Dušan Ondrušek: Namiesto výskumných údajov sa „argumentuje“ srdcervúcimi historkami

10

Psychológ, ktorý sa venuje verejnému dialógu, zmierovaniu a alternatívnym spôsobom riešenia konfliktov. „Súčasnú propagandu proti homosexuálom, proti otvorenej spoločnosti a proti predstaviteľom „kultúry smrti“, vnímam ako slovenské „déja vu“. Opätovne ožívajú mentálne konštrukcie postavené na vyvolávaní strachu,“ povedal v rozhovore Dušan Ondrušek. 

Aký je Tvoj názor na referendum, ktoré nás čaká?

Už aby bolo po ňom. Rozhodnutiam o zásadných otázkach má v zrelej spoločnosti predchádzať dlhá celospoločenská diskusia, deliberácia. Ale takýto proces trvá roky, má ho sprevádzať kvalitná analýza, a otvorená ústretová výmena skúseností a perspektív. To, čoho sme svedkami v posledných týždňoch, nemá z deliberácie nič. Pripomína to hysteroidný festival emócií, tromfovanie sa konšpiračnými historkami. Tak ako v minulosti, opäť ide o pumpovanie xenofóbnych spodných prúdov. Len tentoraz sú ľahkým terčom homosexuáli a tí, čo chcú diskutovať, nie pochodovať. Polarizácia zbytočne vyhrotí vzťahy a naruší dôveru medzi ľuďmi, ktorú v každodennom živote potrebujeme.

Z čisto právneho hľadiska je toto referendum legitímne, ale úprimne povediac, nerozumiem, na čo je užitočné. I v prípade, že by bolo platné a väčšina odpovedala áno, tak neprináša nič nové. Nanajvýš by mohlo na roky zabetónovať súčasný stav a do budúcnosti degradovať postavenie sexuálnych menšín. Ale – bez ohľadu na referendá – tradičných rodín, ani gayov a lesieb nebude menej či viac, správanie a životné štýly jedných či druhých sa po referende nijak nezmenia. Časť spoločnosti potrebuje hromozvod a naň smerovať svoje komplexy a neistoty. Im môže rétorika o ohrození tradičnej rodiny  a nájdenie nepriateľa aspoň dočasne  priniesť „istoty“.

Súčasnú propagandu proti homosexuálom, proti otvorenej spoločnosti a proti predstaviteľom „kultúry smrti“, vnímam ako slovenské „déja vu“. Opätovne ožívajú mentálne konštrukcie postavené na vyvolávaní strachu. Kedysi sa manipulácie a vyvolávanie pocitov ohrozenia obracali proti Židom, Maďarom, Rómom…  Dnes sú na rade homosexuáli. V ničom sme sa nepoučili?

Ako sa Ty osobne rozhodneš pri referende?

Využijem možnosť vyjadriť mierumilovný postoj svojou neúčasťou.

Vnímaš istú paranoju, ktorá sa v oboch táboroch – komunite podporujúcej Alianciu za rodinu a ich odporcov – rozmáha?

Nechajme paranoidné úvahy a konšpirácie konšpirátorom. Skúsme radšej stručne a vecne – aj v súvislosti s referendovými otázkami: Napríklad, ublíži zavedenie registrovaného partnerstva iným rodinám? Bude sa rodiť menej detí? Výskumy z krajín, kde sú voči menšinám ústretovejší, po desiatkach rokov ukazujú, že registrované partnerstvá nijak neovplyvnili ostatné rodiny a nerodí sa tam menej detí.

Podobne pri druhej referendovej otázke: ubližuje deťom výchova v gej alebo lesbických rodinách? Dlhoročné výskumy ukazujú, že tam nie je rozdiel oproti tzv. tradičným rodinám. Adoptované deti môžu trpieť predsudkami okolia, tak ako aj iné deti z iných menšín. Ale to nesúvisí s výchovou v ich rodine, ale s akceptáciou od okolia. Ak nechceme, aby adoptované deti trpeli, venujme pozornosť ľuďom s nedostatkom informácií a prebytkom predsudkov, nie gejom a lesbám.

A k sexuálnej výchove – tam je najviac solídnych výskumných dát, o ktoré sa možno oprieť. O vzdelané dobre fungujúce rodiny, kde sa otvorene rozpráva o všetkom, aj o sexualite, v podstate nejde. Ide o rodiny, ktoré svojím deťom nie sú schopné poskytnúť potrebné informácie. Tam, prirodzene, môže byť školská výchova k manželstvu, rodičovstvu a sexualite užitočná. Výskumy zo zahraničia jednoznačne ukazujú, že je užitočné, ak sa na školách zodpovedne  a citlivo realizuje sexuálna výchova (a je jedno či je pod názvom výchova k manželstvu, rodičovstvu alebo v kontexte zdravotnej výchovy). Takže nestačí moralizovanie a tzv. „výchova k sexuálnej abstinencii“. V školách so sexuálnou výchovou je počet potratov u dievčat niekoľko násobne nižší. Mládež tam začína so sexom neskôr, má výrazne menej pohlavných chorôb. Výskumy nezaznamenali nejaké škodlivé následky sexuálnej výchovy, žiadnu predčasnú sexualizáciu, ani mravné znecitlivenie. Naopak. Čísla nepustia. Zastavenie sexuálnej výchovy v 80-tych rokoch v niektorých štátoch USA bolo nešťastné, devastujúce rozhodnutie, to konštatujú rovnako zahraniční, ako aj americkí experti.

Výskumy nezaznamenali škodlivé následky sexuálnej výchovy, žiadnu predčasnú sexualizáciu, ani mravné znecitlivenie. Naopak. Čísla nepustia. Zastavenie sexuálnej výchovy v 80-tych rokoch v niektorých štátoch USA bolo nešťastné, devastujúce rozhodnutie, to konštatujú rovnako zahraniční, ako aj americkí experti.

Ondrusek2

Dušan Ondrušek so študentmi Sokratovho inštitútu (foto Živica).

Sú problémy, ktorým sa referendum venuje, podstatné pre Slovensko na prahu 21.storočia?

