniami.

Tieto vzorce nám ukazujú, že naša intuícia má závažné slabé miesta. A práve na intuíciu spolieha mnoho nadšencov alternatívy ako na vyšší princíp. Kým však nezohľadníme najskôr tieto preskúmané vzorce, nemá žiadny zmysel použiť nadprirodzené tvrdenia. Prečo? Lebo na jednej strane sú známe úsudkové chyby a funkčný model sveta, ktorý je overiteľný a falzifikovateľný. Na strane druhej sú ezoterizované výroky, ktoré nie sú overiteľné ani falzifikovateľné, a ktoré sú v rozpore s tým funkčným modelom sveta. Ktorý z týchto pohľadov skúsite pri snahe o vysvetlenie „záhad“ použiť ako prvý?

Pri poctivom experimente zatiaľ žiadna paranormálna schopnosť  preukázaná nebola. A naopak, veľké zástupy ľudí boli prekvapení zistením, že v kontrolovaných podmienkach im ich domnelé schopnosti nefungovali. To sú silné indície na to, že ľahko podliehame našim vlastným úsudkovým chybám. Preto má zmysel najskôr skúsiť vysvetliť veci tým, čo už poznáme.

Ďalším typickým a ironickým kontrastom je snaha pseudovied súčasne sa vyhraňovať voči skutočnej vede, a zároveň argumentovať vedeckým slovníkom. Najvypuklejšie to vidno v zneužívaní kvantovej fyziky.

Spirituálne a mystické smery nemá veľký zmysel podriaďovať vedeckému skúmaniu. Ak sa však tieto smery sami rozhodnú skryť sa za vedecky znejúce vysvetlenia, je nutné ukázať, že sa zaštiťujú objektívnym nezmyslom. Že je to len potemkinovská veda.

Kvantum

Na kvantovú fyziku upína svoju nádej stále viac ezoterikov. Kvantová častica sa môže nachádzať hocikde v priestore. Až keď sa rozhodneme ju zmerať, jej vlnová funkcia skolabuje a častica sa zrazu ocitne v meranom mieste. Kvantoví ezoterici v tom majú jasno – vedomou aktivitou sme ovplyvnili kvantový systém a ovplyvnili realitu. Keď to vieme s časticou, prečo by sme to nevedeli s celým vesmírom? Než sa rozhodneme, celý vesmír predsa obsahuje všetky možné reality. Ak sa dostatočne sústredíme na bicykel, ktorý tak veľmi chceme, vedomím zmeníme realitu vesmíru, ktorý nakoniec vymyslí spôsob, ako k nám bicykel dopraviť. V kvantovom svete sa jednoducho deje to, čo by ezoterici radi videli aj v makrosvete.

Ten „drobný“ posun od častice k vesmíru však nie je kozmetickou chybou, ale zásadným problémom celej úvahy. Kvantové javy sa prejavujú v mikrosvete. V izolovaných kvantových sústavách. Makrosvet je „prepchatý“ kvantovými časticami, ktoré na seba pôsobia, a kvantové javy sa tak rušia. Preto ak niekto potrebuje veriť, že objektívna realita neexistuje a môžeme ju vytvárať myslením, kvantová teória mu v tom nepomôže. Naopak, zabrzdí ho.

Typickým šíriteľom kvantových nezmyslov je motivačný autor Deepak Chopra. V dostatočne vágnom výroku si môže ktokoľvek nájsť pre seba čokoľvek. Na stránke Wisdom of Chopra si môžete prečítať náhodne vygenerované vety, a porovnať ich so skutočnými výrokmi tejto ezoterickej ikony.

Mnohotisícročná snaha ľudí nahliadnuť do štruktúry fungovania sveta sa v súčasnosti pretavila do zneužívania kvantovej teórie. Pripomína to chytanie sa povestnej slamky. Snaha spraviť seba a svet lepším tu bola vždy. Či už kryštály, energetické víry alebo magické rituály… dnes je moderné skryť sa za vedu.  Kvantová teória je dnes náhrada za mantru „Všetko je možné“.

