Maajid Nawaz a Sam Harris: Skutočná povaha islamu

0

“Presvedčenie extrémistov, že pravda je na ich strane, najlepšie spochybníme, ak budeme trvať na tom, že ich interpretácia je len jeden z možných pohľadov. Jedinou univerzálnou pravdou je, že neexistuje iba jeden správny spôsob výkladu náboženských textov. Pokiaľ neexistuje jediná správna odpoveď, pluralizmus je jedinou možnosťou. Pluralizmus povedie k sekularizmu, demokracii a ľudským právam,” hovorí Maajid Nawaz v dialógu so Sam Harrisom o povahe islamu.

Predhovor

Islam, druhé najrozšírenejšie náboženstvo na svete, sa ešte donedávna pohyboval na okraji záujmu väčšiny Stredoeurópanov. Všetko sa zmenilo, keď začali Európu zaplavovať propagandistické videá militantov z ISIS a keď humanitárna kríza na Blízkom východe spôsobila príliv utečencov hľadajúcich bezpečie a nový domov v krajinách Európskej únie. Náboženstvo, ktorým sa snažia zaštítiť fanatici a ktoré vyznáva významná časť utečencov sa zo dňa na deň stalo centrom záujmu médií, politikov aj bežných občanov Slovenska. Potreba porozumieť tak zložitému fenoménu, akým je islam, mnohých zastihla nepripravených. Sociálne siete zaplavila vlna zjednodušujúcich až primitívnych článkov, ktorých cieľom bolo často jediné – vyvolávať nenávisť a tú premieňať na politické body. Avšak aj ľudia, ktorí majú skutočný záujem o pochopenie islamu sa nevyhnú pochybnostiam a obavám.

Niektoré pasáže v Koráne naozaj znejú hrôzostrašne, prístup k ľudským právam a slobode vierovyznania je vo viacerých moslimských krajinách neakceptovateľný, rovnoprávnosť mužov a žien, rešpekt k menšinám a odlišnostiam, to sú niektoré z oblastí, v ktorých sa islam často dostáva do rozporu s  liberálnymi a humanistickými hodnotami. Diskusie o islame sa zvyčajne polarizujú do dvoch pozícii. Na jednej strane sa islam prezentuje ako učenie, ktoré nie je zlučiteľné so západnou civilizáciou. Ako reakcia na tento extrémny postoj sa objavujú tendencie ignorovať problémy a otázky, ktoré spolužitie liberálnej sekulárnej spoločnosti s islamom prináša. Otvorená diskusia, ktorá pripúšťa kritický pohľad, ale zároveň neupadá do povrchných stereotypov je vzácna.

O takúto diskusiu sa v knihe Islam and future of tolerance pokúsil Sam Harris, neurovedec, filozof a aktivista propagujúci vedecký skepticizmus a sekularizmus a Maajid Nawaz, spisovateľ, politik a aktivista, ktorý sa venuje otázke islamského extrémizmu. Nasledujúci úryvok z knihy predstavuje akýsi úvod do tejto zložitej problematiky. Sam Harris v diskusii zastáva postoj blízky mnohým západným sekulárnym liberálom, ktorí prirodzene nedôverujú náboženským dogmám a kritizujú snahu náboženských učení ovplyvňovať verejný život a spoločnosť. Maajid Nawaz vnáša do diskusie hlbší vhľad, nesnaží sa pri tom poprieť problémy a vážne výzvy, ktorým čelí islam v 21. storočí, ale svoju pozornosť zameriava predovšetkým na tie prístupy, ktoré umožňujú spolužitie islamu so sekulárnou liberálnou demokraciou.