Problémy sú podstatné, spôsob našej verejnej diskusie je neprirodzený. Diskutéri slovami súťažia, kto je morálnejší a kto naopak. Odborníci na rodinu, sexualitu, právo sú „out“. Namiesto výskumných údajov sa „argumentuje“ srdcervúcimi historkami v štýle „Rádia Jerevan“. Paranoidné bludy o nejakej „gender ideológii“, o „homoloby“ , o cielených „zvrhlostiach“ sa spomínajú akoby šlo o fakty, hoci ich nik nevie ani vymedziť.

Čo povieš na klip Aliancie za rodinu o referende a na rozhodnutie Markízy a RTVS odmietnuť jeho vysielanie?

Nepodstatný klip s trochu prihlúplym príbehom. Jeho obsah nijak nesúvisí s realitou. V budúcnosti sa možno bude premietať na mediálnych kurzoch. Ako odstrašujúci príklad zneužitia detí v snahe o emočné vydieranie.

Máme slobodu, takže ktokoľvek môže natočiť čokoľvek. A televízie – verejnoprávna aj súkromné – môžu zohľadňovať či je reklama, ktorú kúpia, aspoň trochu k veci, alebo len očkuje nenávisť. Hrozivá predstava o krádeži detí je účinný archetyp.  V stredoveku sa pogromy na Židov spúšťali šírením fantázií o tom, ako Židia kradnú deti, lebo ich krv potrebujú pre svoje rituálne obrady. Dnes sú to pre zmenu homosexuáli, čo nám chcú ukradnúť naše deti. Na takýto blud treba dosť veľkú mieru zhovädilosti.

V stredoveku sa pogromy na Židov spúšťali šírením fantázií o tom, ako Židia kradnú deti, lebo ich krv potrebujú pre svoje rituálne obrady. Dnes sú to pre zmenu homosexuáli, čo nám chcú ukradnúť naše deti. 

Ak sa na referendum pozrieme z psycho-sociálneho hľadiska, dá sa interpretovať ako konflikt dvoch odlišných skupín Slovákov a Sloveniek? Napríklad konflikt staršej a mladšej generácie? Konflikt ľudí z vidieka a z väčších miest? Ako tento konflikt dopadne?

Deliace čiary tu neoddeľujú vidiek a mestá, ani generácie, ani  politické preferencie a našťastie ani veriacich a neveriacich. Aj keď sa to niekedy tak interpretuje. Veriaci aj neveriaci sú zastúpení v oboch „myšlienkových táboroch“.

Deliaca čiara ide medzi tými, ktorí sú ochotní otvorene a úprimne diskutovať o výzvach, ktoré pred nás stavia meniaca sa spoločnosť a v nej meniace sa podoby rodín a medzi tými, ktorí „tlačia na pílu“, odmietajú počkať a snažia sa tlakom väčšiny, bez spoločenskej diskusie, presadiť jediný model fungovania pre všetkých. Oba „myšlienkové tábory“  sa cítia ohrozené. Práve preto by sa malo o problémoch diskutovať, nie rozhodovať pochodmi, petíciami, tlakom väčšiny na referende. Demokracia predsa neznamená len prihliadanie na názor väčšiny, ale rovnako aj zohľadňovanie a ochranu menšín. V západných krajinách, kde sa otvorili podobné otázky sa pred rozhodnutím o zmenách zákonov diskutovalo niekedy aj desať a viac rokov. Prečo si takú celospoločenskú diskusiu nedoprajeme aj my?

Demokracia predsa neznamená len prihliadanie na názor väčšiny, ale rovnako aj zohľadňovanie a ochranu menšín. V západných krajinách, kde sa otvorili podobné otázky sa pred rozhodnutím o zmenách zákonov diskutovalo niekedy aj desať a viac rokov.

Ako dopadne tento konflikt? Neviem. Dúfam, že po rokoch sa naše akceptovanie menšín a rodinná kultúra bude viac podobať napríklad na situáciu v krajinách ako je Holandsko alebo Dánsko, a nie napríklad Rusko alebo Nigéria. Spomenuté kultúry som zažil na vlastnej koži, myslím, že to viem porovnať.

Ako vnímaš útok na Charlie Hebdo a to, čo sa stalo po ňom? Reagovali francúzska vláda a moslimské či iné autority adekvátne?

Toto je otázka pre analytikov, ktorí sa venujú geopolitike. Myslím, že sa viem vyjadriť skôr k osobným motiváciám a frustráciám ľudí v konfliktoch. Ale v tomto prípade to, myslím, nie je prvotná príčina teroristického útoku. Nijak zvlášť neobľubujem sarkastické a zosmiešňujúce karikatúry namierené voči komukoľvek. Ale v tomto prípade je pokračovanie vydávania Charlie Hebdo dôležitým signálom, že diskusia v slobodnej spoločnosti sa nekoná samopalmi.

Čo sa deje pri konfliktoch, kde došlo k násiliu, k poslednému štádiu? Máš veľké skúsenosti z  krajín traumatizovaných konfliktom, ako je Balkán či Severné Írsko. Ako sa dá vycúvať zo špirály eskalácie násilia?

Odborníci venujúci sa konfliktom hovoria o „krehkom mieri“ a „pevnom mieri“. Krehký mier sa dosahuje zastavením násilia. Ale to neznamená, že v prostredí a v kontexte , ktoré sú nasýtené chronickým, často štrukturálnym  konfliktom, sa aj na základe drobného spúšťača opäť nespustí  nová vlna násilia. Procesy znovuzmierovania, odpúšťania, transformácie, hlavne v situáciách kde došlo k násilným stretom, trvajú prinajmenšom toľko, koľko trvala eskalácia od začiatkov konfliktu až po jeho násilný zvrat. A to môžu byť roky, alebo aj desaťročia.

Čo podľa Teba čaká Európu v najbližších 20-30 rokoch? Robí Slovensko dobre, že má tak striktnú imigračnú politiku?