Je to snaha zaštítiť sa vedecky znejúcimi princípmi bez toho, aby zároveň prijali aj vedeckú metodiku. Sami seba takto zbytočne vyčleňujú, pretože rôzne spirituálne a mystické smery nemá veľký zmysel podriaďovať vedeckému skúmaniu. Ak sa však tieto smery sami rozhodnú skryť sa za vedecky znejúce vysvetlenia, je nutné ukázať, že sa zaštiťujú objektívnym nezmyslom. Že je to len potemkinovská veda. Tenký pseudovedecký náter na mystickú tradíciu, ktorý z nej namiesto jej doplnenia robí iba lacný galimatiáš. Lacný len obsahovo, samozrejme, vyznavačov príde obvykle draho. Ceny workshopov na zmenu života v kvantovej mierke sa totiž pohybujú skôr v mierkach astronomických.

Preto vždy, keď začujete niečo o kvantovej spirituálnej transformácii, pokojne otvorene počúvajte, ale robte to s rukou na peňaženke. Motivačné workshopy či spirituálne rituály nepotrebujú prekrútené vedecky znejúce vysvetlenia. My stále poriadne nerozumieme ani vedomiu, tým menej „kvantovému vedomiu“. Že kvantové deje hrajú v našom vedomí úlohu na úrovni pochodov v našom mozgu? Je to možné, ale to hrajú aj vo fotosyntéze. Čo platí pre kvantovú časticu, neplatí pre vesmír ako celok. A pokiaľ kráčate po spirituálnej ceste, vyhnite sa zbytočnému balastu, ktorého jediným cieľom je parazitovať na vedecky znejúcom kontexte.

Kvantová mechanika neprináša väčšie spirituálne výhody než gravitácia.

Emócie a pamäť vody

Je to ďalšie hnutie, ktoré k nám prichádza. Predstava, že môžeme emóciami vplývať na vodu, začína prichádzať už aj k nám. Na trhu sa objavujú rôzne zariadenia pracujúce s „pamäťou vody“, či nádoby na „programovanie štruktúry vody“ pomocou „kvantového elektrodynamického kmitania súdržných polí“.

Pôvod tejto myšlienky sa dá vystopovať až k známej „štúdii“ uskutočnenej „doktorom“ Emotom. Ten hovorí o „spojení medzi vedomím a vodou“, keď zameraním myšlienok (zlých či dobrých) na vodu sa vo vode vytvoria kryštalické štruktúry. Tieto štruktúry  sú buď krásne (tvar vločky) alebo škaredé (náhodné tvary).  Toto tvrdenie sa dnes často prezentuje ako fakt, ktorý bol Emotom vedecky podložený.

Lee Miller Unsplash
Narážame tu však na stále rovnaký problém – je to hra na vedu bez pravidiel vedy. Emoto totiž nezaistil dostatočnú kontrolu experimentu a  neposkytol podrobnosti o svojom prístupe. Nesprávne navrhol experiment, ktorý umožnil skreslenie výsledkov ľudským faktorom. Pre Emota bolo dôležitejšie klásť dôraz na kreativitu fotografov než na rigorózne vykonanie experimentu. Emoto verejne pripúšťa, že nie je vedec, a že fotografi dostali pokyny vybrať najuspokojivejšie fotografie.

Čím sa dostávame k jednej z najčastejších chýb: k selekčnému a konfirmačnému skresleniu. Emoto vyhľadáva údaje, ktoré potvrdzujú jeho presvedčenie. To je v rozpore so základným vedeckým prístupom. A je to aj v rozpore s tvrdeniami ezoterikov, pokiaľ tvrdia, že ide o vedecký dôkaz. V skutočnosti tam nie je ani stopové množstvo vedeckosti. Skutočné experimenty sa nevykonávajú so snahou dostať preferovaný výsledok.

V roku 2003 prezident nadácie JREF James Randi verejne ponúkol Emotovi milión dolárov, ak dokáže svoje výsledky reprodukovať v skutočnom teste. Prečo túto ponuku neprijal? Prečo nevyužil možnosť umlčať neprajníkov a kritikov a zarobiť k tomu milión dolárov? Predovšetkým preto, lebo jeho výsledky nedokázal replikovať nikto ani raz. Ak neviete replikovať výsledky, údajne potvrdený jav je skôr následok nejakej chyby alebo náhody. Tak totiž funguje vedecká metóda. Masakruje aj vznešené teórie, ak neprejdú metodickým sitom.