Islam and Future of Tolerance

Povaha islamu

Sam Harris: V našej predošlej konverzácii padlo slovo „fundamentalista“. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, chcel by som na tomto mieste osvetliť, čo tento pojem znamená. Anglický pojem „fundamentalista“ nám odkázala istá odnož amerického kresťanstva. V tomto kontexte označuje niekoho, kto verí v božský pôvod a neomylnosť kresťanskej biblie. To, ako používame tento termín v kontexte islamu, môže viesť k predstave, že bežní moslimovia nepovažujú Korán za neomylné slovo Stvoriteľa. Práve tohto sa týka moja otázka, keďže, ak som správne pochopil, v podstate všetci „umiernení“ moslimovia – teda tí, ktorých nemožno ani zďaleka považovať za islamistov a dokonca ani nie sú obzvlášť konzervatívni v svojich pohľadoch na spoločnosť – sú v kresťanskom význame tohto slova fundamentalistami, keďže veria, že Korán je doslovné a neomylné slovo Božie.

Maajid Nawaz: Myslím, že v tomto dialógu je dôležité vyhnúť sa dvom omylom. Prvým je vziať si obraz islamu a Moslimov, ako vyzerajú dnes, a predpokladať, že tak vyzerali vždy a vždy rovnako vyzerať budú. Druhým omylom je sústrediť sa na to, čo si myslíme, že text znamená, namiesto spôsobu, ktorým sa k nemu pristupuje. Nemyslím si, že je možné vykladať text bez toho, aby existovala nejaká metóda výkladu, dokonca ani v prípadoch, ktoré vy označujete ako doslovný výklad a ja by som ich označil ako „bezduchý výklad“. (V skutočnosti v mnohých prípadoch, z ktorých sa niekoľkým budeme venovať, doslovný výklad vedie k prekvapivo otvoreným interpretáciám.)

Ja osobne sa domnievam, že aj bezduchosť je istou metódou výkladu textu. To slovíčko bezduchý používam preto, že tí, ktorí sa tejto metódy pridržiavajú, trvajú na doslovnom znení aj vtedy, keď si text zjavne protirečí. Ak vy vyberiete nejakú časť textu a ja ukážem, že protirečí nejakej inej pasáži rovnakého textu, a vy napriek tomu nemáte problém s týmto zjavným nesúladom a trváte na tom, že obe pasáže možno chápať súčasne ako pravdivé, aj to je istá metóda výkladu. Mne osobne takáto forma výkladu nedáva zmysel, ale je to metóda, nie doslovný výklad, podobne ako aj úsilie o zosúladenie protikladných pasáží je metódou. Dokonca aj vtedy, keď sa máme zhodnúť na tom, čo je to doslovný výklad, potrebujeme nejakú metódu výkladu.

Ak teda vezmem do úvahy tieto dve pripomienky, aká je moja odpoveď na vašu otázku? Predstava, že islam a Moslimovia sú nemenní je nesprávna, v dejinách islamu existoval smer označovaný ako Mu’tazila, podľa ktorého Korán nebol nutne nemenným slovom Božím. Súčasným predstaviteľom tohto prístupu je iránsky moslimský filozof Abdalkarím Sorúš. Mu’tazila predstavovala v dejinách pomerne významný smer, až kým, ako to býva zvykom, mocenské záujmy rozhodli o tom, ktorý náboženský smer sa presadí. To sa obvykle deje z politických dôvodov, nie preto, že by sa ukázalo, že jedna strana má pádnejšie argumenty. Tak to bolo aj s Nicejským koncilom, vďaka ktorému sa kresťanstvo stalo náboženstvom Rímskej ríše, čo viedlo k jeho rozšíreniu v Európe. Politické rozhodnutia veľkých ríš majú moc určiť, a v histórii aj určovali, ktoré náboženské prúdy sa stanú ortodoxiou. Tak to bolo aj v islame.