To, že naši politici sa hrdia tým, ako málo azylov sme poskytli aj ľuďom, ktorí svoju krajinu opustili pred prenasledovaním a v snahe zachrániť seba a svoje rodiny, je postoj, ktorý nechápem. Desiatky rokov naši spoluobčania a priatelia utekali z Československa a väčšina z nich sa stretla s pochopením a pomocnou rukou. To, že dnes žijeme v slobodnej krajine my, by malo znamenať aj empatiu a zodpovednosť voči tým, ktorí dnes nemajú to šťastie.

Ďakujem za rozhovor.

– otázky kládli študenti Sokratovho inštitútu

Dušan Ondrušek prišiel na Zaježovú ako lektor Sokratovho inštitútu, spoločného projektu Živice a Technickej univerzity vo Zvolene. Sokratov inštitút umožňuje vysokoškolákom popri svojom štúdiu stretnúť lektorov z celej Európy a učiť sa praxou. Donorom Sokratovho inštitútu je spoločnosť Západoslovenská energetika, a. s.

BANNER

Zdieľaj:

10 komentárov

  1. Na druhej strane, celoštátnu stratégiu ľudských práv, ktorá sa snaží pozerať na problémy LGBT ľudí, len ťažko možno považovať za snahu o celospoločenskú diskusiu. Ak by sa napríklad niečo také premietlo do právnej reality chápania ľudských práv na Slovensku, referendum by bolo neprípustné.

    Ten záver s imigráciou je zvláštny. Od našich ľudí, ktorí emigrovali, sa očakávalo, že zapadnú do spoločnosti. Oni spravili nielen to, veľká časť z nich v podstate asimilovala. Nič prekvapujúce, keďže išlo len o veľmi málo ľudí, ktorí sa stratili v mnohých krajinách západného sveta.
    Avšak dnešná forma imigrácie v Západnej Európe, USA a pár ďalších krajinách sa na to, čo zažili „naši“ emigranti nepodobá. Skôr to vyzerá ako sťahovanie etnických číňanov do Tibetu.

    • Som prívržencom záverov z rozhovoru a súhlasím s tvojim komentárom. Všetci triezvo uvažujúci ľudia určite takto rozmýšľajú. A čo sa týka imigrácie – jednoznačne sa pre nezmyselnosť azylovej politiky v západoeurópskych krajinách rozbujnela ekonomická pred politickou. A bývalá koloniálna politika sa im vypomstila (Francúzsko, Anglicko, …. )

  2. Rozhodnutiam o zásadných otázkach má v zrelej spoločnosti predchádzať dlhá celospoločenská diskusia, deliberácia. Ale takýto proces trvá roky, má ho sprevádzať kvalitná analýza, a otvorená ústretová výmena skúseností a perspektív. To, čoho sme svedkami v posledných týždňoch, nemá z deliberácie nič.

    plne suhlasim
    ale AzR neboli ti ktori zacali tlacit na pilu
    ten kto zacal boli aktivisti LGBT a pani Olga P
    referendum je len obrana voci tomuto surovemu natlaku
    ==================================================
    Výskumy zo zahraničia jednoznačne ukazujú, že je užitočné, ak sa na školách zodpovedne a citlivo realizuje sexuálna výchova (a je jedno či je pod názvom výchova k manželstvu, rodičovstvu alebo v kontexte zdravotnej výchovy). Takže nestačí moralizovanie a tzv. „výchova k sexuálnej abstinencii“. V školách so sexuálnou výchovou je počet potratov u dievčat niekoľko násobne nižší. Mládež tam začína so sexom neskôr, má výrazne menej pohlavných chorôb.
    ..
    opat suhlas
    ale problem vidim v tom ze sa tu chysta brutalna a natlakova sexualna vychova presadzovana nasilim a sprevadzana nechutnostami
    to jednoznacne odmietam

  3. Som za NEPOVINNÚ sexuálnu výchovu na školách ..ale som zvedavá kto to bude „citlivo“ realizovať v našom poddimenzovanom školskom systéme a v situácií, kedy učitelia sú na úplnej okraji spoločnosti.
    Spomeňte si na diskusie, keď opovážili žiadať o vyšší plat alebo sa sťažovali na podmienky v školstve, koľko
    ludi boli proti nim a dehonestovalo ich a teraz chudáci, budú zodpovední nielen za to, ako vysvetlia biológiu príp. všeobecnú slušnosť ale za niečo oveľa oveľa intímnejšie.

  4. Výzva pri príležitosti Medzinárodného dňa detí

    Vyjadrenie a výzva lekárov, psychológov a iných odborníkov ku vplyvu rodovej ideológie na duševné zdravie detí

    So znepokojením sledujeme súčasné trendy v politike a časti spoločnosti, ktoré čoraz viac naliehajú na vnášanie rodovej ideológie do škôl.[i],[ii],[iii] Rodová ideológia okrem iného tvrdí, že nezáleží na vrodenom biologickom pohlaví jednotlivca, resp. že je nepodstatné: každý má mať možnosť vybrať si, kým sa cíti alebo kým si želá sa stať (mužom?, ženou?, inak sexuálne/rodovo odlišným?). Biologické delenie pohlaví na mužov a ženy vraj človeka obmedzuje, lebo údajne vytvára v spoločnosti rodové stereotypy zmýšľania a správania, ktoré neskôr vedú k rôznym formám diskriminácie. Rodová ideológia si preto nárokuje predefinovať obvyklé chápanie sexuality človeka z biologického a medicínskeho hľadiska na sociálno-kultúrne vytvorený konštrukt rodu (gender), teda na predmet rýdzo subjektívneho vnímania a cítenia seba samého tak, aby si každý mohol „slobodne určiť“, kým je alebo kým chce (rodovo) byť.[iv]

    Súčasťou rodovej ideológie, argumentujúcej svojsky chápanou požiadavkou rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí, je vytvoriť takzvanú rodovú demokraciu[v],[vi]: celospoločenskú sociálno-kultúrnu zmenu. Túto (sociálno-inžiniersku!) zmenu má aktívne zabezpečovať štát najprv cez rôzne smernice, deklarácie a stratégie (soft law): keďže tieto myšlienky nemajú priamu podporu v občianskej spoločnosti, boli by ťažko schváliteľné v národných parlamentoch ako zákony (hard law).[vii] Štátna rodová propaganda má preto v súčinnosti s tretím sektorom, vzdelávacím systémom a médiami zabezpečiť akceptovanie tejto politiky verejnosťou, aby nakoniec mohla byť záväzne kodifikovaná do národného zákonodarstva. Tomu má slúžiť takzvané rodové scitlivovanie verejnosti.[viii]