K dôveryhodnosti Emota neprispieva ani fakt, že sám predáva produkty založené na jeho vlastných tvrdeniach. „Geometricky dokonalá voda„, „vysoko nabitý koncentrát  so šesťhrannou štruktúrou “ v cene 35 dolárov za 2,5 dl. K tomu prirátajte fakt, že sa jeho teórie nepotvrdili, a ostane vám isté etické znepokojenie nad jeho zámerom a motiváciou.

Lepšie kontrolovanú, trojito zaslepenú štúdiu publikoval časopis Journal of Scientific Exploration. Nepriniesla pozitívne výsledky. Počas troch dní viac než 1900 prívržencov pána Emota sústredilo vďačnosť na fľašky s vodou umiestnené v trezore. Voda sa potom zmrazila a porovnala voči dvom rôznym kontrolným skupinám vo veľmi prepracovanom protokole. Kryštály emóciami „ošetrenej“ ani kontrolnej vody nevyzerali v priemere obzvlášť krásne (na stupnici krásy od 0 do 6 bol priemer 1,7). Kryštály ošetrenej vody boli dokonca hodnotené mierne škaredšie než kontrolné kryštály. Objektívne porovnanie rozdielu neodhalilo žiadne signifikantné rozdiely medzi vzorkami.

Neopakovateľnosť výsledkov, absencia prvku zaslepenia a experimentátori bez vedeckého zázemia (väčšinou fotografi) radia Emotovu štúdiu jednoznačne do kategórie pseudovedy.

Zbytočný nános

Používanie vedecky znejúcich formulácií v ezoterickom biznise je teda založené na chybnom predpoklade, z ktorého sa ďalej odvíjajú ešte väčšie nezmysly. Ak ste zažili duchovný zážitok, nie je to vďaka žiadnym zákonom „kvantového vedomia“.

Veda nie je niečo, čo sa len tak pripne k ružencu, podloží pod meditačný vankúš, či sa ňou vyzdobí mandala, aby bola naša duchovná cesta vznešenejšia a autentickejšia.

Je to nešťastný prístup  z oboch strán – na jednej strane znásilňuje a prekrucuje vedu, a na druhej strane vnáša do duchovného prístupu úplne zbytočný nános, bez ktorého dokázali spirituálne a mystické hnutia existovať tisícročia.

Ironické je, že táto potreba zaštítiť sa vedou pramení práve z úspechu, aký vedecká metóda má pri skúmaní sveta. Práve tá veda, voči ktorej majú ezoterické smery tak ambivalentný postoj: na jednej strane sa voči nej vymedzujú, a na druhej strane chcú vziať na seba odlesk jej úspechov.

Úspechov tej istej vedy, ktorá ich obratom usvedčuje z omylu.

  • ilustračné foto: Greg Rakozya Lee Miller/Unsplash
]]>
https://www.priestori.sk/ezoterizovana-veda-hra-na-vedu-bez-pravidiel/feed/ 3
Zbombardované nemocnice: Amerika alebo Rusko? https://www.priestori.sk/zbombardovane-nemocnice_amerika-alebo-rusko/ https://www.priestori.sk/zbombardovane-nemocnice_amerika-alebo-rusko/#respond Tue, 24 May 2016 09:41:07 +0000 https://www.priestori.sk/?p=2630 Pred pár dňami vyšiel v jednom z hlavných slovenských denníkov komentár zľahčujúci americký útok na nemocnicu humanitárnej organizácie Lekári bez hraníc v afganskom Kunduze. Podtrhol znepokojujúci smer, ktorým sa v slovenskej spoločnosti uberá diskusia okolo vojenských útokov na civilistov a zdravotnícke zariadenia v bojových zónach. Pri porovnávaní útokov a „omylov“ bojujúcich strán slovenskej verejnosti totiž uniká to podstatné: S tichým súhlasom sme sa začali dívať na civilistov a zdravotníkov ako na rukojemníkov vyšších vojenských a politických vízií.