Jednou z kapitol v dejinách mocenského vplyvu na vývoj moslimského náboženstva, je spor o to, či bol Korán stvorený Bohom alebo či ide o večné slovo Božie. Tento spor spomínam nie preto, že som stúpencom jedného alebo druhého tábora (nie som tu napokon nato, aby som sa venoval teológii), ale preto, že chcem poukázať na rôznorodosť tradičnej islamskej teológie. V istom historickom období prevládal v tejto veci názor zastávaný Mu’tazilou, ale tá bola nakoniec porazená stranou zvanou Asha’ira vedenou imámom Ash’ariom. Ash’ariho postoj, že Korán je večný a nestvorený, bol prijatý ako islamská ortodoxia. Ash’ari bol pritom odpadlíkom od Mu’tazily, čo len dokladá, aká rozšírená bola kedysi pozícia tohto smeru. Práve z tohto dôvodu dnes väčšina Moslimov verí, že Korán je večným, neomylným slovom Božím, hoci myslitelia vychádzajúci z tradície Mu’tazily, ako Sorúš a ďalší, tvrdia niečo iné.

Harris: To napätie medzi textom a jeho výkladom, ktoré popisujete, je dobre známe všetkým umierneným veriacim, ale zdá sa byť obzvlášť veľkou prekážkou v islame. V čom vidím problém je, že umiernení zástancovia všetkých náboženských tradícií sa usilujú reinterpretovať alebo dokonca ignorujú najnebezpečnejšie a najabsurdnejšie časti svojich posvätných textov, a práve to z nich robí umiernenú stranu. Takýto prístup však zároveň vyžaduje určitú mieru intelektuálnej nepoctivosti, pretože umiernení veriaci nemôžu pripustiť, že ich umiernenosť nemá základ vo viere. Dvere vedúce z väzenia doslovného výkladu písma sa jednoducho nedajú otvoriť znútra. To, že sa dnes, v 21. storočí, umiernení veriaci zasadzujú za vedecký racionalizmus, ľudské práva, rodovú rovnosť a mnohé ďalšie moderné hodnoty – hodnoty, ktoré podľa vás môžeme chápať ako univerzálne pre všetkých ľudí – je dôsledok posledných tisíc rokov ľudského pokroku, ktorého veľkú časť sme dosiahli napriek náboženstvu, nie vďaka nemu. Preto, keď umiernení veriaci vyhlasujú, že svoje moderné etické zásady vyčítali z posvätných textov, znie to ako cvičenie v sebaklame. Pravda je taká, že väčšina našich moderných hodnôt je v príkrom rozpore k učeniu judaizmu, kresťanstva a islamu, a pokiaľ pre ne aj nachádzame oporu v našich posvätných textoch, len zriedkavo sú tam vyjadrené lepšie, než inde.

Zdá sa mi, že umiernení veriaci nie sú ochotní vyrovnať sa s tým, že všetky posvätné spisy obsahujú obrovské množstvo hlúposti a barbarizmu, ktoré môžu fundamentalisti znova a znova objavovať a posväcovať, pretože neexistuje žiaden princíp umiernenosti, ktorý by vychádzal z viery a ktorý by tomu zabránil. Fundamentalistický výklad je z princípu úplnejší a ucelenejší, a preto aj poctivejší. Fundamentalista vezme do rúk knihu a povie: „Fajn, teraz prečítam každučké slovo, ktoré mám pred sebou, a pokúsim sa čo najlepšie pochopiť, čo odo mňa Boh žiada. Predpojatosť ponechávam stranou.“ Naopak, umiernený veriaci si myslí, že jeho interpretácia a selektívny výklad posvätného textu sú presnejšie ako doslovné znenie Božieho slova. Boh vraj má moc dať svojim posvätným textom akúkoľvek podobu. Pokiaľ by si želal, aby sme ich chápali v duchu sekulárneho racionalizmu 21. storočia, mohol vynechať všetky tie pasáže o kameňovaní za cudzoložstvo a čarodejníctvo. Ono nie je až také ťažké napísať knihu, ktorá zakazuje sexuálne otroctvo. Stačí pár riadkov typu „Nebudeš mať sexuálnych otrokov!“ a „Pokiaľ vedieš vojnu a zmocníš sa zajatcov, čo je veľmi pravdepodobné, neznásilníš ani jedného z nich!“ No napriek tomu sa zdá, že Bohu sa to akosi nedarí. Práve v tomto spočíva intelektuálna príťažlivosť skupín ako Islamský štát (akokoľvek zvláštne to musí znieť), pretože najpriamočiarejší výklad Koránu je ten, že Allah odporúča džihádistom, aby si brali sexuálne otrokyne spomedzi porazených, stínali hlavy nepriateľom, atď.