    Ide o obzvlášť kontroverznú tému, keďže primárnym cieľom rodového scitlivovania sú predovšetkým deti a mládež. Podľa rodovej ideológie má štát prostredníctvom výučby a výchovy v školách deťom rozrývať či rozkývavať ich (vrodeným pohlavím danú) rodovú identitu, a to od čo možno najnižšieho veku.[ix] To sa má dosiahnuť najmä vnesením novej, „sexuálne korektnej” výchovy do školských osnov. Dieťa sa má oboznamovať s rôznymi formami sexuálnych prejavov, aby si potom mohlo „slobodne” vybrať svoju rodovú identitu.

    Rodové scitlivovanie v edukačnom procese znamená konkrétne i to, že pedagógovia majú deti vystavovať rodovo opačným podnetom. Cez rodovo neutrálne hračky, prezentáciu rodovo opačných vzorcov správania, nabádanie ku skupinovým aktivitám a hrám s výmenou mužských a ženských rol a podobne. Cieľom týchto techník je dieťa „oslobodiť“ od zaužívaných rodových prejavov správania – rodových stereotypov, ktoré mohlo získať a osvojiť si z domáceho prostredia. Ide o takzvaný rodovo citlivý výučbový proces.[x] Jeho zástancovia tvrdia, že škola má poskytovať priestor, kde dieťa môže a má slobodne skúmať svoju sexualitu a rôzne formy sexuálneho prejavu – bez posudzujúceho a „neurotizujúceho“ vplyvu rodičov.[xi]

    Z odborného, medicínskeho i psychologického hľadiska je experimentovanie s duševným vývojom dieťaťa neprípustné (o neetickosti takého počínania ani nehovoriac).[xii] Platí to najmä v takej citlivej oblasti, akou je sexualita. O to viac, že pochybné zásahy do prirodzeného vývoja dieťaťa môžu vyvolať neželané duševné poruchy, poruchy správania, úzkostné stavy, depresie a iné.[xiii] Ide o experiment, ktorého najväčším rizikom však je, expresívne povedané, mrzačenie psychosexuálneho vývoja detí.

    Osobitne sa v spojitosti s rodovým scitlivovaním detí otvára otázka vyvolania poruchy rodovej identity.[xiv] Ide o duševnú poruchu (u dospelých sa tradične označovala ako transsexualita), pri ktorej sa biologicky normálne vyvinutý muž cíti byť ženou, resp. biologicky normálne vyvinutá žena mužom. Pri výskyte v detstve dieťa stráca zmysel pre svoju vlastnú rodovú/sexuálnu identitu (chlapec, dievča) a začne prejavovať vzorce správania opačného pohlavia.[xv] Významnú úlohu pri vzniku tejto poruchy hrajú práve rodové vzory a podnety v období kritických fáz vývoja mozgu (vpečaťovanie, imprinting) počas detstva a dospievania.[xvi] Preto experimentovanie s psychosexuálnym vývojom dieťaťa v edukačnom procese – s cieľom pozmeniť jeho „chlapčenské“ či „dievčenské“ vzorce vnímania a správania – predstavuje nezanedbateľné riziko indukcie tejto duševnej poruchy.

    Navyše, rodová ideológia – hoci sa usiluje tváriť vedecky – ani zďaleka nezodpovedá vedeckým kritériám. Jej „teória“ pripomína skôr akúsi (postmodernú) „hru so slovami“[xvii], nie serióznu vedeckú argumentáciu a interpretáciu, ktoré by mali byť založené na overených faktoch a dôkazoch (evidence-based). Premisy a radikálne antropologické závery rodovej ideológie sú vedecky nekorektné, nedomyslené a odtrhnuté od reality. V úsilí obhájiť svoje tvrdenia rodoví ideológovia bezdôvodne a bez znalosti veci spochybňujú uznávané vedecké odbory alebo ich poznatky, považujúc a označujúc ich za „sexistické“. S dešpektom sa dívajú napríklad na význam celého radu biológických disciplín, pohrdlivo hovoriac o „biologizme“. (Evokuje to v nás spomienku na minulé doby, keď sa z ideologických dôvodov genetika či kybernetika označovali za buržoázne, reakčné pavedy).[xviii]

    Ďalej, rodová teória svoje šírenie a spoločenskú akceptáciu presadzuje nie cez vedecký výskum a oponentúru odbornej obce, ale cez politický lobing v národných a nadnárodných politických štruktúrach. Nekriticky a manipulatívne pritom pretláča záujmy a ciele aktivistov predovšetkým určitých menšinových skupín[xix] (mimochodom, aj u nás pri všetkých významných vládnych inštitúciách a pri parlamente aktívne a oficiálne fungujú skupiny rodových ideológov).

    Aj navrhovaný sociálny experiment rodového scitlivovania pri výchove a výučbe detí v školách (rodovo citlivý výučbový proces) v podstate neprekračuje metódu vedecky najrizikovejšieho experimentovania „pokusom a omylom“, kde až budúcnosť môže ukázať, že išlo o omyl (podľa stáročnej ľudskej skúsenosti a evolučnej histórie života[xx] takmer s istotou o omyl tragický).

    Preto my,

    predstavitelia a zástupcovia medicínskej, psychologickej a inej odbornej obce odmietame sociálne experimentovanie s duševným zdravím dieťaťa. Vystavovať dieťa „rodovému scitlivovaniu“, nech už sa koná prostredníctvom vychovávateľov, pedagógov, inštitúcíí alebo médií, je z nášho odborného hľadiska neospravedlniteľné. Každý neprirodzený zásah do vnútorného vývoja dieťaťa v úsilí pretvoriť alebo indoktrinovať ho podľa želania ideológie predstavuje vážnu formu duševného násilia a porušenie medzinárodných konvencií práv dieťaťa. Štát, ako aj celá spoločnosť majú zabezpečovať v celom verejnom priestore, zvlášť v školách a v predškolských zariadeniach prostredie, ktoré bude chrániť krehkú duševnú stabilitu detí počas ich dospievania.

