Prečo to má veda ťažké?

6

Voči kultu zjavenia nie sú imúnni ani niektorí zástancovia vedy. Stretol som veľa ľudí, ktorí podstate vedeckého princípu tiež nerozumeli, a šarlatánstvo kritizovali iba preto, lebo je „v rozpore s vedou“. V tom je cítiť príchuť dogmy. S neveľkou nadsádzkou by sa dalo povedať, že takíto ľudia objektívne fakty zastávajú skôr náhodou.

V súvislosti s problematikou konšpiračných teórií a ezoteriky opakovane vyvstáva otázka: Prečo ľudia radi inklinujú k alternatívnym pravdám? Často zmieňovaným dôvodom je absencia kritického myslenia. Pozitívne je, že už aj na slovenskom internete sa začína propagovať kritické myslenie, vznikajú proti-konšpiračné weby a stránky vyvracajúce konkrétne mýty.

To je však iba časť problému. Evolúcia vybavila ľudský mozog najrôznejšími kognitívnymi skratkami a svojim spôsobom je zázrak, že vedecká revolúcia vôbec prebehla. Naše myslenie sa nevyvinulo primárne pre logickú analýzu. Často hľadá súvislosti v náhode, a nerozozná náhodu, keď ju vidí. V diskusiách vnímam neustále sa opakujúce vzorce, ktoré vyplývajú z úplnej neznalosti princípov vedeckej metódy.

Príliš často sa stretávam s tým, že ľudia ani netušia, čo je to dvojito zaslepený test. Nerozumejú základným pilierom metodiky, ktorá ľudstvo vyslobodila z kolotoča intuitívnych úvahových skratiek typu „všetko má svoju príčinu“, „náhoda neexistuje“, „všetko so všetkým súvisí“ alebo „ak to nevieme na sto percent, môže to byť aj úplne inak.“ Množstvo ľudí neuznáva ani len existenciu náhody, tým menej prínos vedy v schopnosti odlíšiť náhodu od javu. Rovnako časté je, že ľudia berú vedu ako hru s danými pravidlami, ktorú sa však môžeš rozhodnúť nehrať, a tým pádom sa na teba jej pravidlá nevzťahujú.

Puzzle alebo lego

Vedecký pokrok a metodiku sa snažím vysvetľovať analógiou skladania puzzle – jednotlivé kúsky do seba zapadajú iba za prísnych predpokladov, a ak aj nemáme zložené celé puzzle, vieme určiť, čo je neprebádaná oblasť, a čo je naopak oblasť zaplnená do seba presne zapadajúcimi kúskami. A zároveň je možný stav, keď nejaká časť nie je zložená úplne, obsahuje diery, ale jasne vidíme, čo to bude. Napríklad „toto je jednoznačne kôň, jediné čo ešte nevieme, je farba jeho očí, a či nad ľavou lopatkou má pol metra štvorcového inú farbu, ako zvyšok srsti. Ale určite neočakávame, že z toho nakoniec môže byť iné zviera. “ Pri puzzle nemusíme vedieť všetko, aby sme toho vedeli veľa.

Vnímanie vedy „fanúšikmi alternatívy“ v tejto analógii skôr pripomína stavanie lega. Jednotlivé stavebné prvky sa dajú postavať hocakým spôsobom tak, ako nám to práve vyhovuje. Všetko je možné priložiť ku všetkému, a podstatný je pocit z výsledku.

A tu je jeden z koreňov veľkého nedorozumenia – vedecká metóda sa považuje iba za jednu z kombinácií vyskladania lega a uniká pri tom princíp skladania puzzle. Tak sa stane, že ľudia výsledok metód otestovaných peer-review, double blind a ďalšími postupmi dávajú na jednu úroveň s prístupom „tento pán už XY rokov lieči ľudí pomocou homeopatie a zdá sa mi dôveryhodný. “

Výsledky metód otestovaných peer-review, double blind a ďalšími postupmi sa často dávajú na jednu úroveň s prístupom „tento pán už XY rokov lieči ľudí pomocou homeopatie a zdá sa mi dôveryhodný. “

Vzrušujúci príbeh poznania

História vedy je plná fascinujúcich príbehov, ktoré ukazujú skutočný charakter spoznávania, na míle vzdialený od spôsobu, akým sa dnes učí na školách. Formalizovaným podaním výsledkov vedeckého bádania sa v ľuďoch inklinujúcich k alternatívam budí dojem, že to hovorí iba ďalšia autorita, a my si predsa z autorít môžeme slobodne vyberať. Desať rokov štúdia medicíny alebo štúdia anjelov – v čom je rozdiel?