Predstavme si, že sa jedného dňa vyberú doslovný a umiernený vykladač písem na obed a na jedálnom lístku nájdu ako špecialitu podniku „čerstvého homára“. Ako veľký milovník homárov si stúpenec doslovného výkladu objedná tento pokrm a čaká. Aj stúpenec umierneného výkladu si objedná homára, ale vyhlási, že nemá žiaden problém s tým, že jeho homár vlastne bude husacinou. A čokoľvek dostane na tanieri, nemusí to byť úplne čerstvé v bežnom zmysle toho slova, pretože umiernený vykladač chápe, že význam slov sa mení podľa kontextu. Dosť zvláštny prístup k obedu, nemyslíte? Ešte zvláštnejšie je zaujať takýto prístup k najdôležitejším otázkam života – ako a pre čo žiť, za čo sa oplatí umrieť alebo zabíjať. Z tohto dôvodu je ľahké pochopiť, v čom spočíva príťažlivosť doslovného výkladu. Ľudia sa ho intuitívne dožadujú v takmer každej oblasti ich života a veriaci, do tej mieri do akej zastávajú presvedčenie, že ich posvätné texty boli napísané alebo inšpirované Stvoriteľom, sa ho dožadujú tiež.

Umiernení veriaci nie sú ochotní vyrovnať sa s tým, že všetky posvätné spisy obsahujú obrovské množstvo hlúposti a barbarizmu, ktoré môžu fundamentalisti znova a znova objavovať a posväcovať.

Keď teda tvrdíte, že žiadne náboženstvo nie je v svojej podstate mierumilovné ani bojachtivé a že každý posvätný text vyžaduje výklad, mám pocit, že sa zamotávate do problémov, pretože mnohé z textov, ktoré máte na mysli, nie sú až také pružné, ako by ste chceli. V prvom rade nie sú vykladané úplne slobodne a v druhom rade vyžadujú od svojich stúpencov, aby verili v špecifické veci a vykonávali špecifické úkony. Nemôžete napríklad tvrdiť, že v islame sa na jedenie bravčového a pitie alkohol nevzťahujú žiadne obmedzenia. Aj keby ste našli nejaký spôsob ako vykladať Korán takým spôsobom, že by dovoľoval konzumáciu oboch, nemôžete tvrdiť, že jedným z jeho hlavných posolstiev je, že zbožný Moslim by mal zjesť čo najviac bravčoviny a vypiť čo najviac alkoholu. Podobne nie je možné tvrdiť, že jedným z hlavných posolstiev islamu je pacifizmus. (Hoci to je možné tvrdiť o džinizme. Nie všetky náboženstvá sú rovnaké.) Nie je jednoducho možné povedať, že jedným z hlavných posolstiev Koránu je úcta k ženám ako morálne a politicky rovnocenným partnerom mužov. Práve naopak, je možné tvrdiť, že jedným z hlavných postojov islamu je, že ženy sú druhotriedni občania a majetok mužov, ktorí sú s nimi spriaznení.