    Žiadame vládu Slovenskej republiky, aby prijala konkrétne opatrenia, ktoré zabránia vstupu rodovej ideológie do edukačného procesu. Iba tak bude štát dôveryhodným partnerom pre rodičov pri výchove ich detí a garantom zdravého výchovného prostredia v edukačnom procese. Prostredia bezpečného pre výchovu detí tak, ako to vyžaduje medzinárodný Dohovor o právach dieťaťa.[xxi]

    Navrhujeme zabezpečiť tieto konkrétne opatrenia:

    1.Monitorovať pedagogické pomôcky a učebnice pre školy vo vzťahu k ich ideologickému obsahu. Upovedomiť riaditeľov škôl o nevhodných učebniciach. Umožniť rodičom aby mohli slobodne zvoliť spôsob sexuálnej výchovy pre svoje dieťa. (Ministerstvo školstva SR)
    2.Zabezpečiť vzdelávanie pedagógov vo vzťahu k rizikám rodovej ideológie a ich negatívnemu alebo nebezpečnému vplyvu na vývin dieťaťa. Organizovať s týmto cieľom odborné workshopy a semináre. (Ministerstvo školstva SR)
    3.Zastaviť štátne financovanie rodových projektov, ktoré sa venujú rodovému scitlivovaniu detí a spoločnosti. (Úrad vlády SR, Ministerstvo zahraničných vecí SR, Ministerstvo práce a sociálnych vecí SR, Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo kultúry)
    4.Šíriť osvetu o rizikách rodovej ideológie pre duševný vývin detí a mládeže. (Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo zdravotníctva SR )
    5.Prijať účinné legislatívne opatrenia proti páchaniu duševného násilia na deťoch, ich manipulovaním k prijatiu postojov rodovej ideológie, ako aj formou jej verejnej propagácie. (Národná rada SR)

    Publikované k Medzinárodnému dňu detí, 1.júna 2014.

  5. Odborníci ku vplyvu rodovej ideológie, ktorí majú iný názor ako pán Ondrušek.

    Vyjadrenie a výzva lekárov, psychológov a iných odborníkov ku vplyvu rodovej ideológie na duševné zdravie detí. So znepokojením sledujeme súčasné trendy v politike a časti spoločnosti, ktoré čoraz viac naliehajú na vnášanie rodovej ideológie do škôl.
    Z odborného, medicínskeho i psychologického hľadiska je experimentovanie s duševným vývojom dieťaťa neprípustné (o neetickosti takého počínania ani nehovoriac).[xii] Platí to najmä v takej citlivej oblasti, akou je sexualita. O to viac, že pochybné zásahy do prirodzeného vývoja dieťaťa môžu vyvolať neželané duševné poruchy, poruchy správania, úzkostné stavy, depresie a iné.[xiii] Ide o experiment, ktorého najväčším rizikom však je, expresívne povedané, mrzačenie psychosexuálneho vývoja detí.
    Spolu 319 signatárov.

    zdroj:
    https://rodovescitlivovanie.wordpress.com/

    Zoznam 319 signatárov tu:
    https://rodovescitlivovanie.wordpress.com/signatari/

  6. Sú deti homosexuálnych rodičov iné?

    Katarína Danišková
    Leto v Amerike bolo tento rok veľmi horúce. Prispel k tomu článok Marka Regnerusa, ktorý analyzuje rozdiely medzi mladými dospelými ľuďmi vo veku 18-39 rokov vyrastajúcimi v rôznych typoch rodín. Zameriava sa najmä na porovnanie tradičných rodín s tými, v ktorých mal aspoň jeden z rodičov určité obdobie homosexuálny vzťah. A prečo to pozdvihnutie? Pretože výsledky sú pre tých druhých dosť nelichotivé. Začnime ale od začiatku.
    No differencies?

    Predchádzajúce desaťročie sa nieslo v znamení publikácií, ktoré ukazujú, že homosexuálne správanie rodičov nemá negatívny vplyv na vývoj dieťaťa. Závery boli prevažne v duchu „no differencies“ (žiadne rozdiely), prípadne poukazovali na mierne výhody homosexuálnych rodín. Na základe týchto článkov Americká psychologická asociácia (APA) v roku 2005 potvrdila „no differencies“ s tým, že ani jedna štúdia nezistila, že by deti vyrastajúce s homosexuálnymi rodičmi boli v nejakom aspekte znevýhodnené oproti deťom heterosexuálnych rodičov. Svoje závery APA opiera o 59 článkov.

    Na týchto 59 článkov si posvietila iná americká akademička Loren Marks. Položila si niekoľko otázok typu, či sú tieto štúdie kultúrne, etnicky a ekonomicky reprezentatívne. To znamená, nakoľko reflektujú kultúrnu, etnickú a ekonomickú realitu homosexuálnych domácností, alebo či sa v článkoch nachádza porovnanie s heterosexuálnymi domácnosťami, alebo na čo sa tieto štúdie zameriavajú, a či v konečnom dôsledku existujú aj štúdie, ktoré tvrdia opak.

    Autorka prišla k zaujímavým zisteniam. Viac ako tri štvrtiny štúdií sú založené na malých nereprezentatívnych vzorkách. Analyzované homosexuálne domácnosti pozostávajú väčšinou z belochov s vyšším vzdelaním a vyššími príjmami a viaceré štúdie vôbec nereflektujú, že homosexuálna komunita je v oveľa väčšej miere diverzifikovaná. Štúdie sa tiež zameriavajú prevažne na lesbičky a len malá časť z nich pokrýva aj gejov. Použité údaje pochádzajú z vlastného hodnotenia rodičov, ktoré ťažko považovať za objektívne.

