Zbombardované nemocnice: Amerika alebo Rusko?

0

Pred pár dňami vyšiel v jednom z hlavných slovenských denníkov komentár zľahčujúci americký útok na nemocnicu humanitárnej organizácie Lekári bez hraníc v afganskom Kunduze. Podtrhol znepokojujúci smer, ktorým sa v slovenskej spoločnosti uberá diskusia okolo vojenských útokov na civilistov a zdravotnícke zariadenia v bojových zónach. Pri porovnávaní útokov a „omylov“ bojujúcich strán slovenskej verejnosti totiž uniká to podstatné: S tichým súhlasom sme sa začali dívať na civilistov a zdravotníkov ako na rukojemníkov vyšších vojenských a politických vízií.

Diskusia, ktorú na Slovensku o zbombardovaných nemocniciach v Sýrii a Afganistane vedieme, sa vyznačuje snahou zmieriť sa s udalosťami a interpretovať ich do subjektívneho obrazu o dobre a zle. Neustále sa opakuje rovnaký scenár: V prvých momentoch akceptujeme, že tieto nešťastia, o ktorých sa väčšinou dozvedáme ako o pochybeniach armád, sa už nenávratne stali. Vzápätí situáciu zhŕňame do pár viet a poukazujeme na iné oveľa horšie zločiny druhej bojujúcej strany. To nám umožňuje opätovne sa nadýchnuť, nelámať si hlavu.

Výsledkom takéhoto procesu je, že sa ľudia utvrdzujú v názoroch, ako: „Americké jednotky síce omylom zbombardovali nemocnicu, ale aspoň to verejne priznali a incident vyšetrili, Rusko na rozdiel od nich také niečo nerobí.“ Zároveň býva z opačného myšlienkového tábora počuť hlasy: „Rusi aspoň bombardujú teroristov a vôbec nie nemocnice, pretože o ruských náletoch na nemocnice v Sýrii neexistujú dôkazy“.

Za slovami „síce“, „ale aspoň“ a „omylom“ sa však skrýva práve to, s čím by sme sa mali zaoberať najviac: Naša verejnosť už akceptovala samotný fakt, že nemocnice a civilisti sa stali každodenným terčom útokov vo vojnových zónach, a že sa ich môžu s neohraničenou pravidelnosťou dopúšťať armádne jednotky bez toho, aby sa zo svojich činov museli vôbec niekomu zodpovedať.

Verejnosť už akceptovala fakt, že nemocnice a civilisti vo vojnových zónach sa stali každodenným terčom útokov.

Od Bushovho vyhlásenia vojny proti teroru, ktoré nasledovalo hneď po útokoch na Svetové obchodné centrum v septembri 2001, sme začali vnímať určitý armádny teror ako nevyhnutné zlo v snahe bojovať proti oveľa horšiemu, širšie nedefinovanému teroru, za ktorého zdroj považujeme Blízky a Stredný Východ ako taký. Za 14 rokov sme sa dostali do situácie, kedy sú štyri z piatich stálych členských krajín bezpečnostnej rady OSN spájané so zodpovednosťou za opakované bombardovanie nemocníc a miest civilných zhromaždení bez toho, aby za to niesli náležité následky. Nezávislé vyšetrovanie zatiaľ nebolo v žiadnom z prípadov možné.

Osvetlené budovy v mestách bez elektriny

Pred pol rokom svet obleteli informácie o nekompromisnom približne hodinu trvajúcom bombardovaní kunduzskej nemocnice, ktorá sa stala, ako jediná rozľahlá vysvietená budova v tvare T v meste bez elektriny, terčom amerického útoku namiereného proti hnutiu Taliban v Afganistane. Napriek okamžitej výzve organizácie Lekári bez hraníc na zastavenie náletov na nemocnicu, pokračovalo jej bombardovanie až do úplného zničenia budovy s oficiálnym vysvetlením, že piloti po celý čas nevedeli, že bombardovali nemocnicu.

Koncom apríla priniesli médiá správy o ďalšej zničenej nemocnici prevádzkovanej Lekármi bez hraníc (Médecins Sans Frontières – MSF), tentokrát v sýrskom Aleppe. K útoku sa žiadna strana nepriznala, no podľa dostupných zdrojov ju mala na svedomí Ruskom podporovaná sýrska vláda.

Ocitili sme sa v situácii, kedy počet zbombardovaných nemocníc, trhovísk, škôl, obytných štvrtí a utečeneckých táborov, napr. v Jemene, v sýrskej Latakii, Sarmade a mnohých iných vojnových zónach, láme rekordy.