Asi by som mal upresniť, že keď som použil slovné spojenia ako pretvárka a intelektuálne nepoctivosť pri našom prvom stretnutí, nešlo mi o posudzovanie vašej osoby. Ono žiť v rozporuplnej situácii umiernených veriacich je možno jedinou cestou vpred, pretože alternatívou by bolo zásadne prepracovať posvätné texty a ja nie som tak veľký idealista, aby som si myslel, že je to možné. Nie je možné vyhlásiť: „Hej, počúvajte, vy tmári. Tie vaše sväté texty sú plné rôznych násilných rozprávok, a preto ich teraz v mene vašej prevýchovy na civilizovaných ľudí pozmeníme a dáme vám nazad niečo na štýl Kahlila Gibrana. Nech sa páči… nie je to hneď lepšie, keď už nemusíte nenávidieť homosexuálov?“ Toto by sme podľa mňa mali byť schopní urobiť v 21. storočí s hociktorou intelektuálnou tradíciou. Hovoríme opäť o niečom, čo sa týka umiernených vyznávačov všetkých vier, ale čo práve pre Moslimov predstavuje obzvlášť veľký problém.

Nawaz: Súhlasím s poslednou vetou. Je to skutočne obzvlášť veľký problém pre Moslimov. Sám som otvorene priznal, že táto situácia predstavuje jednu z najväčších výziev súčasnosti, predovšetkým vo Veľkej Británii a iných európskych krajinách, ako to dokladajú strašlivé zverstvá, ktoré na rukojemníkoch v Sýrii páchajú moslimskí teroristi z Británie a Európy. Je tiež pravda, že hoci to, o čom sa tu bavíme, možno vztiahnuť aj na judaizmus alebo kresťanstvo, práve určitá spolitizovaná verzia islamu spôsobuje v nepomerne väčšej miere problémy, ktorým musí svet čeliť, a preto máme pádny dôvod sústrediť sa práve na ňu. To sa ani nesnažím spochybniť.

K Vášmu názoru, že v 21. storočí by sme mali mať právo upraviť akýkoľvek posvätný text iba malú poznámku. Zachovať text v podobe, ktorú mal povedzme pred tisíc rokmi, bude mať vždy význam, aj keby išlo iba o historický dokument. Nemyslím si, že to, na čo sa máme zamerať, je fyzický stav textov. Čím sa vraciame k tomu, o čom ste hovorili: pointa je podľa mňa vo výklade, v metódach, na ktorých reforma stojí, v tom, či reformátori v skutočnosti pokračujú v pretvárke, a v tom, či možno takúto výzvu zdolať. Bavíme sa teda o prístupe.

To, o čom sa tu bavíme, možno vztiahnuť aj na judaizmus alebo kresťanstvo, ale práve určitá spolitizovaná verzia islamu spôsobuje v nepomerne väčšej miere problémy, ktorým musí svet čeliť.

Začnime tým, že si ujasníme niektoré body. Je mi úplne jasné, že k téme sa vyjadrujete ako intelektuál, že pristupujete k otázkam, ktoré sa tu snažíme riešiť, konzistentne a so snahou chápať ich zložitosť. Tiež si vážim, že sa pokúšate o citlivý prístup k mojej práci bez snahy ma poškodiť. Je však potrebné uvedomiť si, že hovoríte z privilegovanej pozície niekoho, kto žije a kto sa pravdepodobne aj narodil a bol vychovaný v sekulárnej demokratickej spoločnosti. Niekedy je veľmi ťažké urobiť potrebný mentálny skok a vžiť sa do toho, ako uvažuje priemerný Pakistanec. Poznám mnohých pakistanských ateistov, ktorí sa spoločne s liberálnymi moslimami pokúšajú demokratizovať pakistanskú spoločnosť znútra. Kým my môžeme viesť svoju debatu bez strachu, pre nich môže otvorená diskusia znamenať smrť.