    Ďalším problémom citovaných štúdií je chýbajúce porovnanie s heterosexuálnymi rodinami – až 26 z 59 štúdií sa vôbec nezaoberalo porovnaním. Ak toto porovnanie nechýba, heterosexuálna rodina je prevažne reprezentovaná slobodnými matkami a otcami alebo rozvedenými rodičmi. Je pritom preukázané, že deti pochádzajúce z nekompletných a rozvedených rodín majú s väčšou pravdepodobnosťou problémy ako ich rovesníci z kompletných biologických rodín.

    Deti pochádzajúce z nekompletných a rozvedených rodín majú s väčšou pravdepodobnosťou problémy ako ich rovesníci z kompletných biologických rodín.
    Čo sa týka štúdií, ktoré sú v rozpore so záverom APA, tie predsa len existujú. Jednou je napríklad článok Sarantakos (1996). Štúdia je založená na správach učiteľov. Ukazuje, že deti zosobášených rodičov majú väčšiu pravdepodobnosť, že sa im bude dariť v akademickej a sociálnej oblasti ako deťom nezosobášených alebo homosexuálnych rodičov. APA však túto štúdiu považovala za nereprezentatívnu a preto ju nebrala do úvahy. Hodnotenia učiteľov sú však určite objektívnejšie ako sebahodnotenie rodičov a počet skúmaných domácností je vyšší ako v 53 zo spomínaných 59 článkov.

    Jednou z posledných otázok, ktorú Loren Marks skúmala, bolo nakoľko sa tieto štúdie venujú možným dlhodobým následkom, ktoré môžu mať dospelé deti pochádzajúce z rôznych typov rodín. Jedná sa hlavne o mieru rozvodovosti, sexuálnu orientáciu, počet sexuálnych partnerov, ekonomické výsledky, psychologické problémy, atď. Z 59 štúdií sa týmto témam venovala jedna, ktorá bola založená na malom počte pozorovaní a jej výsledky teda nie je možné generalizovať.

    Na základe uvedeného je teda možné povedať, že APA veľmi preháňala, keď na základe takýchto slabých výsledkov konštatovala, že medzi homosexuálnymi a heterosexuálnymi rodinami nie sú žiadne rozdiely. Samotní autori článkov si boli často krát vedomí limitov, ktoré ich štúdie majú a nezabudli ich vo svojich publikáciách spomenúť. APA však napriek tomu prijala stanovisko „no differences“. Na druhej strane je ale potrebné dodať, že slabosti uvedených štúdií netvrdia ani opak, a to, že rozdiely existujú.

    Rozdiely zdá sa existujú

    Vráťme sa teda k článku Marka Regnerusa, ktorý je založený na nových údajoch, ktoré pokrývajú takmer 3000 dospelých ľudí vo veku 18-39 rokov a z hľadiska predchádzajúcich výčitiek sú reprezentatívne. Z týchto 3000 mladých dospelých ľudí 236 priznalo, že ich biologický otec alebo matka mali homosexuálny vzťah. Mark na základe toho porovnáva 8 typov rodín: (1) zosobášených biologických rodičov; (2) matka mala lesbický vzťah; (3) otec mal homosexuálny vzťah; (4) adoptívna rodina; (5) rozvedený rodičia; (6) matka alebo otec sa znovu zosobášil a jeho/jej partner nie je biologickým rodičom dieťaťa; (7) slobodná matka/otec; alebo (8) iný typ rodiny, napr. rodičia zomreli. Autor kladie dôraz na porovnanie detí z rodín so zosobášenými biologickými rodičmi (intact biological family, ďalej len „IBF“) a rodín, kde mala matka (lesbian mother, ďalej len „LM“) alebo otec (gay father, ďalej len „GF“) homosexuálny vzťah. Zameriava sa dlhodobé výsledky detí, ktoré vyrastali v uvedených pomeroch. Na základe jeho analýzy sa ukázal signifikantný rozdiel najmä v týchto oblastiach1:

    Kým deti z IBF rodín kohabitujú v 9% prípadov, deti z LM kohabitujú v 24% prípadov. Rodina IBF bola odkázaná na štátnu pomoc v 17% prípadov, kým LM v 69% prípadov a GF v 57% prípadov. Celkový príjem LM rodiny bol signifikantne nižší ako príjem IBF. Deti z IBF majú zamestnanie na plný úväzok v 49%, kým deti z LM len v 26%. Naopak, nezamestnanosť je u detí z IBF 8% a u LM 28%.2

    Deti lesbických matiek a homosexuálnych otcov sa v oveľa menšej miere identifikujú ako 100% heterosexuáli.
    Na otázku, či uvažovali posledný rok nad samovraždou, deti z IBF (5%) a LM (12%) neboli od seba signifikantne odlišné, ale deti z GF vykázali signifikantný rozdiel vo výške 24%. Počet detí z LM a GF, ktoré sú v homosexuálnom vzťahu, nie je signifikantne odlišný od IBF (zaujímavé je, že jediný typ rodiny, ktorý bol signifikantne iný ako IBF, bola rodina, kde sa niektorý z rodičov opäť zosobášil). Ale deti z LM a GF sa v oveľa menšej miere identifikujú ako 100% heterosexuáli (90% – IBF, 61% – LM, 71% – GF), čo potvrdzujú aj iné štúdie. V podvádzaní partnera je medzi IBF (13%) a LM (40%) signifikantný rozdiel a rovnako aj v miere priznaného sexuálne prenosného ochorenia (8% – IBF, 20% – LM, 25% GF).

    Predchádzajúci bod úzko súvisí s počtom sexuálnych partnerov, kde je tiež medzi IBF a LM signifikantný rozdiel. Kým dcéra z LM mala v priemere 1 ženského a 4 mužských partnerov a dcéra z GF mala 1,5 ženských a 6 mužských partnerov, dcéra z IBF mala len 0,2 ženských a takmer 3 mužských partnerov. V prípade synov je signifikantne odlišný len počet mužských sexuálnych partnerov. Tí ich mali v priemere 0,2 v IBF a 1,5 v LM a GF.