Diskusia, ktorú na Slovensku o zbombardovaných nemocniciach v Sýrii a Afganistane vedieme, sa vyznačuje snahou zmieriť sa s udalosťami a interpretovať ich do subjektívneho obrazu o dobre a zle. Neustále sa opakuje rovnaký scenár: V prvých momentoch akceptujeme, že tieto nešťastia, o ktorých sa väčšinou dozvedáme ako o pochybeniach armád, sa už nenávratne stali. Vzápätí situáciu zhŕňame do pár viet a poukazujeme na iné oveľa horšie zločiny druhej bojujúcej strany. To nám umožňuje opätovne sa nadýchnuť, nelámať si hlavu.

Výsledkom takéhoto procesu je, že sa ľudia utvrdzujú v názoroch, ako: „Americké jednotky síce omylom zbombardovali nemocnicu, ale aspoň to verejne priznali a incident vyšetrili, Rusko na rozdiel od nich také niečo nerobí.“ Zároveň býva z opačného myšlienkového tábora počuť hlasy: „Rusi aspoň bombardujú teroristov a vôbec nie nemocnice, pretože o ruských náletoch na nemocnice v Sýrii neexistujú dôkazy“.

Za slovami „síce“, „ale aspoň“ a „omylom“ sa však skrýva práve to, s čím by sme sa mali zaoberať najviac: Naša verejnosť už akceptovala samotný fakt, že nemocnice a civilisti sa stali každodenným terčom útokov vo vojnových zónach, a že sa ich môžu s neohraničenou pravidelnosťou dopúšťať armádne jednotky bez toho, aby sa zo svojich činov museli vôbec niekomu zodpovedať.

Verejnosť už akceptovala fakt, že nemocnice a civilisti vo vojnových zónach sa stali každodenným terčom útokov.

Od Bushovho vyhlásenia vojny proti teroru, ktoré nasledovalo hneď po útokoch na Svetové obchodné centrum v septembri 2001, sme začali vnímať určitý armádny teror ako nevyhnutné zlo v snahe bojovať proti oveľa horšiemu, širšie nedefinovanému teroru, za ktorého zdroj považujeme Blízky a Stredný Východ ako taký. Za 14 rokov sme sa dostali do situácie, kedy sú štyri z piatich stálych členských krajín bezpečnostnej rady OSN spájané so zodpovednosťou za opakované bombardovanie nemocníc a miest civilných zhromaždení bez toho, aby za to niesli náležité následky. Nezávislé vyšetrovanie zatiaľ nebolo v žiadnom z prípadov možné.

Osvetlené budovy v mestách bez elektriny

Pred pol rokom svet obleteli informácie o nekompromisnom približne hodinu trvajúcom bombardovaní kunduzskej nemocnice, ktorá sa stala, ako jediná rozľahlá vysvietená budova v tvare T v meste bez elektriny, terčom amerického útoku namiereného proti hnutiu Taliban v Afganistane. Napriek okamžitej výzve organizácie Lekári bez hraníc na zastavenie náletov na nemocnicu, pokračovalo jej bombardovanie až do úplného zničenia budovy s oficiálnym vysvetlením, že piloti po celý čas nevedeli, že bombardovali nemocnicu.

Koncom apríla priniesli médiá správy o ďalšej zničenej nemocnici prevádzkovanej Lekármi bez hraníc (Médecins Sans Frontières – MSF), tentokrát v sýrskom Aleppe. K útoku sa žiadna strana nepriznala, no podľa dostupných zdrojov ju mala na svedomí Ruskom podporovaná sýrska vláda.

Ocitili sme sa v situácii, kedy počet zbombardovaných nemocníc, trhovísk, škôl, obytných štvrtí a utečeneckých táborov, napr. v Jemene, v sýrskej Latakii, Sarmade a mnohých iných vojnových zónach, láme rekordy.