Harris: Samozrejme. Aj ja som v kontakte s mnohými z týchto ľudí. Chápem, že milióny slobodne zmýšľajúcich ľudí sú moslimami len na povrchu, z prinútenia, pretože sa musia skrývať. To je dôvod, prečo považujem súčasné útoky zo strany liberálov na kritikov islamu za hlboko pomýlené, predovšetkým to škodlivé nálepkovanie „islamofób“, ktorým je označený hocikto, kto si myslí, že islamu treba venovať v dnešnej dobe špeciálnu pozornosť. Príde mi navyše ako dosť znepokojujúce, že mnohí umiernení moslimovia veria, že islamofóbia je väčším problémom ako radikálny islam. V týchto ľuďoch vyvoláva viac hnevu to, že niekto ako ja nerobí rozdiel medzi džihádom a vedením svätej vojny, než to, že milióny ich spoluveriacich tiež tento rozdiel nevidia a preto sa dopúšťajú zverstiev.

Ako ste sami povedali, v mnohých prostrediach viesť konverzáciu podobnú tej, ktorú tu vedieme, znamená koledovať si o zabitie. Dostávam správy od moslimov, ktorí sa boja priznať vlastným rodičom, že stratili vieru v Boha, pretože sa boja, že ich rodičia zabijú. Títo ľudia mi píšu, že ak liberálny intelektuál ako ja nemôže hovoriť o spojitosti medzi určitými náboženskými dogmami a násilím bez toho, aby som bol očierňovaný ako fanatik, akú nádej majú ony, keď sa musia obávať toho, že ich zabije ich vlastná rodina alebo dedina za niečo tak malé, ako pochybnosti o Bohu? Áno, som si dobre vedomý toho, že v Pakistane nie je možné hovoriť tak slobodne ako tu.

Nawaz: K tomuto mám jednu intelektuálnu a jednu pragmatickú pripomienku. Z intelektuálneho hľadiska zastávam pozíciu, že neexistuje žiaden správny výklad textu, ktorý by vyplýval z jeho podstaty. Samozrejme, môžete mi predložiť mnohé pasáže z Koránu a z hadítov (a ja vás môžem uistiť, že som ich čítal, pretože som sa naučil naspamäť polovicu Koránu, keď som bol vo väzení za svoje politické názory), ktoré vy pokladáte za problémové, znepokojivé, a na prvý pohľad násilné.

No ako som už povedal, na to, aby ste mohli vykladať hocaký text, musíte mať metodológiu výkladu a k takej metodológií patrí ohľad na právne, jazykové, filozofické a historické aspekty textu. O tejto téme napísal cambridgeský historik Quentin Skinner svoju významnú esej, Význam a pochopenie v dejinách myslenia (Q. Skinner, “Meaning and Understanding in the History of Ideas.” History and Theory 8, no. I (1969): 3-53). V nej vysvetlil, prečo je predstava, že existuje niečo také ako správny výklad textu, nebezpečná. Skinner sa pýta, či texty hovoria sami za seba, alebo je to tak, že do nich vkladáme určité hodnoty a predpoklady, keď ich vykladáme.

Ja osobne sa vyhýbam označeniu “doslovný” výklad, pretože takéto označenie naznačuje, že výklad tohoto typu je správnym významom textu. Dávam prednosť slovu bezduchý. Podobne ako vynález kníhtlače ovplyvnil Reformáciu, zvyšujúci sa prístup k internetu vedie k tomu, že islamské texty sú vykladané rôznorodejšie, demokratickejšie a širšími vrstvami ľudí. Kľúčom je podľa mňa uvedomiť si (a to sme stále ešte pri mojej intelektuálnej pripomienke, k pragmatickej sa dostaneme za chvíľku), že ak sú texty v skutočnosti iba zhlukmi myšlienok, ktoré niekto pomiešal dokopy a nazval ich knihou, „bezduchý“ výklad textu nie je v ničom nadradený iným výkladom. Otázkou je, či chceme prijať bezduchý výklad posvätných textov a zvoliť si nejakú pasáž s tým, že vyhlásime, že jej pravý význam je taký a taký bez ohľadu na akýkoľvek kontext, alebo prijmeme možnosť, že existujú aj iné metódy výkladu.

