Posolstvo Charlie Hebdo: Rúhanie sa je súčasťou slobody prejavu

4

Karikaturisti Charlie Hebdo zosmiešňovali kresťanstvo, zosmiešňovali judaizmus a zosmiešňovali aj islam. Robili tak preto, že na náboženstvách videli veľa vecí hodných výsmechu. Robili to aj pod hrozbou smrti a niektorí za to zaplatili svojim životom. Hlavné posolstvo, ktoré po sebe zanechali znie  – v liberálnej spoločnosti je rúhanie sa  súčasťou slobody prejavu.

„Zosmiešňovanie islamu musí pokračovať dovtedy, pokým sa islam nestane rovnako banálnym ako katolicizmus.“

Tieto slová povedal v roku 2012 Stephane Charbonnier, karikaturista parížskeho týždenníka Charlie Hebdo, ktorý sa stal spolu s ďalšími jedenástimi ľuďmi obeťou dnešného teroristického útoku. V čase, kedy píšem tento komentár, nie je oficiálne potvrdený motív vrahov, vie sa len to, že počas masakru prevolávali „Alláhu akbar“.

Nech už boli útočníci militantní islamisti, alebo nie, niektoré veci sú známe. Týždenník Charlie Hebdo bol preslávený nekorektným humorom, jeho redakcia si okrem iného brala na mušku aj rôzne náboženstvá, vrátane islamu. V roku 2011 sa redakcia stala terčom podpaľačského útoku za uverejnenie karikatúry proroka Mohameda, neskôr musela čeliť opakovaným vyhrážkam zo strany islamských radikálov.

Po zverejnení prvých informácii o dnešnej tragédii sa okamžite rozhoreli plamenné diskusie,  v centre ktorých sa ocitol okrem iného aj islam. Na jednej strane erupcia xenofóbie, zovšeobecňovania a neznášanlivosti, na druhej strane vyhlásenia o tom, že islam je náboženstvo mieru a s takýmito činmi nemá nič spoločné. Diskusia o akomkoľvek náboženstve nie je triviálna záležitosť a facebookové diskusie nevyriešia to, o čom sa učenci a akademici sporia už stáročia. Napríklad, či náboženstvá, ako také, priniesli ľudstvu viac zla alebo dobra, prípadne, akú úlohu zohrávali vo svetlých a temných obdobiach našich dejín.

Podstata toho, čo sa podľa viacerých indícií odohralo dnes,  však posúva diskusiu niekde inde. Hlavnou otázkou sa stáva, či a do akej miery môžeme vôbec náboženstvá, v tomto prípade islam, kritizovať a zosmiešňovať. Redakcia týždenníku Charlie Hebdo reprezentovala názor, že akékoľvek náboženstvo musí zniesť „väčšie, ako malé množstvo“ kritiky a ostrej irónie. Bol to zrejme práve tento postoj, za ktorý členovia redakcie zaplatili životom.

Redakcia týždenníku Charlie Hebdo reprezentovala názor, že akékoľvek náboženstvo musí zniesť „väčšie, ako malé množstvo“ kritiky a ostrej irónie. Bol to zrejme práve tento postoj, za ktorý členovia redakcie zaplatili životom.

Ak niekto dnes vyjadruje solidaritu s obeťami z Charlie Hebdo, ale zároveň tvrdí, že islam nemožno kritizovať za jeho militantné prúdy, dostáva sa do rozporuplnej situácie. V Charlie Hebdo nemali problém s uverejnením karikatúry proroka Mohameda s bombou namiesto turbanu, čím (podľa niektorých nekorektne) karikovali práve násilie motivované učením islamu.

Samozrejme, islam nemožno posudzovať iba podľa hrôzostrašných činov niekoľkých jednotlivcov vydávajúcich sa za jeho následovníkov. Ale existujú aj zložitejšie otázky, na ktoré môžu existovať rôzne názory.  Napríklad, prečo to isté učenie, ktoré je pre jedného človeka posolstvom mieru, iného človeka privedie k neľudským činom?  Na tieto otázky nepoznáme jednoznačné odpovede. Práve preto je potrebné chrániť priestor pre slobodnú diskusiu, ktorej súčasťou je aj kritika samotnej podstaty náboženstiev.

Karikaturisti Charlie Hebdo zosmiešňovali kresťanstvo, zosmiešňovali judaizmus a zosmiešňovali aj islam. Robili tak preto, že na náboženstvách videli veľa vecí hodných výsmechu. Robili to aj pod hrozbou smrti a niektorí za to zaplatili svojim životom. Hlavné posolstvo, ktoré po sebe zanechali znie  – v liberálnej spoločnosti je rúhanie sa súčasťou slobody prejavu. Tej slobody, bez ktorej si ani Stephane Charbonier nedokázal predstaviť svoj život. “Ak by som nemal slobodu prejavu, nedokázal by som v tejto krajine ostať. Radšej zomrieť, než žiť ako potkan,“ povedal v roku 2012 v rozhovore pre stanicu ABC News.

– titulná fotka: Emeline BROUSSARD (In Memoriam Charlie Hebdo)/Flickr

Zdieľaj:

O autorovi

Zakladateľ a editor magazínu priestori.sk. Živí sa ako slobodný umelec, vedie skupinu profesionálnych tanečníkov Anta Agni, založil umeleckú agentúru Argolla productions, v ktorej pôsobí ako kreatívny producent. Vo voľnom čase sa venuje nezávislému publikovaniu, článkami prispieva aj do denníka Sme. Vydával časopisy 10 000 ďalších stromov, Kruh života a ŽANŽ, je autorom publikácie Mýty a predsudky.