Vedecké poznanie je plné slepých uličiek, kognitívnych aj osobných omylov vedcov. Pri štúdiu histórie vedy sa dozvedáme, že Kopernik v skutočností nemal pre svoj heliocentrizmus žiaden dôkaz. Dozvedáme sa, že Kepler svoje zákony objavil v neoplatonickom (či neopytagorejskom) snažení spoznať božiu prácu Veľkého geometra a začuť hudbu sfér. Že Newton väčšinu svojho života počítal z Biblie dátum konca sveta, druhý príchod Krista a zanechal desiatky tisíc strán alchymistických poznámok. Že Galileo považoval predstavu prílivu spôsobeného Mesiacom za príliš zvláštnu, než aby bola pravdivá. Že Descartovi sa nepáčila predstava Newtonovho gravitačného pôsobenia na diaľku. A tak ďalej.

Napriek všetkým týmto omylom práve vedecká metóda poskytla samoopravný mechanizmus, ktorým bolo možné tieto omyly prekonať. Čím to, že poznatky týchto vedcov ostali, a ich omyly sa prekonali? Čo spôsobilo rozdiel v pretrvaní? Práca mnohých najslávnejších vedeckých ikon je totiž neoddeliteľná od ich náboženských a subjektívnych názorov.

Tu osobne vnímam veľkú medzeru vo vnímaní vedy verejnosťou. Veda sa dnes skutočne príliš často podáva v rovine ekvivalentnej so zjavením: „Takto to je.“

Vedecké poznanie je plné slepých uličiek, kognitívnych aj osobných omylov vedcov. Napriek všetkým týmto omylom práve vedecká metóda poskytla samoopravný mechanizmus, ktorým bolo možné tieto omyly prekonať.

Kult zjavenej pravdy

Voči kultu zjavenia nie sú imúnni ani niektorí zástancovia vedy. Stretol som veľa ľudí, ktorí podstate vedeckého princípu tiež nerozumeli, a šarlatánstvo kritizovali iba preto, lebo je „v rozpore s vedou“. V tom je cítiť príchuť dogmy. S neveľkou nadsádzkou by sa dalo povedať, že takíto ľudia objektívne fakty zastávajú skôr náhodou. Nepomáha tomu ani arogancia „ničiteľov mýtov“, ktorou niekedy dopĺňajú vecnú kritiku šarlatánskych názorov. Hoci je borenie mýtov dôležité, málo sa venuje spôsobu a chybám myslenia.

Niekto sa môže roky „vzdelávať“, no bez vhodnej spätnej väzby je jeho spoznávanie ako neriadená strela, ktorá za roky doletí do úplne absurdných oblastí bez toho, že by dotyčný o tom vedel. Preto vnímam v debatách nielen nedostatok všeobecných faktov, ale aj povedomie o spôsoboch, akými nás mozog klame. Popularizácia historického vývoja poznávania a omylov vedcov môžu prispieť k tomu, aby si ľudia boli viac vedomí omylov, na ktoré je náš mozog „naprogramovaný“.

Ideálne by bolo, keby ľudia mohli byť v rámci popularizácie vedy vystavení najrôznejším situáciám, pri ktorých ich mozog bezpečne zlyháva v úsudku. S takouto skúsenosťou budú opatrnejší v intuitívnych záveroch. Rozhodne to bude mať väčší účinok, než to, čo vídavam v diskusiách – odkaz na zoznam stoviek encyklopedicky vypísaných argumentačných omylov.