MSF podporovali v Sýrii v roku 2015 viac ako 70 nemocníc a zdravotníckych zariadení. Počas toho roku zaznamenali až 94 leteckých a raketových útokov na svoje nemocnice, z ktorých 12 viedlo k ich kompletnému zničeniu. 81 lekárov a zdravotníkov prišlo o život. Tieto údaje predstavujú len črepinu z celkového počtu, keďže MSF podporuje len časť sýrskych nemocníc a doteraz napríklad nemá povolenie pracovať na území ovládanom sýrskym režimom, napriek tomu, že sa ho už roky snaží získať.

Ľahko dostupné a vysoko účinné ciele

Treba si uvedomiť, že tu nejde len o to, že sú podľa autora v úvode spomínaného komentáru, „ľudskoprávne organizácie nespokojné a žiadajú súd,“ a že sa zdravotná starostlivosť vo vojnových zónach na Blízkom Východe stáva riskantnejšou.

Nemocnice a miesta pre civilné zhromaždenia sa v priebehu posledných rokov úmyselne a systematicky dostali na zoznam ľahko dostupných a vysoko účinných terčov útokov rôznych bojujúcich strán, tak militantov ako aj profesionálnych armád. Po zničení jednej nemocnice prichádzajú tisíce ľudí o prístup k zdravotnej starostlivosti. Ak má jedna bojujúca strana záujem podmaniť si alebo aspoň paralyzovať určitú oblasť, ponúka sa desivo efektívna stratégia. Podľa dodnes platného medzinárodného vojnového práva sa však považuje za vojnový zločin.

Po zničení jednej nemocnice prichádzajú tisíce ľudí o prístup k zdravotnej starostlivosti. Ak má jedna bojujúca strana záujem podmaniť si alebo aspoň paralyzovať určitú oblasť, ponúka sa desivo efektívna stratégia.

New York Times napísal, že zámerom afganských informátorov, ktorí na jeseň svojich amerických partnerov požiadali o vykonanie leteckého útoku na nemocnicu v Kundúze, mohlo byť práve jej úmyselné zničenie. Existujú dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, že nemocnica ležala afganskej armáde v žalúdku už dlhší čas, pretože poskytovala nestrannú a nezávislú zdravotnú starostlivosť obyvateľom oblasti bez ohľadu na ich politické alebo náboženské presvedčenie. Napriek tomu, že Lekári bez hraníc mali, tak ako vo všetkých oblastiach, kde pôsobia, uzatvorené zmluvy o neútočení so všetkými bojujúcimi stranami, vzniklo podozrenie, že afganské jednotky zneužili svoju pozíciu a posunuli americkému letectvu nepravdivú informáciu o tom, že budova je sídlom teroristickej organizácie. MSF po útoku žiadali nezávislé vyšetrovanie. Udalosť sa však skončila len vnútorným prešetrením v rámci americkej armády a disciplinárnym trestom pre niektorých jej členov.

Nemocnica v Kundúze v októbri 2015. Foto: Dan Sermand, MSF.

Nemocnica v Kundúze po náletoch v októbri 2015. Foto: Dan Sermand, MSF.

Proxy vojna, internetové hádky a koniec humanitárnej pomoci, ako sme ju poznali?

Na jednej strane sa čoraz častejšie stávame svedkami útokov armád a ozbrojených skupín na nemocnice a civilistov so zámerom poškodiť alebo zničiť infraštruktúru na určitých územiach. Bezmocne sledujeme správy a potom sa o týchto často rozporuplných informáciach priečime, obhajujúc jednu alebo druhú stranu konfliktu.

Mnohé konflikty, obzvlášť vojna v Sýrii a v Jemene, sú pritom takzvané „proxy vojny“, čo znamená, že sa v nich zúčastnené strany nekonfrontujú priamo, ale cez prostredníkov, ktorých cvičia, zbroja alebo dotujú. A keďže sa nebojuje uprostred púšte, ale, práve naopak, najmä v husto osídlených mestách, do rany sa neustále dostáva civilné obyvateľstvo