4 komentáre

  1. Myslím si, že sloboda prejavu by mala byť nadradená nároku na rešpekt vlastnej náboženskej tradícii. Vnímam to ako rozdiel medzi „právom“ a „pravidlom“. Sloboda prejavu je právo, ktoré môže tlmiť obyčajné pravidlo slušného správania – princíp rešpektu, úcty k druhému človeku. Môžem sa však rozhodnúť byť neslušný. Ale ak niekoho urazím, diskusia by sa nemala viesť spôsobom, či je alebo nie je dovolené niečo také urobiť. Diskusia by sa mala zamerať na to, v akej situácii k tomu dochádza, ktoré hodnoty sú v hre, a akú majú váhu.

    Džihádistickí teroristi tvrdia, že sa chcú pomstiť za rúhanie, skutočnosť je taká, že rúhavé náboženské výroky sú veľmi často reakciou na násilie a bezprávie páchané z náboženských dôvodov. Koľko rúhavých výrokov a vtipov poznáte napríklad na buddhizmus?

    Pre spoločnosť je nebezpečné, ak si jednotlivé náboženstvá vyhradzujú právo na nedotknuteľnosť vlastných myšlienok. Ateisti majú v tomto pravdu: nijaká myšlienka by nemala byť nedotknuteľná, chránená pred pochybnosťou alebo výsmechom. Posvätný je totiž ľudský život, posvätné nie sú duchovné myšlienky. Duchovné texty necítia bolesť ani strach, netrpia, nezomierajú. Náboženstvo nie je organizmus, ktorý je možné zraniť. Ak v mene náboženského textu, ktorý mi dáva zmysel života, siahnem na život iného človeka, spreneveril som sa ľudskosti. Zrelý veriaci človek, kresťan, moslim, Žid, odmieta tie časti textov v rámci vlastnej náboženskej tradície, ktoré podnecujú k násiliu. Dokonca aj v rámci islamu (Reza Aslan). Ak verím náboženským myšlienkam, ktoré smerujú proti ľudskosti, konám podľa nich alebo ich presadzujem, dosvedčujem, že moja viera je nehumánna. Strácam právo na rešpekt v rámci ľudského spoločenstva, moja viera je hodná pohrdnutia.

    Inými slovami, ak je pre niekoho vyslovená myšlienka alebo karikatúra dostatočným motívom, aby siahol druhému na život, svojim činom ruší akýkoľvek nárok na to, aby sa mohol cítiť pochopený vo svojej urazenosti.

    Ak verím a chcem svoje hodnoty vnášať do spoločenského života, mal by byť ochotný vystaviť sa spoločenskej kritike. Je to dokonca moja povinnosť. Ak je moja viera autentická, nemôžem mať problém s tým, keď si niekto z môjho presvedčenia robí srandu. Židia sú ukážkovým príkladom: obrovské množstvo židovských vtipov karikujúcich židovskú vieru si vymysleli sami. Ak ma uráža zosmiešňovanie môjho náboženstva, možno som ešte ľudsky nedozrel, možno je moja viera neurotická a držím sa jej zo strachu pred realitou. Potom to však nie je viera, ale práveže „neviera“ – nedôvera a strach.

  2. Ak by sme ale mali byť ohľadne tej náboženskej tolerancie týkajúcej sa spomenutého periodika úplný, bolo by dobré spomenúť prípad jeho karikaturistu Maurice Sineta, ktorý bol vydavateľom vyhodený za to, že napísal nejaký údajne antisemitský vtip o synovi bývalého francúzskeho prezidenta Sarkozyho a navyše čelil aj súdnemu procesu (ktorý ale neviem, ako dopadol). Zdroj napr. tu: http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/france/4351672/French-cartoonist-Sine-on-trial-on-charges-of-anti-Semitism-over-Sarkozy-jibe.html. Takže nie je to také čierno-biele, ako píše autor.

    Ja si naopak myslím, že načo prilievať olej do ohňa? Všetci dlhodobo vedia, že najmä radikálni džihádisti reagujú (zväčša krvavo) na karikatúry islamskej tematiky. Čo si potrebujú dokázať tí karikaturisti? Že sú lepší a majú pravdu? Netvárme sa, ako keby Európa bola nejaký liberálny kontinent. Pozrite sa len na Slovensko, čo sa tu deje kvôli jednému blížiacemu sa referendu. Plagáty plné nenávisti, odcudzovania. A to nehovorím o vzťahu majorít k iným minoritám (etnickým, náboženským, sociálnym a pod.). Európa síce hlása navonok, že je liberálna, ale liberálna je len v tom, čo jej vyhovuje.

    Nakoniec, počuli ste o tak masovom odsúdení následných útokov voči mešitám vo Francúzsku, ktoré nasledovali po teroristickom čine? Počujete, že by sa politici rovnako ostro postavili proti vzrastajúcej vlne protiimigrandských nálad naprieč Európou.

    Ja dám zase jeden link na článok, ktorý sa mne osobne páčil, lebo sa na vec pozerá aj z iného uhľa pohľadu, ako len „mantry“ slobody slova: http://blisty.cz/art/76132.html.

Odpovedaj