Popularizácia kritického myslenia často obchádza fakt, že mozog je evolučne prispôsobený na prácu s príbehmi. Ak človek nepatrí medzi menšiu časť ľudí uprednostňujúcich striktne racionálny prístup (čo má svoje vlastné úskalia), tak dá prednosť príbehom s emóciou. Preto nefunguje odkaz na konfrontáciu s faktami. Preto sú obľúbené vedecko-populárne stránky plné zábavných vedeckých faktov a rubrík „Vedeli ste že…“ Príbeh o mimozemskej konšpirácii sa predáva podobne ako chobotnička, čo vyzerá ako pikachu.

Otázka znie, ako priblížiť mechanizmy a princíp vedeckého poznávania. Jednu z možností vidím v poskytnutí pohľadu na to, ako sa skutočne vyvíjalo ľudské poznanie.  Bolo to všetko iné, len nie zjavená múdrosť. Pochopiť vývoj poznania v krvi a pote má úplne iný efekt, ako slepo prijímať „zjavené“ učebnicové poučky.

Ľudské poznanie je všetko iné, len nie zjavená múdrosť. Pochopiť vývoj poznania v krvi a pote má úplne iný efekt, ako slepo prijímať „zjavené“ učebnicové poučky.

Rozdiel je vo vede

Ďalší možný smer vidím v priblížení problémov, ktoré už nemusíme dnes vďaka vedeckej metóde riešiť. Matt Ridley v Racionálnom optimistovi popisuje rustikálnu idylku zo začiatku 19. storočia: otec nahlas číta verše z Biblie, matka prináša na stôl jedlo. Plač najmladšieho utišuje jeho staršia sestra, a najstarší chlapec nalieva vodu do kameninových hrnčekov. Jeho staršia sestra šla do maštale nakŕmiť kone. Nepočuť žiadny hluk dopravy, žiadne dioxíny v mlieku, iba pokoj a spev vtákov.

Na to nadväzuje konfrontácia s realitou: takáto rodina patrí medzi tie bohatšie. Biblické verše prerušuje otcov bronchitický kašeľ, vo veku 53 rokov zomrie na zápal pľúc, neprospeli mu ani splodiny z krbu. Najmladšie dieťa zanedlho zomrie na kiahne, ktoré sú dôvodom jeho plaču. Matku mučí neznesiteľná bolesť zubov. Dnešné mäso je veľká vzácnosť oproti každodennej kaši. V tomto ročnom období nemajú na stole ani ovocie či šalát. Sviečky sú veľmi drahé, takže jedia v prítmí krbu. Nikto z nich v živote nepočul hrať niekoho na klavíri. Otec bol raz v meste, ale cesta ho stála týždenný príjem, ostatní sa nevzdialili od domu nad dvadsať kilometrov. Kabát, ktorý stál otca mesačný plat, začínajú žrať mole. Dcéry majú len dva vlnené kabáty, dvoje plátenných košieľ a každá jeden pár topánok. Deti spia po dvoch na slamenom matraci na podlahe.

Priblíženie každodenného života našich predkov je ďalším spôsobom, ako sa dá vysvetliť kontrast medzi vtedy a teraz, pričom rozdiel je vo vede. Týmto prístupom môžeme zmierniť omyl „starých dobrých časov“ či „prírodných prístupov“. Úspech proti-očkovacej hystérie pramení do veľkej miery z toho, že stačí pár generácií a tisícročné problémy našich predkov sú úplne prekryté spomienkovým optimizmom.

Úspech proti-očkovacej hystérie pramení do veľkej miery z toho, že stačí pár generácií a tisícročné problémy našich predkov sú úplne prekryté spomienkovým optimizmom.

Čo chýba?

V súčasnosti sa nachádzame v akomsi prechodnom štádiu, nie nepodobnom obdobiu krátko po Gutenbergovi. Vzťah verejnosti k vede hľadá svoju novú podobu.

Medzi najväčšie výzvy popularizácie vedy patrí stráviteľne sprostredkovať odpoveď na otázku: Z čoho pramení dôležitosť záveru vedeckej štúdie? Čím si to vedecká metóda vôbec zaslúžila, že sa na ňu odvolávame ako na autoritu?