Ak uznáme, že jediný správny a nemenný výklad islamských posvätných textov nikdy neexistoval a každý výklad bol od počiatku vždy určovaný dobovými náladami, reformistický prístup je intelektuálne konzistentný a dalo by sa dokonca očakávať, že dnes bude mať väčšinovú podporu.

Tým sa dostávame opäť k bodu, z ktorého sme vyšli: pokiaľ uznáme, že jediný správny a nemenný výklad islamských posvätných textov nikdy neexistoval a každý výklad bol od počiatku vždy určovaný dobovými náladami, reformistický prístup je intelektuálne konzistentný a dalo by sa dokonca očakávať, že dnes bude mať väčšinovú podporu. Tento prístup je opakom pozície, ktorú zastáva tá dobre organizovaná, hlasná a násilná menšina, ktorá dokázala dosiaľ každého prekričať. Ak však pripustíme, že neinteligentný výklad bol pôvodným prístupom k posvätnému textu, reformná strana má len malú šancu na úspech. Na otázku, ako to je v skutočnosti, možno neexistuje odpoveď. Táto istá otázka nebola vyriešená ani pokiaľ ide o výklad Ústavy Spojených štátov, Shakespeara alebo ktoréhokoľvek náboženského textu.

Čo teda môžeme robiť z praktického hľadiska? Už tu padlo, že pokiaľ by niekto v Pakistane so mnou chcel prebrať tie otázky, ktoré so mnou preberáte vy, hrozila by mu smrť. Čo robiť v takomto priškrtenom prostredí? (Aby si čitatelia nemysleli, že všetky krajiny, v ktorých väčšinu tvoria moslimovia, sú rovnaké, spomeňme, že počas rámadánu v roku 2014 sa napríklad v Turecku uskutočnil pochod homosexuálov.)

Rozumným krokom vpred by bolo presadiť myšlienku, že neexistuje jediný správny spôsob výkladu. Takéto riešenie sa ponúka predovšetkým v prípade sunnitov, ktorý tvoria 80 percent moslimskej populácie, pretože tí nemajú ustanovené duchovenstvo. Ak teda nejaká pasáž hovorí „Podrež im krky“, vyvodiť z toho, že jej význam je „Podrež im krky v súčasnosti“ vyžaduje použiť určitú metódu výkladu. Ak by sme dokázali rozšíriť presvedčenie, že všetky závery vyvodzované z posvätných textov sú obyčajné výklady, všetky možné výklady posvätných kníh by bolo možné chápať ako odraz rôznych ľudských pohľadov.

Rozšírenie takejto myšlienky by podrylo nároky islamistov na vlastníctvo pravého Božieho slova a výrazne zmenšilo význam takejto argumentácie. Povedané v arabskej islamskej terminológii: nejde o nič iné ako tvoj idžtihád, nejde o nič iné ako tvoj výklad textu ako celku. V dejinách islamu prebiehala debata o tom, či boli dvere idžtihádu uzavreté alebo nie. Záverom bolo, že dvere idžtihádu nemožno uzavrieť, pretože sunniti nemajú ustanovené duchovenstvo. Ktokoľvek, kto má na to potrebné vzdelanie, môže vykladať posvätné texty, a práve preto ich vykladajú aj extrémisti. Najlepším spôsobom ako podryť tvrdenie extrémistov, že pravda je na ich strane, je trvať na tom, že ich interpretácia je len jeden z možných pohľadov na vec. Jedinou univerzálnou pravdou je, že neexistuje jediný správny spôsob výkladu. Pokiaľ to naformulujete takto, hovoríte v podstate, že neexistuje jediná správna odpoveď, a pokiaľ neexistuje jediná správna odpoveď, pluralizmus je jedinou skutočnou možnosťou. Pluralizmus povedie k sekularizmu, demokracií a ľudským právam. Toto sú hodnoty, na ktoré je potrebné sa sústrediť. Nemusíme sa zamestnávať tým, či je ateizmus intelektuálne najrýdzejší spôsobom, ako ich dosiahnuť. Moje úprimné presvedčenie je, že pokiaľ sa sústredíme na pluralizmus výkladu a na sekularizmus, demokraciu, ľudské práva, a ďalšie podobné hodnoty, po určitom čase dosiahneme mier a stabilitu v krajinách s väčšinovým moslimským obyvateľstvom, čo aj im umožní viesť takéto debaty. Potom sa aj pochybovanie o existencii Boha stane možnosťou otvorenou pre všetkých.