MSF podporovali v Sýrii v roku 2015 viac ako 70 nemocníc a zdravotníckych zariadení. Počas toho roku zaznamenali až 94 leteckých a raketových útokov na svoje nemocnice, z ktorých 12 viedlo k ich kompletnému zničeniu. 81 lekárov a zdravotníkov prišlo o život. Tieto údaje predstavujú len črepinu z celkového počtu, keďže MSF podporuje len časť sýrskych nemocníc a doteraz napríklad nemá povolenie pracovať na území ovládanom sýrskym režimom, napriek tomu, že sa ho už roky snaží získať.

Ľahko dostupné a vysoko účinné ciele

Treba si uvedomiť, že tu nejde len o to, že sú podľa autora v úvode spomínaného komentáru, „ľudskoprávne organizácie nespokojné a žiadajú súd,“ a že sa zdravotná starostlivosť vo vojnových zónach na Blízkom Východe stáva riskantnejšou.

Nemocnice a miesta pre civilné zhromaždenia sa v priebehu posledných rokov úmyselne a systematicky dostali na zoznam ľahko dostupných a vysoko účinných terčov útokov rôznych bojujúcich strán, tak militantov ako aj profesionálnych armád. Po zničení jednej nemocnice prichádzajú tisíce ľudí o prístup k zdravotnej starostlivosti. Ak má jedna bojujúca strana záujem podmaniť si alebo aspoň paralyzovať určitú oblasť, ponúka sa desivo efektívna stratégia. Podľa dodnes platného medzinárodného vojnového práva sa však považuje za vojnový zločin.

Po zničení jednej nemocnice prichádzajú tisíce ľudí o prístup k zdravotnej starostlivosti. Ak má jedna bojujúca strana záujem podmaniť si alebo aspoň paralyzovať určitú oblasť, ponúka sa desivo efektívna stratégia.

New York Times napísal, že zámerom afganských informátorov, ktorí na jeseň svojich amerických partnerov požiadali o vykonanie leteckého útoku na nemocnicu v Kundúze, mohlo byť práve jej úmyselné zničenie. Existujú dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, že nemocnica ležala afganskej armáde v žalúdku už dlhší čas, pretože poskytovala nestrannú a nezávislú zdravotnú starostlivosť obyvateľom oblasti bez ohľadu na ich politické alebo náboženské presvedčenie. Napriek tomu, že Lekári bez hraníc mali, tak ako vo všetkých oblastiach, kde pôsobia, uzatvorené zmluvy o neútočení so všetkými bojujúcimi stranami, vzniklo podozrenie, že afganské jednotky zneužili svoju pozíciu a posunuli americkému letectvu nepravdivú informáciu o tom, že budova je sídlom teroristickej organizácie. MSF po útoku žiadali nezávislé vyšetrovanie. Udalosť sa však skončila len vnútorným prešetrením v rámci americkej armády a disciplinárnym trestom pre niektorých jej členov.

Nemocnica v Kundúze v októbri 2015. Foto: Dan Sermand, MSF.

Nemocnica v Kundúze po náletoch v októbri 2015. Foto: Dan Sermand, MSF.

Proxy vojna, internetové hádky a koniec humanitárnej pomoci, ako sme ju poznali?

Na jednej strane sa čoraz častejšie stávame svedkami útokov armád a ozbrojených skupín na nemocnice a civilistov so zámerom poškodiť alebo zničiť infraštruktúru na určitých územiach. Bezmocne sledujeme správy a potom sa o týchto často rozporuplných informáciach priečime, obhajujúc jednu alebo druhú stranu konfliktu.

Mnohé konflikty, obzvlášť vojna v Sýrii a v Jemene, sú pritom takzvané „proxy vojny“, čo znamená, že sa v nich zúčastnené strany nekonfrontujú priamo, ale cez prostredníkov, ktorých cvičia, zbroja alebo dotujú. A keďže sa nebojuje uprostred púšte, ale, práve naopak, najmä v husto osídlených mestách, do rany sa neustále dostáva civilné obyvateľstvo

Na druhej strane, a to je mimoriadne znepokojujúca skutočnosť, sa humanitárna pomoc stala prostriedkom pre dosahovanie politických a vojenských cieľov. Nie náhodou hovoril ruský prezident pri obsadzovaní Krymu o „humanitárnej intervencii“, ktorou chcel prezentovať svoju politiku na Ukrajine ako čisto humanistické konanie. A nie náhodou stiahli Lekári bez hraníc, ako jedna z kľúčových organizácií, svoju účasť na Svetovom humanitárnom samite, ktorý sa koná tento rok 23.-24. mája v Istanbule. Jeho cieľom je nová komplexná definícia humanitárnej pomoci, ktorá by teoreticky mohla v budúcnosti legitimizovať aj také kroky vlád a inštitúcií, ktoré sú z dnešného pohľadu v rozpore z princípmi humanitárnej činnosti.