Bez toho budú totiž vedecké výsledky vo svete stále väčšieho množstva stále dostupnejších informácií iba jedným z mnohých tovarov na trhu názorov, medzi ktorými si ako slobodní ľudia môžeme intuitívne vyberať.

– titulné foto: epSos .de/Flickr

Zdieľaj:

O autorovi

Vyštudoval kybernetiku, pracuje ako prekladateľ a dátový analytik. Zaujíma sa o astronómiu, dejiny, bojové umenie, históriu a popularizáciu vedy. Má rád teóriu chaosu, teóriu hier a behaviorálnu psychológiu. Podieľal sa na piatich prekladoch vedecko-populárnych knižiek.

6 komentárov

  1. Tomi Lee Corrino on

    A ako sa veda presadila v tom temnom obdobi plneho paravedcov?
    Akoto ze sme sa dostali az sem?

    Ak najdes na to odpoved, mozno aj budes vediet ako to urobit dnes.

    ja bez poznania a studovania historie, odvolavajuc sa len na evolucne hry si myslim ze veda vyhrala a vzdy bude vyhravat, pretoze blbost ma mensie sance blbost sirit.
    A len to co funguje prezije…

    Narazam na DARWiNOVE CENY, evolucii je sice jedno kto prezije a kto sa rozmnozi, ale ak sa dospeje do stadia ked ludia budu verit cistym bludo, tak na to zakapu, a preziju len chytri ludia odolny evolucne konspiracnym bludom.

    A ak aj nie, tak nieje to jedno? Stejnak vsetci raz umrieme.
    Vedci sa boja dna ked vude vsetko objavene,
    takze naozaj sa netreba bat buducnosti, prehrat nemozme.

  2. Veľmi dobrý článok, vyvážený a objektívny.
    Azda jedinú výtku by som mal k tomu očkovaniu. Autor zmienkou o „proti-očkovacej hystérii“ prezrádza, že nie je celkom dobre zorientovaný v tejto téme a nepostrehol, že v skutočnosti tu ide o hystériu proti-proti-očkovaciu (čiže prakticky pro-očkovaciu). Pri objektívnom pohľade na množstvo a obsah mediálnych výstupov novinárov, politikov, lekárov a vakcinológov nemožno nevidieť paniku a zdesenie, ktoré vyvoláva malá časť rodičov, ktorí im kladú ťažko zodpovedateľné otázky o povinnom očkovaní detí. Na toto sme u nás v minulosti neboli zvyknutí a zodpovední s tým majú zjavne veľmi veľké problémy. Rastúci pocit tzv. odmietačov je potom už len dôsledkom neschopnosti a neochoty otvorene a pravdivo informovať a diskutovať o všetkých aspektoch očkovnia.
    Nie, tú hystériu naozaj nespôsobujú rodičia detí…

  3. Ta poznamka o „protiockovacej hysterii“ je, podla mna uplne namieste. Snad niekto nemoze mysliet vazne, ze vakcinologovia, epidemiologovia, ci lekari su zdeseni z otazok rodicov, ved to je hlupost. Zdeseni su akurat tak z mnozstva bludov a konspiracii, ktore urcita skupina ludi okolo ockovania vytvara. Ludia, aspon v nasich koncinach, nikdy doteraz nemali tolko moznosti dostat sa ku kvalitnyn informaciam a k odpovediam na svoje otazky. Publikuje sa mnozstvo odbornych clankov, studie si dnes dokaze vyhladat a precitat takmer ktokolvek, odbornici odpovedaju laikom na roznych forach…a napriek tomu tu niekto stale iracionalne tliacha o ututlavani, neinformovani, ci dokonca zdeseni odbornikov z otazok? Potom uz skutocne nicomu nerozumiem.

  4. VLD ak máš záujem, môžme na túto tému potliachať. Aby si mi rozumel, ja samozrejme nie som proti očkovaniu ako takému a v plnej miere uznávam jeho pozitíva aj význam. Mám ale dosť veľký problém akceptovať niektoré konkrétne detaily ohľadne povinného očkovania detí. A mám otázky, na ktoré mi naozaj nikto nevie/nechce odpovedať.