Na druhej strane, a to je mimoriadne znepokojujúca skutočnosť, sa humanitárna pomoc stala prostriedkom pre dosahovanie politických a vojenských cieľov. Nie náhodou hovoril ruský prezident pri obsadzovaní Krymu o „humanitárnej intervencii“, ktorou chcel prezentovať svoju politiku na Ukrajine ako čisto humanistické konanie. A nie náhodou stiahli Lekári bez hraníc, ako jedna z kľúčových organizácií, svoju účasť na Svetovom humanitárnom samite, ktorý sa koná tento rok 23.-24. mája v Istanbule. Jeho cieľom je nová komplexná definícia humanitárnej pomoci, ktorá by teoreticky mohla v budúcnosti legitimizovať aj také kroky vlád a inštitúcií, ktoré sú z dnešného pohľadu v rozpore z princípmi humanitárnej činnosti.

Humanitárna pomoc sa stala prostriedkom pre dosahovanie politických a vojenských cieľov. Nie náhodou hovoril ruský prezident pri obsadzovaní Krymu o „humanitárnej intervencii“.

Nová definícia by zvažovala humanitárnu pomoc nie z hľadiska jej základných princípov, ale z hľadiska celkového prospechu pre spoločnosť. Pre vlády a organizácie by sa tým otvorila možnosť akceptovať ako „humanitárne“ napríklad aj niektoré vojnové zločiny alebo opakované násilné premiestňovanie utečencov medzi tábormi, ak by sa dali interpretovať ako kroky vedúce k „stabilizácii“ regiónu. Dôsledky by boli nedozierne.

Nepotrebujeme si vyberať stranu, ale snažiť sa nahlas odsúdiť všetky vojnové zločiny

Vyberať si medzi Západom a Ruskom, alebo medzi inými vo vojnách zúčastnenými stranami, je mimoriadne nebezpečné. Potrebujeme si uvedomiť, že pri takomto výbere rušíme všetky predpoklady na eventuálne zmierenie. Ak v našej diskusii a médiách odhliadame od vážnych incidentov, ktoré ničia ešte aj to málo bezpečia a normality, ktoré sa obyvateľom vo vojnových zónach podarilo vytvoriť, a upierame svoje nádeje k niektorej z bojujúcich strán, ako na tvorcov budúceho mieru, stávame sa verbálne súčasťou ozbrojeného konfliktu.

Vyberať si medzi Západom a Ruskom, alebo medzi inými vo vojnách zúčastnenými stranami, je mimoriadne nebezpečné.

Slovenská vláda potajme vyviezla medzi rokmi 2013 a 2016 do Saudskej Arábie desaťtisíce zbraní československej výroby, medzi iným raketomety, pancierovky, guľomety a muníciu, a prispela tak svojou účasťou do ohňa sýrskej občianskej vojny. Nie sme jediná krajina, ktorá dopyt po zbraniach využila, sme len jedna z mnohých. Z Bulharska vzlietali za posledné dva roky nákladné lietadlá plne naložené zbraňami do Saudskej Arábie a Spojených Arabských Emirátov niekedy aj štyrikrát do mesiaca.

Napriek tomu, že je naša krajina do konfliktov na Blízkom Východe zatiahnutá tak politicky, ako aj ekonomicky, nepotrebujeme v diskusii o vojnových zločinoch ešte viac polarizovať našu spoločnosť polemikou o tom, ku ktorej strane sa prikloniť. V zápale a s horúcou hlavou totiž šliapeme po tom najdôležitejšom, na čom stoja základy našej spoločnosti a možného vyriešenia konfliktov v budúcnosti. Tie základy tvoria medzinárodný dialóg, nezávislí pozorovatelia, investigatívna žurnalistika, nátlak na odsúdenie vojnových zločinov a nestranná humanitárna pomoc.

Bude nám trvať ešte veľmi dlho, kým to, čo sa od roku 2001 stalo, naozaj spracujeme, ale možno práve teraz už nastáva vhodný čas, aby sme s tým začali. Základný predpoklad je, že si prestaneme vyberať, s ktorou bojujúcou stranou sympatizujeme.

  • Titulná fotka: jedna z operačných sál nemocnice v Kundúze, november 2011. Foto: Michael Goldfarb, MSF.
]]>
https://www.priestori.sk/zbombardovane-nemocnice_amerika-alebo-rusko/feed/ 0