    Potomkovia z rodín, kde mal jeden z rodičov homosexuálny vzťah, sa signifikantne častejšie stretli s núteným sexom (IBF – 8%, LM – 31%, GF – 25%). V rodinách, kde matka mala lesbický vzťah, sa vo väčšej miere vyskytlo aj sexuálne zneužívanie jedným z rodičov (IBF – 0,02% a LM – 23%). Tento výsledok, ale neznamená, že to boli matky alebo ich partnerky, pretože v minulosti bolo bežné, že lesbičky najprv uzatvárali manželstvo alebo kohabitovali s mužom, s ktorým mali deti a až neskôr vstúpili do homosexuálneho vzťahu. Keď autor detailnejšie skúmal tento jav, tak časť obetí prvé zneužitie datovala do obdobia, keď ešte žili so svojím otcom a približne rovnaká časť do obdobia, keď žili s matkinou partnerkou. Čiže neexistuje očividný trend a autor v tomto prípade zdôrazňuje potrebu ďalšieho skúmania.

    Negatívny rozdiel medzi deťmi z IBF, LM a GF je aj v ďalších skúmaných parametroch ako dosiahnuté vzdelanie, bezpečnosť v rodine, fyzické zdravie, depresie, problémy v súčasnom vzťahu, počet odsúdení a pobytov vo väzení. U GF signifikantne vystupuje aj horší vzťah s biologickou matkou. V ďalších parametroch autor nenachádza signifikantný rozdiel medzi deťmi z IBF, LM a GF: vzťah s biologickým matkou (u LM) a otcom, celkové šťastie, miera úzkosti a hodnotenie osobných charakteristík (tzv. impulsivity scale zahŕňa aj pozornosť, sebaovládanie, vytrvalosť, a iné).

    Na záver výsledky obsahujú ešte periodicitu užívania alkoholu, marihuany, pitia, fajčenia a pozerania televízie. LM sa javia signifikantne horšie v periodicite fajčenia, užívania marihuany a pozerania televízie. V ostatných premenných je rozdiel nesignifikantný.

    Niekto môže namietať, že homosexuálni partneri si hlavne v minulosti so sebou niesli stigmu svojej orientácie, čo mohlo viesť k diskriminácii a horšej kvalite života ich samotných aj ich detí. Aj toto mohlo mať vplyv na výsledky štúdie. Mark Regnerus s tým počíta a jeho metóda odhadu očisťuje výsledky od vplyvu premenných ako vek respondenta, pohlavie, rasa, vzdelanie matky, príjem rodiny, skúsenosť so šikanovaním a stav homosexuálnej legislatívy v štáte, kde respondent žije.

    Slabosti štúdie

    Nebolo by správne, keby som ešte nespomenula slabé stránke štúdie Marka Regnerusa, ktoré dobrovoľne priznáva aj samotný autor. Jedným z nedostatkov je definícia skúmaných homosexuálnych rodín. Takáto rodina bola definovaná ako rodina, kde mal aspoň jeden z rodičov homosexuálny vzťah. Nie vo všetkých rodinách však deti žili s partnerom svojho rodiča. Kým u matiek to bolo 91% detí, u otcov 42%. Spolužitie dlhšie ako 4 mesiace potvrdilo už len 57% detí u lesbických matiek a 23% u homosexuálnych otcov. Viac ako tri roky strávilo v LM rodine 23% detí a menej ako 1% detí v GF rodine.

    Zaujímavé tiež je, že 58% detí, ktorých matka mala lesbický vzťah priznalo, že ich matka opustila domácnosť na určitú dobu počas ich detstva a dospievania a niečo menej ako 14% strávilo časť detstva v detskom domove. Porovnanie s inými typmi rodiny implikuje menšiu než priemernú stabilitu rodiny. To znamená, že negatívne výsledky homosexuálnych rodín nemusia nutne prameniť z homosexuálneho správania sa rodičov, ale môžu byť do veľkej miery spôsobené viacerými vážnymi zmenami v rodine, ako je rozchod biologických rodičov, nevlastní rodičia, pobyt v detskom domove, atď.

    Kým v minulosti homosexuálne rodiny s deťmi vznikali najmä tak, že homosexuálne orientovaný rodič žil najprv s partnerom opačného pohlavia, mal s ním deti a až neskôr si našiel homosexuálneho partnera, súčasné homosexuálne rodiny v USA sú už v oveľa väčšej miere „plánované“ a majú deti buď prostredníctvom umelého oplodnenia alebo vynosením dieťaťa inou ženou. Zároveň treba spomenúť, že vo viacerých štátoch USA je už možné uzavrieť homosexuálne partnerstvo. Takéto rodiny sú len čiastočne zahrnuté do štúdie, pretože štúdia sa zameriava na dlhodobé dôsledky a skúma dospelých ľudí vo veku 18-39 rokov.

    Nakoniec, homosexuálna rodina, tak ako bola zadefinovaná v štúdii, netvorí homogénnu skupinu (napr. partneri, ktorí spolu žili počas celého detstva a dospievania dieťaťa), práve naopak je veľmi rôznorodá. Niektoré deti z takého typu rodiny prešli viacerými typmi rodín, niektoré naopak žili celé detstvo a dospievanie v jednej rodine. Niektorí rodičia zostali v homosexuálnom vzťahu, niektorí nie. Niektorí sa identifikovali ako homosexuáli, niektorí nie. Mark Regnerus to spomína a volá po hlbšej analýze.

    Rodina založená manželstvom muža a ženy – ideálne miesto pre výchovu detí

    Napriek tomu je ale nutné povedať, že vo viacerých charakteristikách dopadli homosexuálne rodiny horšie ako rodiny s rozvedenými rodičmi, rodiny, kde sa jeden z rodičov znovu zosobášil alebo slobodné matky a otcovia. Ako najlepší typ rodiny sa ukázala heterosexuálna rodina so zosobášenými biologickými rodičmi. Deti, ktoré prežili celé detstvo a dospievanie v takejto rodine majú najväčšiu pravdepodobnosť v dospelosti uspieť. Najpodobnejší typ rodiny ako IBF bola adoptívna rodina, aj keď aj tu sa našlo niekoľko charakteristík, ktoré boli signifikantne horšie.