    Síce si nemyslím, že toto tu je ideálny priestor na diskusiu, ale môžme aj tu, prípadne mailom, či na FB…

    Ty mi daj to množstvo bludov a konšpirácií (dúfam, že okrem Wakefielda máš aj niečo iné) a ja ti dám kopec otázok, na ktoré márne hľadám odpovede. A môžme si vymeniť názory.
    To čo píšeš, že odborníci odpovedajú a pod., to sú len tisíckrát dokola otrepané floskuly a propagačné mantry vakcinátorov. Publikuje sa naozaj veľa, ale len pseudoodborných novinových článkov, ktoré sú žiaľ veľmi jednostranné a neobjektívne, odborné štúdie samozrejme objektívne hrajú viac v prospech očkovania, ale nie je to také čierno-biele ako sa to verejnosti podsúva.

    Ešte k tomu zdeseniu. Možno som to trochu zle sformuloval. Áno, máš pravdu, tí odborníci, nie sú primárne zdesení z tých rodičovských otázok, oni tie otázky v podstate ignorujú a nechávajú vyhnívať v povetrí. Z toho ale potom rezultuje nárast počtu neočkujúcich a z toho už sú autority zdesené.

  5. Ak som správne pochopila, autor túži po tom, aby sa ľudia držali viac zdravého rozumu, než intuície a emocionálnych hnutí. No bude ťažké z viacerých dôvodov. Uvediem len zopár:
    Samotná veda (,ktorá je z tohto pohľadu v nevýhode 🙂 ) to vysvetľuje pri skúmaní mozgu. Ten má napríklad pri uchovávaní spomienok tendenciu uprednostňovať tie, ktoré boli spojené s nejakým emocionálnym nábojom. Tak si chlapec skôr zapamätá názov knihy, ktorú by normálne nikdy nečítal, ale ktorú číta jeho vytúžené dievča a skrýva za ňou svoju tvár, ako by si zapamätal priebeh chemickej reakcie, ktorú sa učil tri dni, aby nedostal zlú známku z chémie, ktorá ho nebaví. Ak sa teda alternatívny liečiteľ milo prihovorí, prejaví záujem a nezabudne nám pripomenúť, že práve Vy ste spomedzi všetkých, čo pozná veľmi výnimočný, isto ľahšie získa našu dôveru, než obvodný lekár, ktorý sa ani neobťažuje, aby pacientovi oznámil jeho diagnózu a len sa ho spýta, či sa chce dať vypísať. (Tomu sa dá čeliť asi naozaj iba pomocou cieleného výcviku :). )

    To ale nie je jediným dôvodom, prečo ľudia neberú vedecké výsledky vážne.

    Opatrnosť je namieste aj priamo vo vedeckej obci.
    Nie je výnimkou, že sú v renomovaných časopisoch uverejnené vedecké články, ktoré by mali byť skôr označené za „vedecké“, sú tu dlhodobo prítomné javy ako vynútené spoluautorstvo, miešanie ideológie s vedeckými poznatkami a mnoho iných javov. Niet divu že naštrbili dôveru ľudí, ktorí jednoducho nemajú potenciál a hlavne ani čas overovať každé jedno tvrdenie. Nečudo, že prijmú energeticky menej náročný postoj: „Čo ja viem, čo ty vieš, veď každý tvrdí niečo iné“.

    Myslím si, že aj celkový trend v celej západnej civilizácii, ktorý vedie k spochybňovaniu existencie objektívnej pravdy a k relativizácii hodnôt jednoducho dávajú človeku nepreberné množstvo možností. Ak nezáleží na pravde, ale na tom, čo my chceme a čo si vyberieme, potom sa nečudujme, že sa šíri nadšenie z filmov ako Tajomstvo a podobne.

    Myslím, že každému, kto číta tento web, by napadli ďalšie príklady. Samotná propagácia vedy jednoducho v tejto otázke nepostačí.

    Asi si treba položiť otázku, prečo vôbec môže toto všetko v spoločnosti bujnieť a vychádzať odtiaľ. Prístup k vede a veda samotná, zdá sa, nepatria do tej istej kategórie.

Odpovedaj