Humanitárna pomoc sa stala prostriedkom pre dosahovanie politických a vojenských cieľov. Nie náhodou hovoril ruský prezident pri obsadzovaní Krymu o „humanitárnej intervencii“.

Nová definícia by zvažovala humanitárnu pomoc nie z hľadiska jej základných princípov, ale z hľadiska celkového prospechu pre spoločnosť. Pre vlády a organizácie by sa tým otvorila možnosť akceptovať ako „humanitárne“ napríklad aj niektoré vojnové zločiny alebo opakované násilné premiestňovanie utečencov medzi tábormi, ak by sa dali interpretovať ako kroky vedúce k „stabilizácii“ regiónu. Dôsledky by boli nedozierne.

Nepotrebujeme si vyberať stranu, ale snažiť sa nahlas odsúdiť všetky vojnové zločiny

Vyberať si medzi Západom a Ruskom, alebo medzi inými vo vojnách zúčastnenými stranami, je mimoriadne nebezpečné. Potrebujeme si uvedomiť, že pri takomto výbere rušíme všetky predpoklady na eventuálne zmierenie. Ak v našej diskusii a médiách odhliadame od vážnych incidentov, ktoré ničia ešte aj to málo bezpečia a normality, ktoré sa obyvateľom vo vojnových zónach podarilo vytvoriť, a upierame svoje nádeje k niektorej z bojujúcich strán, ako na tvorcov budúceho mieru, stávame sa verbálne súčasťou ozbrojeného konfliktu.

Vyberať si medzi Západom a Ruskom, alebo medzi inými vo vojnách zúčastnenými stranami, je mimoriadne nebezpečné.

Slovenská vláda potajme vyviezla medzi rokmi 2013 a 2016 do Saudskej Arábie desaťtisíce zbraní československej výroby, medzi iným raketomety, pancierovky, guľomety a muníciu, a prispela tak svojou účasťou do ohňa sýrskej občianskej vojny. Nie sme jediná krajina, ktorá dopyt po zbraniach využila, sme len jedna z mnohých. Z Bulharska vzlietali za posledné dva roky nákladné lietadlá plne naložené zbraňami do Saudskej Arábie a Spojených Arabských Emirátov niekedy aj štyrikrát do mesiaca.

Napriek tomu, že je naša krajina do konfliktov na Blízkom Východe zatiahnutá tak politicky, ako aj ekonomicky, nepotrebujeme v diskusii o vojnových zločinoch ešte viac polarizovať našu spoločnosť polemikou o tom, ku ktorej strane sa prikloniť. V zápale a s horúcou hlavou totiž šliapeme po tom najdôležitejšom, na čom stoja základy našej spoločnosti a možného vyriešenia konfliktov v budúcnosti. Tie základy tvoria medzinárodný dialóg, nezávislí pozorovatelia, investigatívna žurnalistika, nátlak na odsúdenie vojnových zločinov a nestranná humanitárna pomoc.

Bude nám trvať ešte veľmi dlho, kým to, čo sa od roku 2001 stalo, naozaj spracujeme, ale možno práve teraz už nastáva vhodný čas, aby sme s tým začali. Základný predpoklad je, že si prestaneme vyberať, s ktorou bojujúcou stranou sympatizujeme.

  • Titulná fotka: jedna z operačných sál nemocnice v Kundúze, november 2011. Foto: Michael Goldfarb, MSF.
Zdieľaj:

O autorovi

Vyštudovala medzinárodné rozvojové štúdiá vo Viedni. Od ukončenia vysokej školy v roku 2014 sa angažuje za pomoc ľuďom vo vojnových zónach. Zaujíma sa o kultúru, históriu a politický vývoj na Balkáne a Blízkom Východe. Často pôsobí ako dobrovoľníčka medzi ľuďmi na úteku vo viacerých krajinách, najmä v Grécku, Bulharsku a Srbsku. Pracuje v oblasti komunikácie a fundraisingu v humanitárnom sektore.

Odpovedaj