    Deti, ktoré prežili celé detstvo a dospievanie v biologickej rodine majú najväčšiu pravdepodobnosť v dospelosti uspieť.
    So svojím článkom poukazujúcim na rozdiely vo viacerých oblastiach Mark Regnerus kopol do osieho hniezda a vyvolal v Amerike búrku nevôle v komunite naklonenej LGBT. Musím však povedať, že článok je písaný veľmi sebakriticky a neprijíma žiadne uzávery. Skôr odkazuje čitateľa na potrebu dôkladnejšieho výskumu, ktorý bude postupne eliminovať jeho slabosti. Mark Regnerus pristúpil k svojej publikácii ako pravý akademik. Žiadne závery postavené na vode a žiadne politické odporúčania. Sám dokonca upozorňuje, že jeho výsledky nemajú kauzálny charakter. To znamená, že aj keď sú niektoré rozdiely signifikantné, neznamená to, že sa musia v konkrétnom prípade prejaviť. Alebo napríklad aj dieťa z usporiadanej rodiny môže dopadnúť veľmi zle.

    Každopádne, doposiaľ nekriticky prijímaná teória „no differences“ je značne spochybnená. Homosexuálna rodina, nech už vznikne akýmkoľvek spôsobom, nikdy nebude na 100% ako heterosexuálna rodina so zosobášenými biologickými rodičmi. Dieťa homosexuálov nie je biologickým potomkom oboch homosexuálnych rodičov. A teda vždy si bude so sebou niesť možné nevýhody, ktoré zažívajú aj iné typy rodín, kde chýba biologický rodič.

    zdroj: http://www.hfi.sk/analyzy/116-su-deti-homosexualnych-rodicov-ine

    • Taky dlhy prispevok, a uplne zbytocny. Ta slavna Regenrusova studia je o nicom a vyslovene zavadza, pretoze porovnava neporovnatelne – deti z rodin zosobasenych biologickych rodicov porovnava s detmi z rozpadnutych heterosexualnych manezelstiev, kde jeden z rodicov mal neskor homosexualny vztah. Preco neporovnal s tym co mal – so vzorkou cisto deti vychovanych homosexualnym zosobasenym parom? Alebo preco neporovnal aj deti z rozvratenych heterosexualnych rodin kde ziadny z rodicov nemal nasledne homosexualny vztah? Lebo pootm by mu nevyslo to co potreboval. V tomto kontexte je fakt ze mal velku vzorku uplne irelevantny, kedze studia bola od zaciatku zle postavena.

      Ale vam asi staci, ze tato neobjektivna studia, ktora bola odsudena celou odbornou obcou, suhlasi s vasim cierno-bielym videnim sveta..

      • „So vzorkou deti vychovanych homosexualnym zosobasenym parom“ porovnavat nemohol, lebo homosobase este nie su tak dlho, aby mal ake deti porovnavat. Navyse aj tak ich je zufalo malo.

        „Deti z rozvratenych heterosexualnych rodin kde ziadny z rodicov nemal nasledne homosexualny vztah“ porovnaval.

        Jedno aj druhe je tam napisane, staci vediet citat.

  7. Čítam si príspevok a hlavne ,,no differencis“ ktoré odhalila štúdia APA a nad týmto krútim hlavou:

    ,,Na základe týchto článkov Americká psychologická asociácia (APA) v roku 2005 potvrdila „no differencies“ s tým, že ani jedna štúdia nezistila, že by deti vyrastajúce s homosexuálnymi rodičmi boli v nejakom aspekte znevýhodnené oproti deťom heterosexuálnych rodičov.“
    Už tu som nad týmto vyjadrením zlomil palicu, pretože toto vyjadrenie nie je nič iné len OBYČAJNÁ LOŽ a dá sa to veľmi ľahko dokázať čo hneď ukážem, lebo všetko je to práveže úplne naopak.

    Nech sa nikto na mňa nehnevá, ale podľa môjho názoru dať dieťa do homosexuálnej rodiny je DISKRIMINÁCIA najvyššieho stupňa a pošliapanie základných práv dieťaťa. Lebo dieťa má právo na úplnú a vlastnú rodinu – je to tam priamo zakotvené. Dávať preto dieťa do rodiny, kde chýba dieťaťu možnosť pozorovať rolu matky alebo otca v rodine znamená upretie jeho základného práva defakto pochopiť ako normálna rodina funguje a ako si ju v budúcnu založiť.

    Preto je aj toto vyhlásenie APA absolútnou blamážou a lžou najvyššieho stupňa. Lebo keby sa opýtali týchto detí, ako vnímajú v rodine otca alebo matku, aké sú ich roly. Tak by jednoznačne museli dôjsť k záveru, že vnímanie týchto rolí deťmi z kompletných rodín je úplne diametrálne odlišné ako u detí z rodín z dvoma otcami, dvoma ženami. A na toto môžete prísť SEDLIACKÝM rozumom úplne každý, nepotrebujete byť ani odborník! Teda všetko ostatné je lžou takéto zistenia nemožno brať vážne za dôkaz.

    Len chcem dodať uvedomme si, že adopcia detí homosexuálnym párom je problémom GAY-ov. Lesbický pár si tento problém vie vyriešiť umelým oplodnením atď. no chlapi to také jednoduché nemajú.

    Štatistiky hovoria, že trvácnosť vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia je 3-5 rokov a väčšinou sa potom vzťahy rozpadnú. Vysvetlite mi ktorý psychológ v detskom domove odporučí dať dieťa homosexuálnemu páru, keď vie, že dieťa si tam nezažije rolu opačného rodiča a je tu veľké riziko, že sa mu ta rodina rýchlo rozpadne a dieťa bude zase len poznačené stratou a stresom.

    Takéto niečo môžu žiadať len absolútny egoisti, ktorí sa vôbec nezaoberajú duševným zdravým dieťaťa. Mňa zatiaľ homosexuálna menšina o čestných úmysloch nepresvedčila, toto čo sa tu rozbehlo z jednej aj druhej strany je niečo strašné.

Odpovedaj