Moje úprimné presvedčenie je, že pokiaľ sa sústredíme na pluralizmus výkladu a na sekularizmus, demokraciu, ľudské práva, a ďalšie podobné hodnoty, po určitom čase dosiahneme mier a stabilitu v krajinách s väčšinovým moslimským obyvateľstvom.

To je v súčasnosti nemožné vo väčšine oblastí s moslimskou väčšinou. Dovolím si tiež tvrdiť, že by sme nemali pristupovať k žiadnemu textu, dokonca ani k literárnym dielam, deterministickým spôsobom…

Harris: Až na to, že niektoré výklady textu dávajú väčší zmysel ako iné..

Nawaz: Samozrejme. Nemôžem vám tu pri stole tvrdiť, že viem o výklade Koránu, ktorý by ospravedlňoval jedenie bravčového. V tomto ste poskytli dobrý príklad. Avšak veľké problémy, ktorým dnes čelí ľudstvo, nespočívajú v tom, či si dám na raňajky slaninu alebo nie.

Harris: Poznám zopár ľudí, ktorí by s vami nesúhlasili. Ale inak prijímam vašu námietku.

Nawaz: Poďme na to inak. Použime bravčovinu ako symbol niečoho podstatnejšieho, našej schopnosti odpútať sa od predstavy, že náboženstvo je súborom právnych noriem. Podľa jednej tradície napríklad Prorok hovorí opakujúc slova Božie: „Ó môj ľud,“ – to sú slová Boha k veriacim – „pokiaľ nebudeš hrešiť a kajať sa, privediem si ľudí požehnanejších ako si ty, ktorí budú hrešiť a kajať sa, pretože to, čo chcem, je pokánie.“

Táto a podobné pasáže viedli k vzniku smeru v rámci tradičnej islamskej filozofie, ktorá odmieta ľudskú snahu o dokonalosť alebo dosiahnutie raja na zemi. Mnohé skupiny súfiov, vrátane škôl Mulaamatiyya a Qalandariyya, si dokonca zakladali na svojom práve hrešiť. Prehlasovali, že ľudia nie sú anjelmi kráčajúcimi po zemi a Boh očakáva pokánie. Čo možno dosiahnuť takýmto prístupom? Hoci nevytvára výklad, ktorý by povolil vašu symbolickú bravčovinu, vedie k „vzťahu s posvätným textom“, ktorý naňho umožňuje nazerať úplne novým spôsobom. Už ho nemožno chápať ako prísny súbor právnych predpisov, ale ako duchovnú cestu, mystické spojenie s Bohom.

Na to, aby ste uznali tieto dva prístupy – presvedčenie, že žiaden text nehovorí sám za seba a že náš vzťah k posvätnému textu má byť viac o duchovnom prežívaní než o legalizme – nepotrebujete ani byť veriacim.

(Evina Steinová je odborníčka na dejiny náboženstva a spoluzakladateľka blogu ReLit venovanému gramotnosti o náboženských tradíciách)
  • predhovor napísal Matúš Ritomský

– foto Maajid Nawaz: Eregis
– foto Sam Harris: Cmichel67

Zdieľaj:

O autorovi

Odpovedaj